V rokoch 1968, 1988 aj 2008 svet intenzívne pociťoval potrebu radikálnej zmeny. Prvé dva pokusy sa podarilo zmariť. Teraz je znovu šanca. Kríza starého systému bola zjavná v šesťdesiatom ôsmom aj v osemdesiatom ôsmom, tak ako je zjavná teraz. V roku 1968 sa staré systémy na východe aj na západe zachraňovali „normalizáciami“.

 Mladí Američania beatovej generácie dostávali kvapky vernosti starému systému vo Vietname a na východe sa to dialo v zrekonštruovaných organizáciách SZM a na policajných staniciach. Masová účasť ľudí v ŠtB má korene práve v týchto „normalizátorských rokoch“. V prítmí zavretých kancelárií sa lámali charaktery beatovej generácie na východe. A čuduj sa svete, normalizátormi boli väčšinou príslušníci generácie 50. rokov, teda času konjunktúry povojnovej druhej vlny s jej hydrocentrálami, baňami, železiarňami...

 Po teóriách o totalite sa zdá absurdné považovať dvojča kapitalizmus – socializmus druhej vlny za jeden systém, budovaný na jednom základe mechanizovanej fabriky. Socializmus v celosvetovom kontexte plnil úlohu akýchsi megaodborov, čiže robil negatívnu spätnú väzbu, ktorá pacifikovala najhorľavejšie zóny sveta tým, že v nich ľudovým vrstvám zabezpečovala vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a životné minimum. Pád východného bloku však signalizoval zemetrasenie v celom „druhovlnovom“  systéme. Demontáž socializmu v roku 1989 len načas oddialila jeho krízu.  Nie je náhodné, že práve vzdelanie, zdravotná starostlivosť a životné minimum sú najslabšími miestami postkomunistických krajín a napokon aj horúcou témou amerických prezidentských volieb. Pád socializmu teda otvoril hlbokú trhlinu v celom systéme.

 Ďalším symptómom osudovej krízy druhej vlny je fakt, že prvé padajú práve jej „formáty“ (napr. automobilky).

A ešte jedna pikantéria. Zjavná účasť špičky ŠtB na prevrate v roku 1989 a jej následné odmeňovanie v privatizáciách po úspešnej akcii akosi protirečí masovému zverejňovaniu zoznamov ŠtB a lustráciám. Znovu nešlo o nič iné ako už druhé znormalizovanie beatovej generácie, ktorá je po šesťdesiatom ôsmom na indexe predákov druhej vlny. Tí, čo ju lámali v sedemdesiatych rokoch, ju v deväťdesiatych lustrovali.

 Deväťdesiate roky sú celkovo charakterizované obskúrnymi transformáciami. Víťazstvo neokonzervativizmu sa premieta aj do módy, v ktorej sa inkarnujú tridsiate roky dvadsiateho storočia s nakrátko ostrihanými elegánmi v sakách. Idolom sa stáva milionár a kultovým príbehom Popoluška. Nové technológie začínajú otrocky slúžiť celkom vyžitým sujetom. Vo vynárajúcom sa „prekrásnom novom svete“ majú významnú funkciu. U tvorcu a následne aj u divákov neomylne likvidujú každú stopu inšpirácie.

 Apologéti tohto „nového stavu sveta“ agresívne presadzujú fikciu, že práve toto je definitívnym riešením. V ich rigoróznosti presvitá panický strach zo skutočnej zmeny, ktorá sa vynárala opäť na konci osemdesiatych rokov a ktorá bola tak úspešne odvrátená. Dúfajú, že natrvalo.

