Na podnet Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) sa od roku 2002 každý tretí štvrtok v novembri koná Svetový deň filozofie.

 Ako to bude s tým tohtoročným, je po mesiacoch dohadovania v ústredí organizácie v Paríži, no najmä v svetových médiách a internetových časopisoch venovaných vysokoškolskému vzdelávaniu, vede a výskumu, aspoň ako-tak jasné. Konferenciu pri príležitosti Svetového dňa filozofie iránske hlavné mesto Teherán síce hostiť bude, ale bez podpory hlavného nadnárodného partnera, UNESCO. Čo sa teda bude diať? Prečo by Svetový deň filozofie zaštítený UNESCO nemal byť v Teheráne? A prečo si to na Slovensku asi ani nevšimneme?

Filozofia v Teheráne

Scott McLemmee vo svojom článku v Inside Higher Education cituje kreslený vtip, ktorý sa po potlačení minuloročných občianskych a študentských protivládnych protestov v Iráne objavil v istých novinách iránskych emigrantov. Na obrázku sú dvaja študenti vo väzenskej cele. Jeden hovorí: „Sme študenti filozofie a dali nás do väzenia! Čo budeme robiť?“ Druhý nato: „Len pokoj, budeme študovať ďalej. Vedúci našich dizertačiek predsa sedí vo vedľajšej cele...“ Vtip celkom výstižne opisuje situáciu, v ktorej sa v ostatnom roku ocitli humanitné vedy a ich nositelia v Iráne. Na jeseň 2009 ajatolláh Alí Sajid Chameneí dôrazne varoval pred šírením západných myšlienok. Súčasťou postupujúcej kultúrnej revolúcie má byť aj vylúčenie západnej filozofickej tradície z učebných osnov. Na miesto predsedu Filozofického ústavu Iránskej akadémie vied v tomto roku nastúpil namiesto Gholamreza Aavaniho (ktorý v roku 2009 vystúpil na seminári usporiadanom Centrom globálních studií v Prahe) zať ajatoláha Chameneího, Gholam-Ali Haddad-Adel. A hoci to bol Aavani, v zastúpení ktorého sa Iránske filozofické združenie v roku 2008 uchádzalo o usporiadanie podujatí pri príležitosti Svetového dňa filozofie, po výmene na jeho pozícii postoj UNESCO voči organizátorom zostával rovnaký – slávnostná konferencia sa v Teheráne mala konať.

Až v januári tohto roku odštartovala vlna protestných listov, bojkotov, ale aj polemík medzi filozofkami a filozofmi. Najskôr generálnej riaditeľke UNESCO Irine Bokovej, spolu s Raminom Jahanbegloo, iránskym politickým filozofom v súčasnosti vyučujúcim na University of Toronto, napísali redaktori webového portálu Reset Dialogues on Civilizations, talianski vydavatelia Giuliano Amato a Giancarlo Bosetti. Podľa Jahanbeglooa konferencia v Teheráne nemá zmysel, lebo priestor na kritické myslenie a slobodnú diskusiu na takomto oficiálnom fóre na danom mieste nie je možný. V lete sa k nim pridal aj zamýšľaný hlavný prednášajúci Ottfried Höffe. Za ním nasledovali predstavitelia a predstaviteľky súčasnej kritickej teórie – Jürgen Habermas, Seyla Benhabib, Jean Cohen a ď. Do konca septembra sa zdalo, že filozofi a filozofky sa vyčerpajú poukazovaním. Poukazovaním na rozpor medzi postojom iránskeho režimu voči vlastným intelektuálkam a intelektuálom na jednej a chápaním filozofie deklarovným UNESCO ako podujatia, ktoré „poskytuje pojmový základ princípom a hodnotám zaručujúcim svetový mier, t.j. demokracii, ľudským právam, spravodlivosti a rovnosti“ na strane druhej.

Dianie sa dalo do pohybu s blížiacim sa dátumom pamätného dňa. Na septembrovom stretnutí newyorských filozofiek a filozofov na New School Hamid Dabashi z Columbia University navrhol usporiadanie paralelného Svetového dňa filozofie. Jeho nápad sa stretol s pozitívnou odozvou. Alternatívou voči neodvratnému konaniu konferencie v Teheráne sa mali stať diskusie na internetových fórach, krátke blogové príspevky, články, podcasty, videá. Scottovi McLemmeemu v e-mailovej konverzácii Dabashi povedal, že tento formát je tým najlepším aj pre tých, ktorí sa konferencie v Iráne nemôžu zučastniť. „Paralelná konferencia berie ako fakt, že bežní ľudia môžu len veľmi ťažko zabrániť tomu, aby UNESCO usporiadalo Svetový deň filozofie v teokratickom režime, ktorý systematicky prechádza ´kultúrnymi revolúciami´ a univerzitnými čistkami zabraňujúcimi nezávislosti myslenia.“ Zato ale filozofi a filozofky môžu diskutovať o spojení filozofie a politickej slobody, myslel si ešte v septembri Dabashi.

