JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Láska – choroba manželstva

Kríza žánru | Autonómna zóna | Tomáš Hellebrandt | 19.01.2015

_ma_small

Inštitúcia manželstva trpí vážnou chorobou. Tá ju rozožiera zvnútra a postupne dusí funkcie, ktoré v minulosti manželstvu zabezpečovali jedinečné a výnimočné postavenie v živote ľudí a spoločnosti. Za dvesto rokov, od počiatočnej diagnózy, bolo vyskúšaných viacero liekov, ktorých úlohou bolo zabrániť ďalšiemu množeniu tohto ničivého vírusu. Každý priniesol dočasnú úľavu, ale za pomoci širších sociálnych zmien v spoločnosti choroba nakoniec liek prekonala a utiahla svoje smrteľné objatie. Za posledné polstoročie sa jej podarilo zvrhnúť inštitúciu manželstva z piedestálu, na ktorom tisícročia hrdo stála, a spochybniť jej budúcnosť. Tá choroba sa volá láska.

Manželstvo bez lásky, láska mimo manželstva

Tradičné manželstvo chápané ako zväzok muža a ženy založený na vzájomnej oddanosti a vernosti, na napĺňajúcom intímnom a emocionálnom vzťahu a najsilnejšom možnom záväzku voči deťom, ktoré ich láska splodila, je často prezentované ako ideál, ktorý sa ľudia snažili naplniť od čias Adama a Evy. Je vraj akousi konštantou ľudskej spoločnosti a ľudskej biológie, s ktorou sa neradno zahrávať.

Počas väčšej časti ľudských dejín však manželstvo zabezpečovalo úplne iné spoločenské funkcie ako ľúbostné blaho a šťastie manželov a ich dietok. Ako primárna sociálna inštitúcia plnilo viaceré funkcie, ktoré sú dnes doménou trhového hospodárstva, demokratickej vlády a sociálneho štátu. V prvom rade to bola tvorba kooperatívnych vzťahov medzi rodinami a komunitami. Ľudia boli iba kolieskami v systéme, umiestnené podľa potrieb mašinérie, ktorá zabezpečovala holé prežitie väčšiny populácie a mocenské postavenie tých, ktorým Boh určil vládnuť.

Za feudalizmu vo vyšších kruhoch zabezpečovalo manželstvo predovšetkým tvorbu politických a vojenských spojenectiev medzi mocnými. Zároveň určovalo legitímnosť potomkov a tým chránilo rodinný majetok pred rozptýlením. Pre pracujúci ľud bolo hlavné spoločenské poslanie manželstva ekonomické. Výroba bola predovšetkým domáca a manželstvo zabezpečovalo deľbu práce podľa pohlavia a veku. Chudobný sedliak, dobývajúc svoje živobytie z malého kúska zeme, si nemohol dovoliť, aby city stáli v ceste účelnosti. Pri ženení svojho syna hľadal predovšetkým pracovitú partnerku, kľúč k pomoci a opore zo strany jej rodiny a v neposlednom rade prostriedok k nadobudnutiu nových pracovných síl. V stredoveku bolo medzi pracujúcim ľudom bežné, že manželstvo bolo uzavreté, až keď žena preukázala svoju plodnosť a porodila prvé dieťa.

Či už išlo o ochranu proti chudobe, slávu rodu alebo politické kalkulácie, manželstvo a deti boli viac prostriedkom ako účelom v životoch rodín. Rozhodovanie v tak bytostne dôležitých otázkach nebolo možné nechať na slobodnej voľbe neskúsených mladých ľudí. V tradičnej patriarchálnej spoločnosti mal hlavné slovo otec, hlava rodiny. Ale keďže agrárna ekonomika stredovekej dediny závisela od spolupráce dedinčanov, napríklad pri striedaní plodín či orbe, voľba manželského partnera či partnerky medzi sedliakmi bola do značnej miery verejnou záležitosťou, do ktorej vstupovali okrem rodín perspektívnych mladomanželov aj susedia či miestny zemepán. V komunite existovalo viacero nástrojov ako zamedziť a potrestať páry, ktoré neboli prínosom vrátane ostrakizácie a rituálneho ponižovania.

