Dnes, v dobe vrcholného neokonzervativizmu, sa pre stredoeurópskych dogmatických neoconov stávajú niektoré odbory orientalistiky (zvlášť arabistika a islamistika - islamológia) ľavicovo-liberálnou pavedou. Na potláčanie jej neblahého vplyvu vzniká „orientalistika nového typu“.

Aj keď mnohí čitatelia asi budú sklamaní, vývoj českej a slovenskej orientalistiky v 20. storočí predmetom tohto článku nebude. Tento článok si dáva za cieľ popísať arabistiku a islamistiku „nového typu“. Autor však ďakuje čitateľom za podnetné návrhy a nevylučuje (skôr sľubuje), že sa v blízkej budúcnosti k téme vráti.

Na vývoj orientalistiky (stále treba mať na vedomí, že sa venujeme hlavne arabistike a islamistike - islamológii) mali dosah aj ideologické vplyvy, v dvadsiatom storočí ich bolo neúrekom. Orientalistiku ako vedu veľmi ovplyvnil fenomén kolonializmu, často mu slúžila a pravdupovediac bez neho by mnohé výsledky buď neprišli, alebo by sa oneskorili. No vďakabohu (či bohužiaľ?) medzi koloniálne veľmoci sme nikdy nepatrili, preto tieto vplyvy môžeme smelo ignorovať. Ďalšou nechutnou ideológiou bol fašizmus a nacizmus. Talianska i nemecká blízkovýchodná politika našla obdivovateľov i prisluhovačov aj vo vedeckých kruhoch, orientalistiku nevynímajúc. Arabské krajiny, Perzia, India i Tibet boli v zornom uhle nacistickej expanzívnej politiky, neudiví preto, že sa im venovala náležitá pozornosť. Ani to sa nás však netýka, napriek epizódke Slovákštátu sa našej orientalistiky táto politika nedotkla.

Až komunistický režim výrazne ovplyvnil orientalistické disciplíny. Africké a ázijské národy sa dostávajú do popredia záujmu ako vhodný objekt rozširovania socialistického tábora. To so sebou prinieslo istú podporu pre vedecké bádanie v tejto oblasti, aj keď často podmienenú ideologickou selekciou tém hodných záujmu. Napriek tomu možno vývoj považovať za pozitívny, čo vidno na výsledkoch - česká i slovenská orientalistika sa dostáva medzi svetovú špičku. Rok 1968 je určitým predelom, ako všade inde nastáva personálna selekcia a ideologický dozor i výber vhodných tém prituhujú, no ani to úroveň česko-slovenskej orientalistiky neznížilo.

Pád komunizmu možno pokladať za významný medzník v arabistike a islamistike (teraz islamológii). Na jednej strane padá ideologický a politický dohľad, na druhej strane zmätky ekonomických reforiem škrtia prísun prostriedkov na rozvoj. Po pár rokoch zároveň vzniká nový ideologický tlak.

Konflikt civilizácií

Koniec sovietskeho impéria mohol znamenať i stratu obživy pre desiatky a stovky sovietológov (politologická disciplína rozšírená v minulosti hlavne v USA, za súčasť orientalistiky sa, chvalabohu, nikdy nepovažovala). No šikovnejší z nich sa preorientovali, našli si nový zdroj obživy - konflikt civilizácií a islamskú hrozbu. Konjunktúru islamofóbie zachytili v bývalých sovietskych satelitoch (Československo nevynímajúc) i mnohí „postsovietológovia“- osoby, ktoré sa začali sovietskej hrozbe venovať až po páde a rozpade Sovietskeho zväzu, pričom počas komunistickej diktatúry paradoxne mnohí z nich patrili k protežantom a prisluhovačom režimu.

Na Západe taktiež časť skutočných orientalistov akceptovala hypotézu o konflikte civilizácií a v jej intenciách začala orientovať svoj výskum. Zo strany niekoľkých indivíduí z tejto skupiny dochádza zároveň ku kádrovaniu a šikane orientalistov neakceptujúcich hypotézu zrážky civilizácií (prostredníctvom rôznych dhimmiwatch, campuswatch a podobných projektov).

Tu načim škodoradostne spomenúť, že v našich česko-slovenských (skôr teda českých) končinách akú-takú minimálnu oporu nachádza hypotéza konfliktu civilizácií iba u arabistov (možno by bolo vhodné použiť jednotné číslo), ktorí sa v rokoch komunizmu venovali ideologicky podfarbenému výskumu pokrokových revolučných hnutí arabských krajín (aj to s veľkými výhradami, úplného „kolaboranta“ neoconov nenájdeme).