Irán ako Československo?

Filozofovanie v globálnom virtuálnom priestore, utvorenie akejsi dočasnej trasnárodnej, ak už priamo nie kozmopolitnej, verejnosti je skutočne lákavým podujatím. Napr. aj tam, kde si oficiálne miesta – teda stavovské filozofické organizácie, ako je tomu napr. na Slovensku – Svetový deň filozofie nepripomínajú, by tak bolo možné individuálne sa zapojiť do voľne vytvorenej siete ľudí solidarizujúcich s tými, ktorí filozofiu v Iráne oficiálne praktizovať nemôžu. Ale – a takto argumentuje iránsky emigrant, študent filozofie na Oxforde Binesh Hass v denníku Guardian – nie je bojkot, odmietnutie filozofov cestovať do Iránu ústupom z pozícií slobodného myslenia v prospech prijatia týchto politických obmedzení? Nebolo by rozumnejšie do Iránu vycestovať a stať sa ´prekladateľmi´ medzi kultúrami aj režimami, neizolovať tých, ktorí v Iráne naďalej žijú od svetovej filozofickej komunity? Hass, bez irónie, akiste dobrý žiak svojich oxfordských učiteľov, prirovnáva terajšiu situáciu v Iráne k situácii v Československu počas normalizácie. Práve z Oxfordu začali najskôr do Prahy na semináre Juliusa Tomina dochádzať filozofky a filozofi, aby prednášali desiatkam mladých ľudí, ktorým bolo znemožnené štúdium na vysokej škole, aj ich starším kolegom. Týchto len čiastočne utajovaných podujatí, z podpory a organizácie ktorých sa neskôr stala Vzdelávacia nadácia Jána Husa, sa zúčastňovali takí rôznorodí filozofi a filozofky ako Kathy Wilkes (do Prahy prišla v apríli 1979 ako prvá), Bill Newton-Smith, Steven Lukes, Roger Scruton či Charles Taylor, neskôr napr. aj Jacques Derrida a ďalší. Všetko, čo robili, bolo učenie filozofie, analýza textov, rozhovory, akoby „nič viac“. A sprostredkovania takejto filozofie a „ničoho viac“ sa zastáva Binesh Hass.

Ako na to poukazuje oponent Hassa, Hamid Dabashi, časy sa zmenili. Dôležitým je však nielen to – ako argumentuje Dabashi –, že prostriedky komunikácie sú dnes iné. Iná je aj situácia, v ktorej sa kontroverzia okolo Svetového dňa filozofie v Teheráne deje. Kým v roku 1979 žiadal Julius Tomin o príchod prírodovedcov, ekonómov, sociológov, psychológov, filozofov, teológov, antropológov, historikov, futurológov, ekológov pod podmienkou toho, že „musíte chtít přijet a setkat se s námi, podělit se s námi o plody Vašeho vlastního studia a bádaní“ (Barbara Dayová: Sametoví filosofové, 1999, s. 29) z pozície pokútneho domáckeho filozofa, o konferenciu pri príležitosti Svetového dňa filozofie sa usiluje oficiálna iránska filozofická obec, ktorej reprezentácia podporuje štát porušujúci ľudské práva a aj takýmto spôsobom sa preň snaží vyrábať o dačo prijateľnejší imidž. A ak je riziko, že sa to nepodarí – ako sa to aj naozaj stalo, keď len desať dní pred začatím plánovanej konferencie v Teheráne UNESCO odmietlo svoju podporu Iránu – je organizačný výbor konferencie pripravený podniknúť voči UNESCO aj právne kroky.