Manželská láska bola vnímaná nielen ako sekundárna, ale niekedy dokonca ako ohrozujúca spoločenský poriadok. Koncepciu manželstva, ktorú dnes voláme „tradičná“, by mnohí naši nie tak dávni predkovia vnímali ako nebezpečne podvratnú. V roľníckych komunitách je príliš veľa lásky medzi manželmi hrozbou, ak ich vedie k stiahnutiu sa smerom dovnútra rodiny a zanedbaniu svojich spoločenských povinností voči susedom. Aristokrati zas v manželskej láske videli oslabenie väzby svojho potomka voči vlastnému rodu, ktorému dlhoval lojálnosť väčšiu ako manželovi či manželke. V slovách Francúzskeho filozofa Montaignea, ktorý žil v šestnástom storočí „nesobášime sa sami pre seba, čokoľvek tvrdíme. Manželstvo je rovnako pre potomstvo, pre náš rod.“

Aj cirkev sa voči manželskej láske stavala dosť ambivalentne. Katolícki aj protestantskí teológovia varovali, že manželia, ktorí sa príliš veľmi ľúbia, páchajú hriech modlárstva. Katolícka cirkev dlhú dobu pokladala manželstvo ako nutné zlo, menejcenné oproti celibátu. V kresťanských textoch pred sedemnástym storočím sa slovo láska spomína skôr v súvislosti k citom voči Bohu alebo susedovi, nie manželovi alebo manželke.

Samozrejme, že naši predmoderní predkovia neboli imúnni voči láske, ale mnoho z nich ju hľadali a našli mimo manželstva. V aristokratických kruhoch dvanásteho a trinásteho storočia bolo cudzoložstvo dokonca idealizované ako najvyššia forma lásky. Podľa grófky z Champagne, nie je možné aby láska „uplatnila svoju moc medzi dvoma ľuďmi, ktorí sú v manželstve.“ V dvanástom storočí napísal Andreas Capellanus dielo o princípoch dvorskej lásky. Prvé pravidlo znelo „manželstvo nie je dôvod nemilovať“, čím však myslel milovať niekoho iného ako svoju polovičku. Nemanželskí synovia boli vladárom často užitoční pri vojenských ťaženiach a zároveň neohrozovali dedičské práva legitímnych potomkov. Manželky museli byť samozrejme viac diskrétne ako ich muži, keďže ich hlavným účelom bolo zabezpečenie pokračovania manželovho rodokmeňa, ale aj ony často hľadali lásku mimo manželstva.

Ľudské dejiny sa priam hemžia „bastardmi“. Nemanželská láska, ktorej sú plodmi, až donedávna nebola dôvodom na hanbu alebo ľútosť. A tá manželská bola skôr šťastnou náhodou ako základnou požiadavkou.

Revolúcie a zrod tradičného manželstva

Revolúcie osemnásteho a devätnásteho storočia, francúzska, americká a industriálna, otriasli koncepciou manželstva, ktorá bola dovtedy v západnej kultúre vnímaná ako tradičná, a splodili zárodok tradičného manželstva ako ho vnímame dnes. Mladí ľudia nadobudli čoraz viac slobody od vôle svojich rodičov pri voľbe životného partnera či partnerky. Manželstvo začalo byť vnímané ako súkromný vzťah dvoch jednotlivcov, ktorého úspech tkvie v jeho schopnosti uspokojiť citové potreby rodiny, nie iba ako jeden článok v širšom systéme politických a ekonomických spojenectiev. Ložisko osobnej lojality sa presunulo od širšieho rodu smerom k manželstvu a deťom. Úloha manžela ako absolútneho vládcu rodiny bola pretransformovaná do úlohy živiteľa, zatiaľ čo z manželky sa stala domáca pani, vychovávateľka detí a citová a morálna opora rodinného života.