Symptomatické je, že podobne ako v päťdesiatych a sedemdesiatych aj v deväťdesiatych rokoch je inšpirácia na indexe. Mladá generácia masovo vstupuje do firiem, ktorých náplňou je karikatúra inšpirácie v ľudsky bezobsažných reklamách, v rôznych formalistických „logistikách“. Prudko rastie záujem o povrchy v dizajnérstve, dekorácii, stylingu. Podstatná nie je duša človeka, ale jeho imidž, dofarbená pretvárka. Vďaka agresívnemu nástupu médií sa darí celkom zmanipulovať mladú generáciu. Dievčatá sa iniciatívne zbavujú svojej ženskosti, ich neha, empatia, súcit, ktorými vždy prevyšovali chlapcov, vymizli a po uliciach sa preháňajú zástupy „singlov“, pretože autentický vzťah muža a ženy je vo svete  „pretty woman“ ťažkým anachronizmom.

Špeciálnym žánrovým obrázkom tejto „novej poetiky“ je dlhovlasý beatnik predstavovaný ako skrachovanec, asociál, poľutovaniahodná existencia, ktorej sa musí úspešný mladý muž alebo úspešná mladá žena v dokonalom kostýme s aerodynamickým účesom vyhýbať ako moru.

 A celkom špeciálnou kategóriou je „nová výchova“ východnej mládeže v postsocialistických krajinách. Keďže stratégovia roku 1989 nerátajú s jej kvalifikovaným uplatnením, a, čuduj sa svete, úroveň mladej generácie, ktorá akcelerovala „revolúciu ’89“ bola až šokujúco vysoká (po socializme!!!), musí sa nevyhnutne a urýchlene modifikovať. Jej vzormi sa preto nestávajú absolventi Oxfordu, ale ulica z Bronxu. Naši mladí sa s nadšením proletarizujú v reči, oblečení aj v správaní, aby mohli zaujať svoje naprogramované miesto vo fabrikách druhej vlny.

 Čo robiť? Tu sa dostávame k dôvodu, prečo som musel siahnuť až k ontológii pri riešení zdanlivo starého známeho problému. Krach neokonzervativizmu a jeho predlohy v staronovom kapitalizme druhej vlny by sa dal odohrať aj na menej radikálnej rovine, keby samotná zmena, ktorú ohlasujú, nebola taká radikálna. Nejde totiž len o kozmetické úpravy „večného systému“, ale doslova o koniec novoveku s jeho paradigmou sveta ako stroja. Robotizácia ľudí a ich vzťahov, estetiky, bývania, stravovania, obchodu, školy a vlastne celého života, to je posledné dejstvo dlhej a svojím spôsobom úspešnej éry. Lenže jej miera sa už naplnila a ako každá prežitá forma začína pôsobiť reakčne. Život na Zemi mení na strašidelný vyprahnutý obraz z nejakej sci-fi. Bežné retrosnímky  pôsobia na umučeného súčasníka až hojivo, pretože zachytávajú ešte posledné stopy ľudských citov.

 A napokon základný nástroj druhej vlny: strach. Mutant, ktorý vznikol neprirodzeným spojením technológií tretej vlny s obsahmi tej druhej, celkom zákonite produkuje besy. Ako obrazy z chorého podvedomia sa na nás zo všetkých elektronických médií vrhajú zábery Apokalypsy, či už tej reálnej v televíznom spravodajstve, alebo virtuálnej vo filmoch. Taký fantastický nástroj, akým je počítačová animácia, ktorá by nám dokázala priblížiť aj vízie harmonickejších svetov, bez prestania vyvrhuje obrazy pekla a nočné mory. Cieľ? Amputovať sakrálny dar ľudskej duše: inšpiráciu. Prečo?

 Lebo novovek s jeho zbožštením človeka prišiel na koniec svojho sveta a každý krok ďalej znamená priznať si, že človek nie je v univerze posledná a najvyššia inštancia. Ľudské rozhodnutia a činy podliehajú orchestrácii univerzálneho života a vyvierajú zo stredu, ktorý je dôverný a nesmierny zároveň. Tento krok znamená prehodnotiť všetky novoveké ilúzie o beztrestnosti ľudského konania. Vo vynárajúcej sa panoráme sa megalomanstvo novovekého človeka ukazuje v jeho skutočnej podobe číreho sebaklamu. Frenetický pokrik reklám („počúvaj svoj smäd“), ktorý vyzýva mladých ľudí, aby bezmyšlienkovite a bez akýchkoľvek etických zábran otrocky nasledovali svoje závislosti, je definitívnym fiaskom novoveku a jeho „formátov“.

