Táto Orwellova recenzia Sprievodcu vojnovou mysľou od C.E.M. Joada, britského racionalistického filozofa, vyšla v literárnom časopise Time and Tide, 8 júna 1940.

Pán Joad je správny liberál, čo v súčasnosti znamená asi toľko čo bezmocný anachronizmus. Je stelesnením „zdravého rozumu“, ktorý akceptuje hedonizmus ľudského tvora, v čoho dôsledku chápe moderné dejiny ako súkolie motívov, ktoré pre veľké množstvo ľudí jednoducho prestali platiť.

 Z perspektívy hedonizmu nedáva väčšina dnešných udalostí žiadny zmysel. Myšlienkový svet pána Joada stojí na predpoklade, že ľudia túžia po pohodlí, bezpečí, hygiene, hrách, prechádzkach na vidieku, šťastnom sexuálnom živote, aspoň troche slobody – a to je asi tak všetko. Je evidentné, že toto všetko môžu všetci hravo dosiahnuť, z čoho by malo vyplývať, že by sme mali prestať proti sebe bojovať, a že by sme sa mali dohodnúť na rozumnejšej organizácii sveta. Ale prečo tak neurobíme? Pátrajúc po dôvodoch vo svojom okolí, pán Joad sa upína na obludnú modlu národného štátu, na ten prežitok bez akéhokoľvek opodstatnenia, ktorý vraždí milióny ľudí kvôli takým hlúpostiam ako sú vlajky alebo hranice. Suverénny štát teda treba zrušiť, a vymeniť ho za federálny zväzok – a tentokrát za ozajstnú úniu, bez národných armád, colných bariér a podobných záležitostí – ľudia tak budú môcť zabudnúť na svoju prihlúplu nenávisť a falošnú oddanosť, a žiť večne šťastní. Tak ako v prípade takmer všetkých riešení, ktoré ponúkajú liberáli, ide akurát o prehlásenie zámeru bez akéhokoľvek náznaku prostriedkov, ktorými by bolo možné ho realizovať. Načo presviedčať, že je potrebné federalizovať Európu? Problém je ako. A už len tento úvod by si vyžadoval opatrenia, ktoré pán Joad donedávna stroho odmietal. Aj keď je pravda, že nedávny dopis v News Chronicle (22 mája) dokazuje, že zmenil niektoré zo svojich názorov, a že má morálnu odvahu to priznať.

 Problémom pána Joada a jemu podobných je, že sa pokúšajú zapodievať emóciami, ktoré nikdy nepoznali, a ktoré teda nechápu. Špecifická atmosféra v anglofónnych krajinách za posledných dvadsať rokov umožnila inteligencii striasť sa vlastenectva, z čoho vyplynulo prehlásenie jeho neexistencie. Medzitým to popreli celé moderné dejiny. Väčšina mužov skôr „zomrie za vlasť“, akoby mala štrajkovať za zvýšenie mzdy. Je teda možné, že v hedonistickom náhľade „zdravého rozumu“ niečo nehrá? Pán Joad referuje o šiestich rozhovoroch s šiestimi reprezentatívnymi osobami: bežným čestným vlastencom, dvoma vlastencami menej ľúbivého štýlu, pacifistom individualistom, komunistom a náboženským pacifistom. Jediná osoba na tomto zozname, s ktorou si rozumie, je tá štvrtá, teda práve tá, ktorej je akýkoľvek fanatizmus cudzí, a preto je bezvýznamná. Vo vojnových časoch musí byť duchom podobným pánovi Joadovi – tak bystrým, rozumným, úzkostlivým a vyrovnaným, a zároveň neschopným pochopiť, čo sa deje - na zúfanie. Budúcnosť, prinajmenšom najbližšia budúcnosť, totiž nepatrí „rozumným“ ľuďom. Budúcnosť patrí fanatikom, a tí, ktorí mrhajú talentom, aby dokázali, že všetky druhy fanatizmu sú rovnako zavrhnutiahodné len uľahčujú víťazstvo toho najhoršieho z nich.

Súvisiace články:

• Bieda britského robotníka