Návody na život verzus výkazy

Filozofky a filozofi združení v Slovenskom filozofickom združení alebo tí, čo čítajú časopis Filozofia, o Svetovom dni filozofie o „iránskom prípade“ pravdepodobne nevedia. Zato už po tretí krát v tretí novembrový štvrtok v uliciach Bratislavy svoj informačný stánok postaví kultúrna asociácia Nová Akropolis. Ponúkne tu niečo z Egypta, tam niečo z gréckej mytológie. Podľa Novej Akropolis je filozofia návodom na život, ktorý akoby vypadol z opisu nejakého motivačného kurzu. Počas Dňa otvorených dverí vám v Novej Akropolis ukážu, „AKO prekonávať životné prekážky, AKO riešiť problémy a konflikty, AKO sa zorientovať vo vlastných myšlienkach a pocitoch, AKO sa cítiť užitočnými, AKO poodhaliť závoj hlbokých tajomstiev prírody aj samotného človeka“. To všetko s pomocou filozofie. Tí, čo vyučujú na filozofickej katedre „najstaršej a najväčšej“, by vedeli veľmi dobre poučiť napr. o tom, AKO vyrábať výkazy, ktoré im nariadila odovzdávať smernica č. 13/2010 Pravidlá priebežného hodnotenia kvality poskytovaného vzdelávania na UK, AKO prejsť tortúrou elektronického hodnotenia študentov a študentiek, AKO prostredníctvom firmy vybranej vo verejnom obstarávaní nakúpiť papier do tlačiarne. Samozrejme, oveľa radšej učia mnohému inému a celkom odlišnému. Ale kým čas strávený administratívou narastá, čas strávený premýšľaním a vyučovaním sa skracuje. Akademické slobody, slobodu myslenia alebo čas na myslenie už nemusia obmedzovať len politické príkazy a zákazy, ale aj zmysluplne vyzerajúca administratíva vedená v úsilí o vraj čo najlepší manažment univerzity.

Vyučovanie filozofie a jej výskum dokonca môže zastaviť to, že sa do univerzitného „portfólia“ prestane hodiť – ako sa to na konci apríla tohto roku stalo napr. katedre filozofie na Middlesex University vo Veľkej Británii. Na oznámenie o zrušení katedry filozofie v Middlesexe jej študenti a študentky reagovali okupáciou trvajúcou dvanásť dní. Po nej nasledovala zaujímavá diskusia „Kto sa bojí filozofie?“, ktorej názov asi najvýstižnejšie pomenúval zvláštnu situáciu, keď bola zrušená katedra filozofie s vynikajúcimi výsledkami, medzinárodným renomé a – prečo to nenapísať – aj slušným finančným príspevkom do výskumného rozpočtu školy . A obdobnú otázku tej middlesexskej – o nebezpečnosti filozofie – si položila aj nemecko-iránska žurnalistka Katajun Amirpur. Podľa nej je „filozofia nebezpečná [...]. Západná filozofia, ale predovšetkým filozofická mystika islamu sa dnes teší medzi mladými Iráncami a Iránkami mimoriadnej obľube, je druhom odporu voči politickej ideológii a náboženskému dogmatizmu režimu.“ Možno filozofia nemusí vždy odporovať jasne vymedzenej politickej moci, represívnemu štátnemu aparátu. Keď sa Barbara Day zhováral s analytickým filozofom Anthonym Kennym o jeho pražskom podzemnom vyučovaní filozofie, Kenny spomína na obrovské nepochopenie a podozrievanie z klamstva, keď sa snažil verejnej bezpečnosti pri výsluchoch vysvetliť, že všetko, o čo na bytových seminároch išlo, bolo zaoberať sa „výhradně filozofií... nevěřili tomu“ (Barbara Dayová: Sametoví filosofové, 1999, s. 54). Samotné trávenie času takou nepochopiteľnou a akoby prázdnou činnosťou bolo podozrivé.

Podobne rozvíja úvahu o filozofii aj redaktor časopisu Radical Philosophy Peter Osborne. Podľa neho sa filozofia stala terčom vysokoškolských reforiem kvôli tomu, že symbolizuje veľmi všeobecnú úzkosť neviazanú na žiadny predmet. Zastupuje experimentálnosť intelektuálneho skúmania, otvorenosť a – povedané s Hannah Arendt – nepredvídateľnosť myslenia a konania vôbec. Filozofia predstavuje pre univerzitné administratívy a manažment fungujúce v režime akademického kapitalizmu obrovský problém. Niečo z nej vzdoruje šablóne vykázateľnosti, lebo „medzi časom, ktorý strávite nad problémom a produktívnosťou alebo hodnotou výsledku neexistuje žiadny kvantifikovateľný vzťah“. A to rovnako tak v Teheráne, Londýne,v Trnave, Bratislave či Prahe.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a Nadácie Friedrich Ebert Stiftung