1. Cítim ako senilniem. Mám dvadsaťosem, prítomnosť ma nebaví, na budúcnosť neverím a tak sa už iba obzerám dozadu. Pristihujem sa pri tom, ako som čoraz viac sentimentálny. Už sa dokážem topiť aj v tých najplytkejších citoch. Asi mi predčasne mäkne mozog, alebo čo. Neviem, či trpím mentálnymi menzesmi, ale s niektorými svojimi známymi sa už nemám o čom baviť.

Povinne chodím na fajnové párty. Synovia zbohatlíkov sa na nich zvyknú zhovárať napríklad o tom, či bmw a audi sú auta pre nešťastných proletárov, alebo nie. Nemám jachtu, otec snúbenice áno, mal by som sa cítiť aspoň trochu menejcenne. Nerozumiem metajazyku mysliacich žalúdkov. Medzi zlatou mládežou cítim ako hrdzaviem, no medzi starými snobmi sa vždy cítim príjemne.
Ale aj tak sa radšej čím skôr opijem a sadnem si ku skúsenejším kamarátkam. Tie sa sťažujú na svojich ekonomicky výkonných samcov, na to ako sú pri nich počas dovoleniek duchom neprítomní.
- "Duchom?" spýtam sa neveriacim tónom a snúbenica na mňa zazrie.
Viem, že tentoraz som trafil vedľa.
- "Kedy sa budete brať?" zmení tému Estela. Snúbenica očervenie, na Estelu zazriem ja, aby sa podobná otázka nikdy nezopakovala a zahlásim:
- "Až budem tehotný."
Dievčatá sa začnú chichotať až do zúfalosti, lebo si myslia, že to bol pokus o vtip. Uvedomujem si: tak ako ja ešte nemajú tridsať a nevedia, ako ich ten smiech čoskoro prejde.
Každá mokrá sliepka si o sebe myslí, že je labuťou. Preto si presadnem vedľa. Ctihodné panie pri bazéne sa nezadržateľne blížia k štyridsiatke. Život ich baví ešte menej ako mňa. Napriek tomu, že väčšina z nich má pôrod za sebou, cítia sa večnými dievčatami. Ach, tá večnosť. Posledné čo im ostáva. Ešte tie posraté dovolenky, pekné handry, cvengajúce šperky a súkromné školy pre ich štence.
Tušia náročného gigola vo mne, neberiem im to. Koľkokrát som už počul ono obligátne „až s tebou som objavila svoje telo“? A pritom k tomu stačí tak málo.
Laura si vyberie z kabelky malú bielu hrudku, otvorí pozlátený mininožík a naseká si na pásiky dostatočné množstvo nevinne vyzerajúcej múčky.
- "Dáš si s nami?" spýta sa ma.
- "Nie, ja radšej víno."
- "Ale tento andský prášok je ozaj dobrý. Žiadne svinstvo, čistý materiál."
- "Nie, nie, ja radšej červené," poviem a natiahnem sa za fľašou.
- "Prisahaj, že nás neprezradíš..." rozosmeje sa a keď si konečne všimnem ako si hryzie spodnú peru, dôjde mi, že dnes to nie je jej prvé potiahnutie nosom.
Ctihodné panie nie sú sprosté, aby stáčali bankovky. Vedia, aké je to nehygienické. Bankovky tak či tak v peňaženkách nenosia. Vytiahnu si z kabeliek sklenené trubičky a každá si šnupne svoju linku.  
S vínom v žilách sa cítim ako ťažký moralista. Môžem za to? Na jednu noc by som chcel byť svedomím žien, ktoré ma práve obklopujú. Lebo sám žiadne nemám.

2.
Bol som na mesiac na Slovensku. Znovu som počúval o dejinách sluhov, o jazyku slabochov. Nemám vlastný diskurz, nejaký názor, či čo. To bolo výčitiek na moju adresu! Keď som sa zle cítil, kamarát mi doniesol recenzie na moju poslednú knihu a s každou som nemohol nesúhlasiť. Som ťažký márnomyseľný egocentrik, preto zbožňujem svojich kritikov.
Kedysi som bral vážne litre intelektuálnych šťaniek od nejedného papučového filozofa. To som mal osemnásť. Potom desať rokov intenzívnej nudy a dnes som tam, kde som. Nuda je celkom dobrou terapiou na životné slogany.
Rozhodol som sa, že si kúpim psa. Taký pes, to nie je hocikto. Pes môže byť pádnym dôvodom na to, aby som sa ráno prinútil zdvihnúť z postele a mal pred sebou deň s viac menej určeným programom. V priateľstve som ušľachtilý, v láske som rasista, preto som sa rozhodol pre labradora retreviera. Fenka čokoládovej farby. Mám iracionálnu slabosť pre aristokratky, preto som ju bral s rodokmeňom. Hoci nie každé prečo má aj svoje preto.
Chovateľka bola v mojom veku, vyzerala bohovsky. Tak som si sedemtýždňového psíka lepšie všimol, až keď som sa s mladou chovateľkou a jej starnúcimi rodičmi rozlúčil.
- "No len aby si nemala nejaké vrodené vady," povedal som čokoládovému klbku, ktoré sa ku mne túlilo s nádejou, že ak nemám rád ľudský rod, so psami si porozumiem.

3.
Takmer som vytriezvel. Aby mi neprišlo zle, začal som sa nalievať minerálkami. Dôsledok sa po pár pohároch dostavil, musel som navštíviť záchod, aby som uľavil napnutým obličkám. Úmyselne na ženský. Tak sa mi víno dostalo z hlavy a musel som sa naliať červeným naspäť na tú správnu hladinu.
Znovu sedím pri ctihodných paniach a tvárim sa ako slovutný mládenec. Viem, že ak by som teraz s niektorou z nich vyšiel na horné poschodie vily, alebo na strechu, jediná komu by to vadilo, by bola Carolina, moja snúbenica. Manželia posttridsiatničiek sú v pohode. Už žiadne stresy, sú radi, ak ich prekliate manželské povinnosti splní niekto iný.
Začnem našňupaným dámam rozprávať o svojom bývalom šéfovi, Javierovi. Bol to chlapec z ich kruhov, tak som ho ani nemusel veľmi opisovať. Pravidelne chodil hrávať golf na tie správne trávniky, ale rozumeli sme si. Na služobkách do Čiech, ak sme boli v reštauráciách sami dvaja, neraz sme tárali nad taniermi a chľastom o literatúre. Viem, že keď začal rozjarene rozprávať o Kafkovi, horko ťažko pózoval. V skutočnosti ho nikdy nečítal. Tak som mu radšej kúpil španielske vydanie Švejka, nevydarený starý preklad z nemčiny a bol som si istý, že to ho bude viac baviť ako staromládenecké neurózy Jozefa K..
K. ako k.?
Potom mi ctený Javier Eloy navrhol, aby som mu po návrate do Španielska pretiahol vlastnú manželku. Šéf, nešéf, musel som odmietnuť. Človek sa stretne v živote s všeličím, ale niektoré veci by aj na film boli priveľa.

4.
- "Toto leto mám plné snehu," vycerí na mňa zuby našlapaná Laura.
- "Kam chodíte lyžovať?" spýtam sa nevinným tónom.
Laura sa začne smiať na plné hrdlo a vykríkne na svitajúce nebo nad madridskou Moralejou:
- "Kokaín, hlupáčik, kokaín!..."
Až s vami, vážení, som objavil vlastný rozum.