Tým pádom je orientalistika (opakujem, hlavne arabistika a islamistika - islamológia) pre ideológov neokonzervativizmu v našich zemepisných šírkach a dĺžkach nepoužiteľnou, ba čo viac, pre stredoeurópskych dogmatických neoconov sa stáva potláčaniahodnou ľavicovo-liberálnou pavedou. A na takéto potláčanie vzniká „orientalista nového typu“.

Orientalista nového typu

Orientalisti nového typu sa vyznačujú minimálnou až nulovou znalosťou hocijakého orientálneho jazyka. Vzdelaním sú v lepšom prípade politológovia, v horšom psychológovia, lekári, či prírodovedci. Základným predpokladom pre ich úspešnú prácu je vedomie, že naša západná civilizácia je v ohrození. Ohrozuje ju sprisahanie ľavice a islamských fundamentalistov, pričom k ľavici zaraďujú každého, kto s nimi nesúhlasí, islamským fundamentalistom je podľa nich každý veriaci, či praktizujúci moslim. Často citujú Korán i Mohamedove výroky, no málokedy ich rozoznajú. Zdrojom ich citátov sú v drvivej väčšine anglické preklady, pričom ignorujú preklady české, či slovenské, ak v konkrétnom prípade existujú. Citujú práce anglosaských arabistov a islamológov, pričom dôsledne rozlišujú medzi „lingvistickými arabistami“, ktorých práce im konvenujú a „pragmatickými diplomatickými arabistami“, ktorých práce nevyhovujú hypotéze o konflikte civilizácií.

Základom práce dotyčných je dokázať, že „našu judeokresťanskú civilizáciu“ ohrozuje rozpínavosť civilizácie islamskej. Hoci sa zvyčajne odvolávajú na nespochybniteľné autority (najčastejšie „svätú trojicu“ Lewis, Pipes, Rubin), neváhajú ich ignorovať, ak náhodou nie sú v zhode so zámerom ich článku. A tak môže ideológ Michael Novak i prezident Bush do omrzenia opakovať, že islam nie je náboženstvom teroru, prispievateľmi Eurabie.cz to ani nehne. Pipes môže do súdneho dňa písať, že Alláh je po arabsky Boh, pre ultrakonzervatívnych extrémistov islamofóbnej orientácie to stále bude v lepšom prípade „nejaké božstvo starých Arabov“, v horšom prípade (u náboženských extrémistov) „púštny šakalí idol“. Zhodou okolností to však môže mať i istý nezamýšľaný prínos, keď takýto „nový typ“ ignoruje omyl vzoru, na ktorý sa odvoláva. V tom prípade môže B. Lewis spochybniť arménsku genocídu, no islamológ nového typu (pre ktorého je Lewis nespochybniteľnou autoritou) sa tvári, že o tomto poklesku svojho guru nevie.

Nový typ v akcii

Typickým príkladom takéhoto odborníka je pán Šebej, redaktor Týždňa. Analyzovanie jeho diela by zabralo mnoho a mnoho času, nuž iba jeden jediný článok Darfúr, Čína a olympiáda.

Alebo ešte menej, stačí časť článku Sudán – krátke dejiny temna. A aj z tej si vytiahnime len pár perličiek, väčšinu údajov pán Šebej tak či tak čerpal z Wikipédie alebo zo zdrojov postavených na Wikipédii. Stačí porovnať jeho text s wikipedickými heslami Janjaweed a Darfur conflict. Keby to boli fakty a všeobecné známe údaje, nič by na tom nebolo, veď prečo by sa nespochybniteľné fakty vo Wikipédii a Týždni mali líšiť? Pán Šebej píše, že „väčšina odhadov vrátane odhadov úradníkov OSN hovorí, že doposiaľ zomrelo v Darfúre vyše 400 tisíc ľudí“. To tvrdí i Wikipédia. No ohľadom OSN nehovorí pravdu (či sa mýli, alebo klame, to neriešme). Oficiálny odhad OSN sa zo 400 tisíc minulej jesene zredukoval na  „vyše 200 tisíc“. Túto zmenu (ktorej opodstatnenosť nie je predmetom tohto článku) autori hesla na Wikipédii akosi nezaregistrovali a uviedli pána Šebeja do omylu.

Etnické čistky, vyháňanie, vraždy a znásilňovanie má na svedomí milícia zvaná „džandžavíd“. Milícia zvaná džandžavíd neexistuje. Džandžavíd je nadávka, pejoratívne slovo, ktoré znamená lotri, banditi, horda a pod. (doslovný preklad nie je celkom možný). Otázka: „Kto vás vraždí?“ Odpoveď: „Banditi!“ O tom to je. Bandy vraždiace civilné obyvateľstvo si sami džandžavíd nehovoria, pretože i pre ne je to nadávka.

