Eseje Sedm přednášek a jedna imprese Federica García Lorcu vyšli dávnejšie. Do rúk mi ich prihrala náhoda a po prelistovaní aj záujem o folklór v akejkoľvek aj teoretickej podobe.

Nejde o eseje v pravom slova zmysle, Lorca texty pripravil ako prednášky a aj odprednášal.

Andalúzia, Lorcova pravá vlasť ovplyvnila jeho celoživotný záujem o umenie Orientu, veď Granada, posledná bašta španielskych Maurov padla do rúk kresťanom až v roku 1492. A tak sa v „orálnych“ Lorcových textoch prelína pohľad básnika, literárneho kritika, aktívneho klavíristu a zčasti muzikológa, najmä však cítiť jeho živelné vnímanie ľudovej kultúry a tradícií Andalúzie, ktorá je doteraz kusom Orientu, kde sú takmer šesťsto rokov doma Cigáni, zovretá a ovplyvnená európskymi tradíciami, židovskou kultúrou aj kultúrou islamu. Knižka vyšla vo vynikajúcom českom preklade Miloslava Uličného, ktorý ju doplnil vyčerpávajúcim úvodom, takže aj „stavuneznalý“ čitateľ je vybavený dobrou čitateľskou mapou a môže sa vydať po cestách starodávnych andalúzskych a cigánskych piesní a zvykov a nestratí sa.

Pesnička sa spieva, rozprávka sa rozpráva a kto sa rád díva, krásne veci spoznáva. Nemusíte ísť do Španielska, aby ste vedeli o čom Lorca hovorí, nemusíte sa stať ani muzikológom, aby ste tušili, že pesničky a zvuky sú staré ako ľudstvo samo, staršie ako notová osnova, ktorú „vymyslel“ istý Quido z Arezza, že zvláštna umelecká pravdivosť sa neskrýva iba v starodávnom andalúzskom  cante jondo, ale v akejkoľvek ľudovej pesničke, uspávanke, trávnici, v starých námorníckych odrhovačkách, že ústami jedného často spieva  duša všetkých ľudí a že duša ľudu je vo vážnom nebezpečenstve, pretože umeleckému pokladu všetkých menších aj väčších národov hrozí nie globálne otepĺovanie, ale čosi omnoho závažnejšie, z čarovného lesa ľudovej lyriky je každý deň vykácaný jeden strom a starí ĺudia si do hrobov odnášajú nielen vlastné spomienky, ale aj naozajstné poklady ľudí čo tu žili pred nami a ľudové prostredie najmä Európskych štátov kalí prihlúply príval kupletov a akýchsi pseudoľudových pesničiek, ktoré sa stávajú krčmovými odrhovačkami, sú pooblievané vínom a pivom rôznej proveniencie, uviazané na špinavej šnúre väčšinou nejakej rozladenej alkoholickej gitary.

Zo dna pohára stúpa hviezda. Niet pochýb o tom, že jedným z najstarších spevov je starodávna cigánska siguiriya, ktorá začína strašným výkrikom, výkrikom, ktorý pretína zemeguľu na dve polovice, výkrikom mŕtvych generácií a žalospevom nad tým, čo pominulo a nie je, a ako každá pesnička evokuje čosi ako lásku pod iným nebom, na inej planéte, v iných končinách, slzy sa stávajú hlasom, riekou hlasov.

Ľudové pesničky nie sú neosobné a anonymné, majú svojich autorov, svoje podhubie, časom sa prispôsobili senzibilite národa. Len je potrebné trošililinku zabudnúť na seba, na vlastné meno, vzdať sa toho, čo ľudia nazývajú osobnosťou a zaujať trošilinku lyrický postoj!

Lorca bil na poplach v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Dnes sa aj na Slovensku nosí flamenco. Pri hľadaní naozajstných pesničkových pokladov nepomáha kompas ani cvik. Naozajstná ľudová pesnička odmieta geometrické pravidlá, ničí štýl, opiera sa o bezútešnú ľudskú bolesť či radosť, hocijaká stará babka vám ju zaspieva lepšie ako dievča, omladne pri tom, pohráva sa so svojim hlasom obrasteným machom, prepletaným u nás v Modre vínnou révou, namáča si ho v starodávnych odrodách viniča, trebárs v leanke, a necháva ho miznúť v trnkových húštinách kdesi v štampochoch za Modrou.

Ani nadanie, ani technika, ani virtuozita vám nepomôže! Pri ľudovej pesničke ide o čosi iné. Okrem spevu je dôležité telo spievajúceho, pretože pesnička sa rodí a zomiera iba v tej jednej jedinej chvíli.

Ornát aj vozové oje, britva a pichľavé fúziská vinohradníkov, trochu zaprášený mesiac, mucha na stene, vlhké sudy, maľované truhlice a strniská, svätí oblečení v čipkách, vápno, šatky vyšívané bielym harasom, cinóbrom maľované, pohľad na krajinu plnú kučeravých vinohradov a ich kameníc, toto všetko sú dnes veci, ktoré napadla ľahostajnosť ako nejaká nezničiteľná burina a raší, pripomína nám náš zánik, všetko to modranské späté s rodnou zemou plnou kamenia nie je náhoda. Miznú podobne ako na jar z kostolných lavíc staré babky, podobne ako vinohrady okolo Modry, ako staré odrody viniča, ako kamenice rúny...

Každá dobre interpretovaná pesnička, najmä však ĺudová, ak je zaspievaná naozaj a zo dna pohára stúpa hviezda, obchádza kolom dookola našej duše pokiaľ nemá istotu, že rozhúpe vetvičky stromu, ktorý je v každom z nás a ktoré nenáchádzajú a nikdy nenájdu útechu...

Text je súčasťou spoločného projektu JtT so stálym zastúpením Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• Silvia Ruppeldtová:Tisíc a jedna noc Španielska