K tejto revolúcii manželstva prispeli dve zásadné zmeny. Prvou bol vývoj trhovej ekonomiky, rast platenej práce a postupná urbanizácia. Tieto ekonomické zmeny oslabili uzdu, na ktorej rodičia držali svoje dietky a umožnili mladým ľuďom väčšiu nezávislosť pri vstupe do dospelého života.

Ekonomické zmeny boli sprevádzané zmenami politickými, najmä pod vplyvom osvieteneckých myšlienok. Vzdor voči absolutizmu a násiliu ako prostriedku vlády postupne presiakol zo sféry politickej a neodvratne zafarbil aj rodinný život a ideály manželstva. Domáce násilie, dovtedy legitímna metóda disciplinovania neposlušných manželiek, bolo čoraz viac odsudzované, aspoň v slušnej spoločnosti. Väčší dôraz sa kládol na vzájomné záväzky a povinnosti manželov, láska a rozum nahradili mužskú ľubovôľu ako základ manželského poriadku. Aspoň tak bol vnímaný ideál.

Už pri kolíske „tradičného“ manželstva bolo počuť hlasy, ktoré varovali pred dôsledkami prílišného zaujatia láskou a citovými potrebami manželov. Konzervatívci vystríhali pred nadmerným individualizmom, nestabilitou manželstva a hrozbou pre sociálny poriadok, ktorú predstavovali krôčiky k zrovnoprávneniu žien a mužov. V roku 1774 napísala autorka v Anglickom Lady Magazine: „myšlienka manželstva nie je v tom, že muž a žena by mali byť neustále ohúrení jeden druhým.“ Účel manželstva je prinútiť ľudí aby „vykonávali povinnosti občianskej spoločnosti, riadili svoje rodiny s obozretnosťou a vychovávali svoje deti s rozvahou.“ Zákon priznávajúci rovnaké dedičské práva dcéram ako synom prijatý revolučnou vládou vo Francúzku bol sprevádzaný hysterickými výrokmi typu: „Sociálny poriadok bol prevrátený“ a „Všetky rodiny sa chvejú strachom.“ Keď v roku 1891 odvolací súd v Anglicku odmietol priznať manželovi právo väzniť svoju manželku vo svojom dome, novinárka Eliza Lynn Fulton sa sťažovala, že súd „naraz jedného krásneho rána zrušil inštitúciu manželstva!“ Britský antropológ James Allen v roku 1890 predvídal, že udelenie voličského práva vydatým ženám povedie k „sociálnej revolúcii, narušeniu domácich väzieb, znesväteniu manželstva... rozpadu rodiny.“

Odhliadnuc od niektorých hysterických výrokov, veľká časť obáv z dôsledkov revolúcie lásky pre inštitúciu manželstva sa ukázala sčasti ako opodstatnená. Búrka však na seba nechala čakať až do druhej polovice dvadsiateho storočia. Sto päťdesiat rokov trvalo, kým nové hodnoty lásky a osobného naplnenia dospeli do podoby, kedy vážne ohrozujú manželstvo ako primárnu sociálnu inštitúciu, kedy viac a viac ľudí cíti, že zmysluplný život je možné viesť aj mimo manželstva a spoločnosť nemusí byť usporiadaná výlučne okolo tradičnej rodiny.

Manželstvo sfér

Tých sto päťdesiat rokov je príbehom utvrdzovania ideálu lásky ako základu manželstva a jeho šíreniu z vrchných spoločenských vrstiev smerom nadol. Tempo tomuto pochodu lásky ľudskými dejinami do značnej miery dávala pomalá, ale neoblomná transformácia úlohy a postavenia ženy z pozície podriadeného a menejcenného pohlavia, ktorého hlavnou funkciou je pôrod legitímnych potomkov, do pozície plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorej vôľa a úsilie o osobné naplnenie a šťastie si zasluhuje rovnakú úctu a ochranu ako patrí mužom.

