Existujú klasici. O tých nepochybujeme. Ako Homér. Shakespeare. Ale kto ich určil za klasikov? Je to podobné ako vznik biblického kánonu. Vznikal postupne, ľudským výberom, ale časom sa vnímal ako Biblia – Božia kniha spadnutá rovno z neba. Neskôr sa ukázalo, že hranica medzi svätým a profánnym sa nedá určiť.

. Baricco ale verí, že také hranice existujú (existovali) v kultúre. Sú tí, ktorí kultúru tvoria a tešia sa z nej a tí, ktorí ju ničia. Ničitelia sú barbari. Alebo mutanti. Ide o ľudí, ktorých sa snaží definovať, pochopiť a vymedziť sa voči nim. Ale len zdanlivo. Lebo Baricco od prvej strany rozohráva s čitateľmi svojskú hru. Podsúva im predstavy, že ak budú trpezliví, prepracujú sa k akémusi poznaniu, múdrosti, odhaleniu. Je to kniha pre tých, ktorí sa neboja a majú trpezlivosť myslieť. No kto z „mysliacich“, alebo tých, ktorí si myslia, že „myslia“, zapľaskne takú knihu? Hra je teda rozohraná. Voilà. (Ako by napísal Baricco.)

„Motta“

Svoje motta si vyberá starostlivo a hneď niekoľko. Jedným je aj citát kritika z premiéry na Beethovenovu „Deviatu“. Keďže Baricco je majster v príkladoch a obrazoch, už v úvode sa dozvedáme, že Beethoven vo svojej dobe bol považovaný za povrchný talent, ktorý dbal viac o svoj výzor ako o svoju hudbu. No a jeho „Deviata“ bola považovaná za hudbu pre podobne povrchných ľudí ako je on sám. Pre tých, ktorí iba čítajú romány (áno, čítanie románov bolo niekedy barbarstvom), starajú sa o módu a šaty, klebety (čiže dnes bulvár) a morálnu márnivosť. Už tento výber citátu o „beethovenovskom paradoxe“ by mohol naznačovať, že určiť, čo alebo kto je barbarom, nebude vôbec ľahké. Napriek tomu Baricco ďalej píše stranu po strane, na ktorých nielenže to je jasné, ale chce o tom presvedčiť aj nás. Tento moment knihy rozlaďuje tým viac, čím viac barbarských čŕt na sebe nájdeme. Je to zámerná provokácia? Zdá sa neuveriteľné, že by sa autor dištancoval od svojich čitateľov – „barbarov“. Veď kniha je esej po častiach uverejňovaná v novinách, ktoré sú považované za vlajkovú loď barbarov.

Ďalšie „motto“, ktoré si vybral, je inšpirované W. Benjaminom, ktorý svoju dobu spoznával napríklad aj cez Micky Mousea. Hľadať zmysel v najkomerčnejších symboloch doby nie je prevratnou myšlienkou. Napríklad Foucault nás naučil, že ak chceme pochopiť dianie okolo seba, nemáme sa sústrediť na vrcholné diela filozofov, ale čítať „brožúrky“ písané pre bežných ľudí. To, čím sú ľudia zahlcovaní, čo čítajú a majú radi, čo sa im ponúka ako kultúra, je kľúčom k podstate. Pretože pohŕdanie obyčajným životom nás možno zavedie do hĺbky, ale zároveň aj stratíme kontakt s realitou. Baricco si mohol vziať príklad aj od Umberta Eca, ktorý sa zaoberal komiksami, ale keďže Eca považuje za postmoderného „knižného“ barbara, nechal ho bokom.

Barbari, ako naznačuje jeho posledné a najdôležitejšie motto, sú ľudia, ktorí z vlastnej vôle stratili svoju dušu. Človek bez duše je pre nás synonymom mŕtveho človeka. Nie je to prisilné? Čo nám tým chce vlastne povedať?

Víno, futbal, knihy

Plienenie kultúry súčasnými barbarmi približuje na vybratých fenoménoch – víno, futbal, knihy. Jeho analýzy zjednodušujú a dopúšťajú sa mnohých nepresností. Nad čím by sme mohli privrieť oči, ak by toto nebolo jedným z prejavov barbarstva. V tom prípade nám nedá nespomenúť, že víno sa nepilo len vo Francúzsku a Taliansku (ako to uvádza Baricco), kým z neho barbarsky Američania nevyprodukovali víno pre všetkých. Víno bez duše zničilo celú jednu kultúru spojenú s vínom. Z toho ma vyplynúť, že strata duše je cena za biznis a rozplynutie v dave. Lenže masívna komercializácia prináša so sebou aj nové technológie, nové myšlienky, čerstvý vzduch, iné podnety, pohyb. A hlavne pretína výsady kasty, privilégia zasvätených a rozširuje ich pre široké spektrum ľudí. Stále ide o plienenie?