 „Čo robiť?“, znie opäť v histórii už známa otázka. Riešenia nebudú určite ľahké a už vonkoncom nie drobnou korekciou existujúcich modelov. Zástupy „know-how“ zo dňa na deň strácajú svoj lesk a sebavedomie. Takže „baba raď“. V niečom podstatnom sa budeme musieť vrátiť celkom na začiatok. A z tohto nového začiatku sa musíme pozrieť na panorámu cesty, ktorú sme prešli. To už musí urobiť ľudstvo ako celok. Nie jeho „lídri“. Zrazu je aktuálna každá skúsenosť, ktorú sme získali v dejinách. Každá, aj najmenšia komunita získava v tomto „pôrodnom“ období nárok vniesť svoju jedinečnú skúsenosť do tvorivej dielne, v ktorej ľudstvo už načúva hlasom aj z vyšších sfér.

 A práve duchovná skúsenosť sa musí dostať z ilegality do prvého plánu našich záujmov. Súčasné vyhrotené antagonizmy rôznych duchovných hnutí sú tiež len dôsledkom prebiehajúcej krízy. Prebiehajúcej už dlhodobo a nielen od momentu, keď sa prejavila v epicentre druhej vlny, v jej finančnom systéme. Je predsa absurdné, že sa ľudia v mene jedného a toho istého Boha vraždia. Dnes musíme nanovo prečítať základné duchovné texty, autorizované Bohom, ktoré už tisícročia ochraňujú rôzne duchovné obce ako svoj najväčší poklad, a s prekvapením zistíme, že sú to vety nejakého jednotného textu, ktorý nám neveriacim ľuďom odchádzajúceho novoveku prináša fantastickú víziu živého duchovného univerza s jeho stredom a súznením v nepredstaviteľnej polyfónnej Bytosti Radostného Boha. Lebo všeobsiahly  a okamžitý súvis, súhra a súcit, ktorým sa ohlasujú vyššie sféry bytia už aj v takej ľudskej a zároveň sakrálnej kvalite, akou je inšpirácia, akosi protirečia doktríne boja každého s každým a naznačujú nám, že univerzálna bytosť, bytosť živého univerza nemôže byť vnútorne nenávistná, ale, naopak, je naplnená pre nás nepredstaviteľnou radosťou, láskou a stvoriteľskou inšpiráciou. Novotvary nenávisti sú naše vlastné produkcie, ktoré nesledujú nič iné ako len materiálne záujmy niektorých, väčšinou dobre skrytých skupín, ktoré zneužívajú náboženské cítenie ľudí.

Čo teda robiť? Bude to znieť utopicky a vrcholne neprakticky pre každého pragmaticky uvažujúceho novovekého človeka, ale keď sa celý systém obracia naruby, treba začať s kvalitami, ktoré boli stáročia ponorené na jeho dne.

V prvom rade treba prečítať celý text duchovného odkazu, skrytý v rôznych náboženstvách, zbaviť ho nenávistných ľudských dodatkov a predstaviť si nesmiernu panorámu živého univerza ako radostného Boha. Ľudstvo sa musí znovu obrátiť tvárou k nemu ako k zdroju života a v tejto staronovej perspektíve si nanovo usporiadať svoje záležitosti. Bez tejto vyššej orchestrácie sa už ľudské dielo v dnešnej vyhrotenej situácii nemôže vydariť, pretože nie je vyhrotená len politicky a ekonomicky, ale v prvom rade ontologicky.

Autor je publicista- pokračovanie nabudúce

Súvisiace články:

• Kto prehral?