Niektorí obyvatelia Darfúru jej názov prekladajú ako „diabli na koňoch“. Z akého do akého jazyka to niektorí obyvatelia Dárfuru prekladajú? Ako prekladá pán Šebej slovo lotri? A do akého jazyka ho prekladá? Obyvatelia Darfúru nič neprekladajú, to slovo pre nich má taký význam. Diabli na koňoch je mimochodom „kravínium“. Ide o etymológiu slova džandžavíd, ktoré vzniklo zo slov zlý duch, démon (džina z Aladinovej lampy hádam poznáme) a jazdec džawád. Možná je i interpretácia šialený, bláznivý (posadnutý démonom) jazdec.

O pôvode slova džandžavíd sa vedú spory. No, že by sa nejaké spory viedli? Hádam len existuje ešte jedna možná etymológia, ktorá odvodzuje slovo džandžavíd z jazdca a slangového výrazu pre automatickú pušku, teda význam by bol jazdec s automatickou puškou (trochu násilná etymológia, ale vyvrátiť ju možno iba dôkazom, že slovo sa používalo ešte pred používaním automatických pušiek - to sa zatiaľ nestalo).

A jeden z názorov je, že ide o poarabčenú verziu perzského slova „džangaví“, ktoré používali šiítske komunity v severnej Afrike na označenie „bojovníkov za vieru“. Tento názor zastáva iba heslo vo Wikipédii (a jej klonoch) a na tomto hesle postavené články. Predpokladaný autor tejto teórie (dr. Abdullahi Ali Ibrahim z University Of Missouri-Columbia) zatiaľ (okrem Wikipédie) tento názor nepublikoval v žiadnom odbornom periodiku. No pánu Šebejovi sa istotne najviac páči táto teória - perzské slovo, šíitske komunity - a hneď sa Irán vybaví.

Hoci ide o zrážku moslimov s moslimami, má konflikt určite aj náboženský rozmer, lebo nearabskí obyvatelia Darfúru vyznávajú súfizmus, nemilitantnú verziu islamu, zatiaľ čo režim generála al-Bašíra vnucuje celej krajine šaríju, islamské právo na spôsob saudského wahábizmu či afganského Talibanu. Tu sa pán Šebej dostáva do rozporu so svojím niekoľkoročným dielom. Ako popredný islamofób pokladá za príčinu terorizmu islam ako taký a odrazu, keď sa to hodí do článku, objavuje „nemilitantnú formu islamu“. (Súfizmus nemožno nazvať militantnou, ani nemilitantnou verziou islamu. V jednotlivých obdobiach, v jednotlivých krajinách bol taký i onaký). No s tým vyznávaním súfizmu nearabskými obyvateľmi Dárfuru to tiež nie je bohvieaké, povstanie proti vláde vedú i osoby spájané s Hasanom Turábím, „arcipápežom islamizmu“. Súfijcov i fundamentalistov môžeme nájsť na oboch stranách konfliktu.

Režim generála al-Bašíra taktiež nevnucuje „celej krajine šaríju, islamské právo na spôsob saudského wahábizmu či afganského Talibanu“. Po prvé, v sudánskej ústave je šaríja zakotvená od roku 1983 (to bol režim Nimajrího), v roku 1991 bola jej platnosť na juhu pozastavená a od roku 1998 (už za vlády al-Bašíra) je desať južných provincií z práva šaríja vyňatých, pričom výnimka sa týka i kresťanov žijúcich na severe (ani ich sa šaríja netýka). Demokratickými voľbami maskovaná Bašírova diktatúra si dáva veľký pozor, aby všetky svoje kroky mala legislatívne ošetrené, „vnucovanie šaríje celej krajine“ si nedovolí.

Strkať saudský wahábizmus a afganský Taliban do jedného vreca môže fakt iba islamológ nového typu (zaujímalo by ma, ako si vysvetľuje participáciu tvrdých wahábistov na demokratizačnom procese v Afganistane, teda, ak o takom niečom má voľajakého tušenia), ale to je námet na ďalší článok a tento príspevok nechcel byť o pánu Šebejovi.

Pokračovať netreba, aký to má zmysel? Dúfa vari niekto, že u zmieneného pána dôjde k sebareflexii a odvráti sa od arabistiky a islamológie ku kritizovaniu Mečiara (v čom je nespochybniteľne dobrý, to hovorím bez irónie)?

Lingvista by asi nezvládol pacienta s kompulzívnou obsesiou, na to máme psychológov. Religionista by tiež nezvládol operáciu slepého čreva, to by mali robiť lekári. Prečo však môže lekár vykladať náboženské texty a psychológ prekladať arabské výrazy? Prečo sa nájdu ľudia, ktorí im veria? Lebo veriť chcú? Ani im nevyhovuje „ľavicovo-liberálna paveda“?

Súvisiace články:

• Ľavicovo-liberálna paveda? (1)