Cez fenomén futbalu môžeme spoznať ďalšiu črtu barbarov – narúšanie rituálov, tabu zón. Barbari „narúšajú posvätnosť privlastnených gest a nahrádzajú ju laickejším konzumom... Ničia totem a rozptyľujú jeho posvätnosť.“ Ak sa rituál zmnohonásobí, posvätné sa rozplynie. Jednoducho povedané: ak niečo zovšednie, stratí svoje čaro a tým aj hodnotu. Nie som si istá, či zovšednenie nie je skôr prirodzeným procesom plynutia vecí v čase ako násilným pretváraním skutočnosti...

Podobne prebehla aj komercializácia kníh. Až do polovice 18. storočia boli tí, ktorí čítali knihy aj tí, ktorí ich písali. Išlo o úzku komunitu, ktorej hranice určovala vzdelanosť. S rozšírením gramotnosti vznikla myšlienka o čitateľskom publiku, čo knihy nepísalo. Keďže na čítanie je potrebný čas i peniaze, muselo sa počkať, kým doba naozaj na tento obchod dozrie. A ona dozrela. Dnes máme pocit, že „kvalitné“ knihy sa nepredávajú, ale Baricco tvrdí, že sa predáva viac ako kedysi. Ide len o proporčnosť. Dnes sú knihy, ktoré sa nám zdajú priemerné (až neknihy), v porovnaní s tými kvalitnými enormne čítané a predávané, lebo rebríčky čítanosti vytvárajú nečitatelia. Preto toľko šomrania zo strany intelektuálov. Ale to, čo považujeme za skutočnú literatúru, je čítané rovnako, ba ešte aj viac, ako v minulosti. Baricco píše, že barbari náročnú literatúru jednoducho nevedia čítať, pretože nemajú za sebou literárnu tradíciu, aby si dokázali vychutnať krásu skutočných kníh. „V istom zmysle treba byť znalcami celých literárnych dejín: znalcami literárneho jazyka zvyknutými na anomálie času čítania, znalcami priklonenými k istému vkusu a určitej predstave o kráse, ktoré boli svojho času vybudované vnútri literárnej tradície.“

Skúsenosť podľa googlu

Google je považovaný za podobný objav ako Guttenbergova kníhtlač. Sprostredkovať rýchlo a efektne všetky vedomosti sveta. Dnes vďaka googlu dokážeme za pár minút stať sa kuchármi, záhradkármi, lekármi, meteorológmi, historikmi, politikmi. Zaujímavé je, že vyhľadávač zoraďuje stránky podľa ich návštevnosti. Tie, ku ktorým vedie najviac odkazov, sa dostanú dopredu. Tento princíp je známy z akademických kruhov. Čím viac citácií, tým významnejší vedec. Lenže skúsenosť v minulosti bola vecou erudície, trpezlivosti a hĺbky. Mutant nemá čas, aby šiel do hĺbky. Ale poznanie, skúsenosť potrebuje. Vlastne nehľadá skúsenosť, sám je ňou. A buduje si veci na svoj obraz ako napríklad sieť google. Skúsenosť podľa googlu má zabrániť námahe. Namiesto schádzania do hĺbky, súčasníci cestujú po povrchu. Dieťa doby tak dokáže počúvať hudbu, písať nejaký projekt, periférne sledovať televízor, čítať popri tom internetové noviny, prípadne chatovať. „Obývať čo najviac možných oblastí s dostatočne nízkou pozornosťou je tým, čo sa evidentne chápe ako skúsenosť,“ tvrdí Baricco. Nie je to skôr tak, že získavanie skúsenosti sa dialo odjakživa niekoľkými spôsobmi? A každý z nich mal aj svoje limity, ktoré Baricco nespomína, lebo verí, že poznanie musí byť spojené s námahou? Myslitelia „hĺbkomerači“ sa upnú na jeden problém a žijú vo svojej jednostrannosti a neschopnosti prepojiť problém do ďalších súvislostí. Sú však proroci fungujúci na inštinktívnom poznávaní. Tí často poznávajú v okamihu a súvislosti vidia oveľa lepšie ako hockto iní. Posadnutosť, idolatriu vedia veľmi účinne rozbiť. A často oslobodzujú ideí..., lebo nemyslia v predpísaných schémach a postupoch. Riadia sa naozaj sebou. A možno sú aj označení za barbarov, čo im zrejme vôbec nevadí.