Devätnáste storočie sa nieslo v znamení kompromisu medzi tradičným patriarchálnym vnímaním manželských vzťahov a osvieteneckou logikou rovnosti, ktorá spochybňovala podriadenosť žien. Tento kompromis spočíval v dôraze na reálne ale aj imaginárne rozdiely medzi mužmi a ženami, ktoré znemožňujú vnímanie jedného pohlavia ako nadradeného druhému a ktoré sa zároveň navzájom dopĺňajú, takže muž a žena sú nevyhnutne odkázaní jeden na druhého. Zrod tradičného manželstva teda sprevádzal zrod tradičných rodových vlastností a sfér, tradičného rodového usporiadania.

Zmeny v chápaní rodových úloh boli čiastočne dôsledkom industriálnej revolúcie, ktorá výrobu premiestnila do fabrík a oddelila domácu sféru od sféry ekonomickej. Predtým sa manželia cítili ako partneri v domácej ekonomike a ženská práca bola vnímaná ako zásadný príspevok k prežitiu rodiny. Oddelenie ekonomiky od domácnosti znamenalo, že mozole nežného pohlavia zostali mimo novovznikajúceho peňažného hospodárstva. Pestovanie plodín v záhradke, chov zvierat a šitie odevu už nebolo vnímané ako ekonomická práca, ale ako akt lásky a starostlivosti. Finančná závislosť žien na svojich manželoch narástla. Muži však tiež boli do istej miery závislí na svojich manželkách. keďže máloktoré tovary sa dali kúpiť pripravené na spotrebu. Domáca práca bola na plný úväzok.

Rozdielne vnímanie mužov a žien bolo umocnené meniacim sa prístupom k sexualite. Ako reakcia na slabnúcu schopnosť rodičov, susedov a cirkvi regulovať sexuálne správanie mladých ľudí, vo vyšších spoločenských vrstvách vznikol nový dôraz na osobnú morálku ako náhradu za vonkajšie obmedzenia. Jej stredobodom sa stal bezprecedentný ideál ženskej čistoty a cudnosti. Pokým v stredoveku boli ženy považované za náchylnejšie sexuálnym vášniam a morálnym chybám ako muži, v devätnástom storočí začali byť vnímané ako zo svojej podstaty mravnejšie a zároveň asexuálne bytosti. Dobové vnímanie žien vystihuje citát vplyvného Britského lekára Williama Actona z roku 1857: „väčšina žien (našťastie pre spoločnosť) sa nie veľmi stará o sexuálne city akéhokoľvek druhu…láska domova, detí a domácich povinností je jedinou vášňou, ktorú cítia.”

Západná spoločnosť devätnásteho storočia bola viac ako kedykoľvek predtým - aj potom - rozdelená do dvoch sfér – racionálnej, súťaživej, turbulentnej, politickej a ekonomickej sféry mužov a starostlivej, morálnej, citovej a pokojnej domácej sféry žien. Prevládalo presvedčenie, že recept na manželské šťastie spočíva v zdôrazňovaní a udržiavaní rozdielu medzi nimi. Vzájomná závislosť manželov mala zamedziť prílišnému individualizmu a destabilizácii inštitúcie manželstva. Prirodzené morálne cnosti nežného pohlavia zabezpečili ženám väčšiu úctu zo strany mužov a čiastočnú ochranu voči násiliu. Potreba chrániť ženskú čistotu pred korumpujúcim vplyvom mužskej sféry zároveň ospravedlňovala ich ukrytie do útočiska domova ďaleko od nástrojov moci, ktorými by mohli napadnúť prevládajúce zriadenie spoločnosti.

