Hľadá sa voľná víkendová chalupa na kraji lesa. Bez elektriny a vody, bezinternetová, skúšobňa civilizačnej negramotnosti. Pustovnícky pelech a očistné miesto. Takto a podobne by mohol vyzerať aktuálny inzerát frustrovaného komentátora či publicistu. Po nekompromisných analýzach moci, ekonomických a politických dogiem je čas zaoberať sa aj psychohygienou autorov.

 Zachraňovať svet a škodiť sebe nie je šťastné spojenie. Akútne potrebujeme vlastnú publicistickú spiritualitu a novú podobu askézy. Dalíovský svätec na púšti s krížom v ruke brojí proti pokušeniam moci, peňazí a sexu, ale jeho póza je akási  masochistická, ubolená. Nemusíme  rezignovať na  príťažlivejšiu tvár  rytierov spravodlivejšieho sveta.

Václav Bělohradský vo svojej Spoločnosti nevoľnosti píše o dôvodoch, prečo je voľba pre asketické obmedzovanie sa filozofov nevyhnutné. Všetkého je veľa. Mnoho znakov, málo označovaného, mnoho významov, málo významného, mnoho kópií, málo originálov,  mnoho obrazov, málo zobrazeného, mnoho odpovedí,  málo otázok. Nadprodukcia myšlienok (alebo len „myšlienok“) je ako každá iná nadprodukcia. Zamoruje, unavuje, škodí ekológii čistej mysle, vyvoláva falošný dopyt a musí sa spoliehať na marketingovú poistku.

Je to neľahký pobyt na hrane. Vnímame dilemu medzi vášnivou ochotou ísť do konfiktu s unifikovaným myslením a nechceným príspevkom do kontajnerov plných akademického škváru a  propagandistickej tvorby.

Dôvody pre „tvorivú askézu“ vlastne netreba hľadať, samotná  situácia verejného a mediálneho priestoru bez veľkých okolkov k nej  núti. Médiasféra sa učí spolužitiu s blogosférou. Aj najvýraznejší obhajcovia demokratizácie života sú zaskočení. Naučili sa horliť proti slepej podriadenosti  mocným a bohatým, ale podvedome počítali, že ich písmená a hlas čítajú i počúvajú ostatní s rešpektom voči  nim. Pomáhali si svojou výnimočnosťou,  a zrazu angažovaných (a výnimočných?) sú stovky a tisícky.

Znovu Bělohradský: „Rozdiel medzi autorom a čitateľom sa rozplynul úplne. Vládne komunikačná hojnosť v najvšeobecnejšom demokratickom zmysle. Čitatelia sú súčasne autormi, navrhujú a nastoľujú nečakané kontexty, o svoje anarchické čitateľské i autorské gestá sa delia s kýmkoľvek, kto navštívi túto digitálnu pavlač pavlačí.“ Čo urobia angažovaní profesionáli s týmto ľudovým hnutím, úspešnou revolúciou, čo zvrhla doteraz jednoznačnú moc mediálnych vlastníkov a zadávateľov?

  Hádam prichádza čas naratívnej filozofie a publicistiky. Ochota rozprávať príbehy pomôže všetkým. Autorom vráti do tvárí zdravú farbu, otvorí im oči pre skutočnosť a vytrasie z nich čudácky výzor zúrivcov. Čitatelia a poslucháči o nič neprídu, ba získajú novú chuť na konkrétnu slobodu. Myšlienky sa prestanú podobať na nudnú hmlovinu, vstúpia do farebných obrazov s jemným zmyslom pre detail.

Všetkého je veľa. Mnoho znakov, málo označovaného. Je čas nájsť si pustovnícky pelech.