Strata duše

„Stratení kráčame, oplakávame čas, keď boli gestá autentické, a žijeme v dobe, v ktorej sa neautentickosť stala synonymom existencie.“ Pri tejto vete som mala pocit, že to sám Baricco horko plače za tým, čo vlastne nikdy nebolo. Dnes je nám jasné, že nič sa nedá zachytiť autenticky, ale je to vecou pôsobenia na nás, osobnej interpretácie a konkrétnej chvíle. A sme barbarmi, ak to priznáme? Niekedy sme boli presvedčení, že zem je stredom vesmíru a plakali sme nad tým, keď sa ukázalo, že ním nie je. Podobne sme si zvykli, že pokrok je krokom vpred. Je prekonávanie starého a vznik nového. Krok dopredu je niečím čomu barbari nerozumejú, píše Baricco. A čo keď tí, čo veria v krok vpred sú v rovnakom omyle ako tí, čo mali predstavu o zemi ako stredobode vesmíru? Barbari „napredujú“ krokom bokom. Prerušenie lineárnosti nerozdielom. Krokom nabok sa nehľadá prekonanie, hľadá sa odlišné. Niečo podľa Baricca nepochopiteľné. Záleží asi na tom, či sme afirmatívni, alebo pokrokoví...

Nakoniec Baricco svoju hru s čitateľmi uzatvára vetou: „Každý z nás je tam, kde sú všetci. Na jedinom mieste, ktoré jestvuje v prúde mutácie. To, čo je známe, sa v ňom nazýva civilizácia, a to, čo v ňom ešte nemá meno, sa zatiaľ nazýva barbarstvo.“ Aj keď mutujeme, do niečoho, o čom ešte nemáme predstavu, vysvetľuje ďalej Baricco, môžeme aj tak vtlačiť vlastnú stopu. Môžeme sa „stať tým, čím sa chceme stať.“ Preto v úplnom závere knihy napätie a nepriateľstvo voči nemu opadne. Barbari si vydýchnu, lebo autor (i keď nerád a nasilu) priradil sa k nim.

Tak ako všetko, aj „barbarstvo v barricovom zmysle“ je len uhlom pohľadu. Jeho uhlom pohľadu. S týmto tvrdením by iste nesúhlasil, ale ak by sme sa na barbarov nepozerali ako na patologickú skupinu, či degeneráciu, ktorá sa snaží všetko vyprázdniť, ale ako na ľudí, ktorí sa snažia oživiť to, čo je mŕtve, vraveli by sme, že chcú stratiť dušu?

Duša, ktorú ma na mysli Baricco, nie je až taký dávny vynález. Presvedčenie, že človek nesie v sebe nejaký duchovný potenciál a ten sa nedá pririecť len jeho náboženskej viere, zafungoval naplno až v 19. storočí. Baricco tento vynález pripisuje buržoázii, ktorá nemala šľachtický titul ani kňazské privilégia a predsa potrebovala preukázať hodnotu, ktorú im nedal nikto zvonku – Boh, kráľ, ľudia – a tým sa stala duša. Ak by sme naviazali na jeho teóriu, práve barbarstvom bola duša „darovaná“ všetkým. Vďaka barbarstvu ženy, deti, chudobní, neprivilegovaní tú dušu konečne získali. Prečo by mali byť teraz tými, čo ju strácajú? Lebo podľa Baricca sa spreneverujú tomu, na čo sú určení? Ak sa ľudia snažia o presahy do oblastí, ktoré im podľa niektorých nepatria, ak tie potom nesprávne uchopujú, zjednodušujú a prispôsobujú svojmu potenciálu a menia to na nepoznanie, je to barbarské? Ak by to tak naozaj bolo, tak duša sa v historickom procese zase stala majetkom privilegovanej vrstvy ľudí. Tej „bariccovskej.“ Mohli by sme sa aj celkom logicky pýtať, ako môže niekto potom stratiť to, čo nemá?

Baricco vo svojej knihe zjednodušuje ako barbar. Zjednodušuje a povzbudzuje sa výrazmi ako „Bingo!“ „Máme to!“ „Voilà.“ Sú to také tie ľúbivé veci, ktoré sa samé podsúvajú. Jednoduché a efektné. Ako Baricco.

Alessandro Baricco – Barbari, Kalligram 2009