Zatiaľ čo tradičné rodové usporiadanie postavilo impozantnú fasádu zdanlivej stability manželstva, pokračujúca sentimentalizácia manželskej lásky postupne narúšala jeho statiku. Snáď najvážnejší konflikt medzi ideálom lásky a ideálom rozdielnych rodových úloh sa vynoril v manželských spálňach. Rastúci dôraz na intimitu a vzájomné naplnenie totiž neustále narážal na kult ženskej čistoty, ktorý hovoril, že iba muži majú sexuálne pudy. Milujúci muži vynakladali heroické úsilie ovládať svoje túžby a ochrániť drahé manželky od nepríjemného bremena pohlavného styku. Kult ženskej čistoty vyhĺbil v mužskom myslení priepasť medzi dobrým sexom a „dobrou“ ženou, ktorú vystihuje list jedného muža svojej snúbenici: „Keď som ti chcel povedať, ako veľmi ťa ľúbim, pripadal som si ako kriminálnik a cítil som tak trochu, akoby som priznával krivdu, ktorú som proti tebe spáchal.“

Mnoho manželiek súčasne cítilo hanbu, ak sa prichytili pri užívaní si sexu s vlastným mužom. Ženy tej doby trpeli epidémiou rôznych chorôb, ktoré boli spojené so sexuálnou frustráciou. Navštevovali hydroterapeutické centrá, kde silný prúd vody uľavil ich príznaky. Lekári zvykli masírovať panvovú oblasť pacientok pre zmiernenie „hystérie“, slovo odvodené od Gréckeho slova pre maternicu. Z dobových lekárskych učebníc je jasné, že výsledkom bol orgazmus. Koncom devätnásteho storočia bola táto nudná práca lekárov uľahčená dômyselným vynálezom. Bol ním mechanický vibrátor.

Sexualizácia manželstva

Súmrak devätnásteho storočia vrhol do tmy aj toto prudérne a deformované vnímanie ľudskej sexuality. Mladé ženy posilnené rastúcou nezávislosťou, ktorú ponúkalo rozpínajúce sa trhové hospodárstvo a pracovné príležitosti v mestách, roztrhli korzet kultu ženskej čistoty a segregácie pohlaví a v húfoch navštevovali reštaurácie, tanečné sály a kabarety. Niektoré odvážne sufražetky si dokonca trúfli na niečo tak škandalózne a dovtedy výsostne mužské ako je jazda na bicykli, čo mnohí kritici odsudzovali ako hrozbu pre morálne tkanivo spoločnosti a prvý krok k bezbrehej sexuálnej roztopaši.

Napriek zjavnému hýreniu počas tzv. búrlivých dvadsiatich rokoch minulého storočia, ciele reformátorov tejto doby zostali vo svojej podstate konzervatívne. Snažili sa zachovať a posilniť výsostné postavenie manželstva, jeho transformáciou zo stretu dvoch protikladných stereotypov vo zväzok dvoch bytostí (zatiaľ samozrejme nie rovnoprávnych) s emocionálnymi a sexuálnymi potrebami a túžbami, ktorého cieľom je tieto potreby naplniť. Bez vonkajších obmedzení tradičnej patriarchálnej spoločnosti bolo potrebné v manželstve dosiahnuť väčšiu hĺbku citovej a fyzickej intímnosti a toto prirodzene viedlo k vyššiemu dôrazu na kvalitu sexuálneho vzťahu manželov. Strhnutie bariéry medzi mužom a ženou vztýčenou osobnou morálkou devätnásteho storočia a dokončenie revolúcie lásky bolo vnímané ako nevyhnutné pre stabilitu inštitúcie manželstva.

Dvadsiate roky minulého storočia zaznamenali prvý zásadnejší nárast rozvodov v Amerike a v západnej Európe. Čoraz viac ľudí žiadalo o rozvod, pretože vo svojom manželstve nenašli tú lásku, spolupatričnosť a intímnosť, ktorú očakávali a ktorú pokladali za znak úspešného manželstva. Konzervatívnym kritikom tej doby neušla súvislosť medzi dôrazom na osobné naplnenie v manželstve a jeho rastúcou krehkosťou. Známy mravouk Felix Adler v knihe Manželstvo a Rozvod argumentoval, že doktrína lásky a manželského naplnenia vedie ľudí k „zabudnutiu, že sú služobníkmi, že existujú väčšie spoločenské ciele, ktorým sa musia skloniť.“ Varoval, že družnosť medzi manželmi „je protivná a antagonistická voči myšlienke manželstva...Závisí od slobodnej voľby a slobodná voľba môže byť zrušená. V myšlienke družnosti nie je nič trvácne.“ Šťastie je „sprievodným javom [manželstva] a nie je možné spraviť ho najvyšším cieľom bez prijatia tej neznesiteľnej predstavy, že manželstvo musí skončiť, keď šťastie pominie.“

Zlaté roky tradičného manželstva

Vývoj v západných krajinách po turbulentných rokoch Veľkej hospodárskej krízy a Druhej svetovej vojny zdanlivo dával za pravdu skôr optimizmu o manželstve, založenom na láske a sexuálnom naplnení. Muži vracajúci sa z frontu a ženy s fabrík, kde počas vojny robili mechaničky, zváračky, tesárky a inštalatérky, sa doslova hrnuli do manželských zväzkov. Ľudia začínali manželský život v mladšom veku ako pred vojnou a bábätká robili doslova búmovým tempom.

Viac ako kedykoľvek predtým, a to aj medzi ľuďmi, ktorí sami vyrástli v „netradičných“ rodinách, v spoločnosti zavládol jednomyseľný súhlas s ideálom, že nukleárna rodina založená na mužovi-živiteľovi a žene v domácnosti, slobodná od širších rodinných a komunálnych väzieb a povinností, je to jediné správne a normálne usporiadanie rodinného života. Tento model ako ideál existoval už pred vojnou, ale až v päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa stal dostupný pre väčšinu západnej spoločnosti v dôsledku rýchleho ekonomického rastu, z ktorého ťažili predovšetkým chudobnejšie domácnosti, ako aj rastúceho sociálneho štátu, ktorý na seba prevzal starostlivosť o slabých.

Sociológov päťdesiatych rokov nesužoval ani fakt, že rozvodovosť bola podstatne vyššia ako v dvadsiatich rokoch, kedy vyvolávala obavy zo zániku manželstva. Ernest Burgess a Harvez Locke argumentovali, že „rodina založená na spolupatričnosti sa spolieha na rozvod ako prostriedok nápravy chyby pri výbere druha alebo družky.“ Rozvod neohrozoval výnimočnosť a univerzálnosť inštitúcie manželstva, pokým väčšina rozvedených čoskoro opäť vstúpila do manželského zväzku.

Tento model „normálnej“ rodiny bol tak všadeprítomný a populárny, že niektorí sociológovia ho začali považovať za nevyhnutný dôsledok modernej doby. Deľba práce medzi mužom-živiteľom a ženou v domácnosti vraj kompenzovala neosobné požiadavky moderného industriálneho hospodárstva. Úloha manželky ako uspokojovateľky emocionálnych potrieb manžela a detí a manažérky domácnosti dopĺňala a dávala zmysel práci muža v praktických a individualistických aktivitách trhovej ekonomiky. Takto chápané „tradičné“ manželstvo bolo vnímané ako vyvrcholenie revolúcie lásky, ako koniec histórie manželstva.

Umieračik manželstva

Vývoj v rodinnom živote od konca šesťdesiatych rokov v západných krajinách preto mnohým prišiel ako šok. Po sto päťdesiatich rokoch budovania a vylepšovania tradičného manželstva trvalo iba štvrť storočia, kým stratilo svoje jedinečné miesto v štruktúrovaní sexuálnych životov ľudí, rodičovstva a voľby práce. Priemerný vek vstupu do manželstva stúpol, rozvodovosť vzrástla, predmanželský sex sa stal bežným a ostrá čiara deliaca „mužskú“ a „ženskú“ prácu sa začala rozmazávať. Popri tradičnom manželstve navyše vyrástli v spoločnosti alternatívne vzory rodinného života ako kohabitácia, bezdetné manželstvo či slobodné rodičovstvo.

S odstupom času je možné poukázať na niekoľko príčin tohto vývoja. Krkolomný ekonomický rast v povojnovom období umožnil väčšine ľudí po prvý krát v histórii uprieť svoju pozornosť na niečo iné ako len holé prežitie. Známy psychológ Abraham Maslow v roku 1954 predvídal, že akonáhle budú uspokojené základné ľudské potreby, vyplývajúce z ľudskej fyziológie a potreby telesného a materiálneho bezpečia, pozornosť ľudí sa obráti na vyššie potreby ako sú kvalitné ľudské vzťahy, rešpekt, sebaúcta a sebarealizácia. Rigidná štruktúra tradičného manželstva, jeho pravidlá ohľadom deľby práce a normy „vhodného“ správania mužov a žien nenechali veľa miesta pre vyjadrenie ľudskej individuality. Na konformite s rodovými stereotypmi nie je nič zlé, ak vyplýva z vlastného presvedčenia. Ak však je vynútená zvonku, stojí v protiklade so sebarealizáciou. Je veľavravné, že v prieskumoch urobených v zlatých rokoch tradičného manželstva aj ženy, ktoré vyjadrili spokojnosť s vlastným manželstvom, si väčšinou priali iný život pre svoje dcéry. Priali im viac vzdelania a nezávislosti od monotónneho života v domácnosti.

Ich priania boli vyslyšané, keď ekonomický rast v šesťdesiatych rokoch vytvoril spústu nových pracovných miest v administratíve a v sektore služieb. Proliferácia nových domácich spotrebičov a polotovarov zároveň odbremenila manželky od domácej driny a umožnila skĺbenie domácich povinností s platenou prácou. Tá ženám dodala na sebadôvere, rozšírila ich obzory a zvýšila ich ašpirácie. Viac a viac mladých žien odložilo svadbu a išlo študovať a pracovať, čo viedlo k dramatickému nárastu jednočlenných domácností. Viac a viac žien zároveň cítilo frustráciu zo stále existujúcich prekážok v ceste ich rovnocennému prístupu k práci a vzdelaniu.

Najdramatickejšiu revolúciou v manželstve aj mimo neho však spôsobila malá biela pilulka zvaná Enovid. Dostupnosť spoľahlivej antikoncepcie po prvýkrát v dejinách ľudstva umožnila ženám oddeliť sex od tehotenstva a pristúpiť k pohlavnému styku za rovnakých podmienok ako muži. Odstránila jedno z rizík predmanželského sexu a v manželstve umožnila párom sledovanie láskyplného, sexuálne aktívneho a zároveň bezdetného vzťahu. Zásadným spôsobom tým oslabila tradičnú súvislosť medzi manželstvom a sexom ako aj medzi manželstvom a rodičovstvom.

Zatiaľ čo ženy a muži prehodnocovali rodové úlohy vo svojich pracovných, sexuálnych a rodinných životoch, hnutiam za práva žien sa podarilo presadiť zásadné zmeny v postavení „nežného pohlavia“ pred zákonom. Pri nostalgii za zlatým vekom tradičného manželstva by sme nemali zabúdať, že stabilita manželstva ako inštitúcie sa vždy opierala o tvrdé obmedzenia zo strany spoločnosti, ktorého kruté dopady na osobnú slobodu a blaho postihovali predovšetkým ženy. Hoci otcovská päsť a vplyv susedov a komunity postupom času slabli, pred zákonom bola ženská vôľa až donedávna podriadená tej mužskej. Muži mali konečné slovo pri rodinných rozhodnutiach, ženy bez súhlasu svojich manželov nemohli pracovať alebo vziať si pôžičku a nikde nebolo mužom zakázané prinútiť svoju manželku k pohlavnému styku.

Až v sedemdesiatych rokoch demokratické ideály rovnosti a slobody v západných krajinách konečne dobyli poslednú baštu tradičnej patriarchálnej spoločnosti – inštitúciu manželstva. Manželský zväzok bol predefinovaný ako spojenie dvoch rovnocenných bytostí s rovnakými právami a povinnosťami voči sebe. Zároveň bola odstránená väčšina bariér, ktoré párom a jednotlivcom bránili v organizovaní svojho rodinného života slobodne podľa vlastných predstáv. Zamestnávatelia stratili právo vyžadovať od žien slobodný stav ako podmienku zamestnania. V USA Najvyšší súd zrušil platnosť legislatívy, ktorá zakazovala rasovo zmiešané sobáše. Spermové banky otvorili svoje dvere slobodným ženám a viaceré krajiny priznali nezosobášeným párom žijúcim v jednej domácnosti podobné práva ako majú manželia.

Manželstvo je mŕtve, nech žije manželstvo!

Pozorným čitateľom určite neušlo, že doposiaľ som sa vôbec nezmienil o homosexuáloch. Historickým faktom je, že boj za právo gejov a lesieb uzatvárať manželstvá je „iba“ ozvenou predchádzajúcej revolúcie lásky. Je logickým záverom myšlienky, že manželstvo existuje pre dobro členov rodiny, ktorú tvorí, a nie ako puto dvoch nevoľníkov v službe akýchsi vyšších spoločenských cieľov, ktoré dokážu naplniť iba muž a žena. Boli to milióny „normálnych“ heterosexuálov, ktorý hľadaním šťastia a lásky vytvorili alternatívy voči tradičnému manželstvu založenom na prísnej deľbe úloh medzi mužom a ženou.

Nech februárové referendum dopadne akokoľvek, manželstvo ako inštitúciu z jeho choroby už nevylieči. Zameriava sa totiž na symptómy a nie na príčinu nemoci, ktorou manželstvo „trpí“. A keďže ozajstné príčiny spočívajú vo všadeprítomných a neodvratných zmenách v politickej, hospodárskej a sociálnej sfére za posledných dvesto rokov, úsilie navrátiť inštitúcii manželstva jej zašlú slávu a postavenie bez zvrátenia nespočetných výhod, ktoré zo sebou priniesli demokracia, trhové hospodárstvo a sociálny štát, je beznádejné.

Netreba však smútiť. Čo manželstvo stratilo na svojom postavení ako primárna sociálna inštitúcia štrukturujúca ľudské životy, to získalo na svojom postavení ako najhlbší možný záväzok medzi dvoma ľuďmi. Jeho dobrovoľnosť znamená, že manželia musia svoj vzťah úmyselne pestovať, ak chcú, aby prekvital po celý život. Dnes už nestačí nechať sa unášať cestou najmenšieho odporu, ktorú po stáročia vyhĺbil prúd tradičného rodového usporiadania. Úspech si vyžaduje cieľavedomosť, trpezlivosť a vzájomné pochopenie. Nie každému páru sa podarí naplniť ideál úspešného manželstva, ktorý je dnes náročnejší ako kedykoľvek v minulosti. Tie manželstvá, ktoré v dnešných okolnostiach vydržia a prekvitajú, sú však o to šťastnejšie, spravodlivejšie a efektívnejšie v pestovaní blaha partnerov a ich detí.

Manželstvo nie je tým, čím bolo. Húsenica sa premenila na motýľa – krehkého, ale o to krajšieho. Viac ako kedykoľvek predtým je manželstvo dnes osobnou voľbou. Z nej pramení jeho krása a zároveň jeho krehkosť. Väčšina z nás v manželstve vidí nie inštitúciu, v ktorej očakáva dožitie zvyšku svojej existencie, ale vzťah, v ktorom dúfa nájsť kúsok ľudského šťastia. Ľudským by bolo umožniť všetkým milujúcim párom dúfať v to isté.

 

Poznámka: Tento článok sa opiera o historické bádanie prezentované v knihe Marriage, a History od Stephanie Coontz.

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 170 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist