„Ukáž mi, čo nové priniesol Mohammed a nájdeš iba zlé a nehumánne veci, ako napríklad to, že ti predpísal, aby si vieru, ktorú ti hlásal, šíril mečom.“ Dvadsaťsedem slov z tých 3126, ktoré odzneli z pápežových úst (celú prednášku pozri tu) na pôde regensburskej univerzity, vyvolali ideologickú vlnu cunami v islamskom svete, niekoľko násilných akcií, množstvo výhražných slov a hrozby atentátu na hlavu katolíckej cirkvi. A prejavy vzdoru i strachu v západnom svete.

Zákopy sa prehlbujú – a žiaľ, ako-tak zmysluplne sa diskutuje iba na okcidentálnej strane barikády, orientálna na svojho reformátora/Godota/Luthera iba čaká. (A nemôžem v tejto súvislosti nespomenúť iný historický exkurz – prečo mohol Mahátmá Gándhí svojou politikou nenásilného odporu pôsobiť a uspieť v britskej kolónii a prečo by sa jeho sovietsky variant nemohol presadiť v stalinskom Rusku – kde by jeho životnosť bola iba niekoľko dní. Akú šancu má reformátor islamu v súčasnom moslimskom svete?)

Prípadne možno hodiť do pľacu kacírsku myšlienku, že línia základného sporu sa nevedie po hranici medzi kresťanskou a islamskou civilizáciou, ale vnútri nich – je to spor medzi umiernenými a radikálmi. No kým na západnej strane barikády viac-menej vidíme personálne obsadenie mužstiev, zúfalo hľadáme/potrebujeme liberálneho či empatického partnera v orientálnej zostave, s akým-takým slovom a akou-takou šancou uspieť.

Pápežova simultánka

Dvadsaťsedem slov, ktorých autorom napokon nebol ani pápež, ale v roku 1391 byzantský cisár Manuel II. Palaelogos v rozhovore s akýmsi vzdelaným Peržanom, v ktorom cisár (aké aktuálne aj šesť storočí neskôr) odmietal násilné prostriedky pri šírení viery a – aký zdanlivý paradox – opieral sa aj o jednu súru Koránu, v ktorej bolo napísané „Žiadny nátlak vo veciach viery“ (bola to „jedna zo starších súr z obdobia, v ktorom bol sám Mohamed ešte bezmocný a ohrozený“, ako bystro poznamenáva Joseph Ratzinger o nepriamej úmere medzi Mohamedovou mocenskou pozíciou a presadzovaním islamu racionálnymi argumentmi a mierovými prostriedkami) – vrátilo do verejného diskurzu viacero existenciálnych tém.

Benedikt XVI. si totiž – na čo sa zabúda a čo sa zrejme aj účelovo nespomína – počas svojej nemeckej misie zobral na mušku viacero „protivníkov“ či názorových odporcov, nielen islamistov. Ešte pred odletom varoval katolíckych politikov, aby sa nedali zviesť prieskumami verejnej mienky a sociálnymi trendmi a nezačali podporovať praktiky ako umelé prerušenie tehotenstva či „pochabosť“ homosexuálnych manželstiev. V úvode svojho pobytu v Mníchove varoval pred tým, aby viera moderných spoločností vo vedu a technológiu neviedla k ignorovaniu božieho odkazu a na regensburskej pôde počas omše pod šírym nebom - tesne pred inkriminovanou prednáškou - zdôraznil nevyhnutnosť viery aj v modernom svete a odsúdil ateizmus ako cestu omylov. Moderný ateizmus podľa pápeža vznikol zo strachu z Boha, čo je určite povšimnutiahodný názor.

Pomýlené priority

„Západná civilizácia“ ponechala bokom tieto výpady – možno aj preto, že ich v priebehu pár hodín prekryla prednáška a „urážka Mohameda a islamu“. A hoci sa kritika a vyhrážky predstaviteľov radikálneho islamu sústredili na jeden kontroverzný citát („Ukáž mi, čo nové priniesol Mohammed a nájdeš iba zlé a nehumánne veci, ako napríklad to, že ti predpísal, aby si vieru, ktorú ti hlásal, šíril mečom.“), oveľa tvrdším atakom radikálnych islamistov sú iné slová byzantského cisára, v médiách necitované: „Boh nemá záľubu v krvi, a nekonať rozumne odporuje podstate Boha. Viera je plodom duše, nie tela. Kto chce teda niekoho priviesť k viere, potrebuje schopnosť byť dobrým rečníkom a správne uvažovať, ale nie násilie a hrozby ... Na to, aby sme presvedčili rozumnú dušu, nepotrebujeme silnú ruku, ani nástroje, ktorými možno udrieť, ani nijaké iné z prostriedkov, ktorými možno niekomu pohroziť smrťou...“ Je však islam takouto vierou? Možno v prípade Alaha a Mohameda a Koránu uvažovať o tomto rozmere (šírenia) viery?
V prednáške Josepha Ratzingera nasleduje iné konštatovanie: „Rozhodujúca veta v tejto argumentácii proti obracaniu na vieru skrze násilie znie: Nekonať rozumne odporuje podstate Boha. Vydavateľ Theodor Khoury k tomu podáva komentár: Pre cisára ako Byzantínca, formovaného gréckou filozofiou, je táto veta evidentná. Naopak, pre moslimské učenie je Boh absolútne transcendentný. Jeho vôľa sa neviaže na žiadnu z našich kategórií, i keby to bola kategória rozumnosti. Khory pritom cituje z publikácie známeho francúzskeho islamológa R. Arnaldeza, ktorý poukazuje na to, že Ibn Hazn ide vo svojom výklade až tak ďaleko, že tvrdí, že Boha nezastaví ani jeho vlastné slovo a že ho nič nezaväzuje k tomu, aby nám zjavil pravdu. Keby to chcel, človek by musel pestovať aj modloslužbu.“
Je objektívnym konštatovaním, že na týchto ďalších poznámkach Benedikta XVI. sa nedajú vybičovať vášne a zhromaždiť pod protizápadné zástavy masy moslimov, precitlivene reagujúcich na prvý citát. Hoci nepochybujem, že niektorí poprední predstavitelia islamu si nebezpečenstvo týchto papežových postrehov uvedomujú veľmi dobre.

Ak budete mať jadrové zbrane, tak USA s vami bojovať nebudú

Problém západnej spoločnosti však spočíva inde – v tom, ako reaguje na reakcie moslimského sveta a že neraz ide dokonca až o vyhlásenia/opatrenia profylaktického charakteru. Predposratie, povedalo by sa v krčme v Liptove.
S prihliadnutím napríklad na to, čo tvrdia mnohí znalci islamu a Koránu – že moslimovia v minulosti reagovali odlišne na svojho protivníka podľa toho, či mali prevahu alebo nie, čiže buď hovorili o mieri a pripravovali sa na boj alebo bojovali – a ak táto pravda o Mohamedovi je aj pravdou o súčasnom islame, aká je šanca na záväzné dohody s takto uvažujúcim protivníkom?
A aká je šanca na dlhodobú a racionálnu diskusiu západného sveta, vedeného Bushovou predstavou boja s terorom, s islamským svetom, ktorý má výhodu v porovnaní so Západom nielen v tom, že mu na pozemskom svete a vlastnom živote natoľko nezáleží, ale aj v inom, čo excelentne pomenoval Samuel Huntington v kapitole o šírení zbraní v globálnom svete v 21. storočí: „A pouze Spojené státy budou disponovat takovou vzdušnou silou, která jim umožní bombardovat prakticky kterékoliv místo světa. Toto jsou základní prvky vojenského postavení Spojených států coby globální mocnosti a Západu jako dominantní světové civilizace. Navíc Západ bude mít v nejbližší budoucnosti nad zbytkem světa výraznou převahu i v konvenčních ozbrojených silách.
Jelikož vybudování prvotřídního konvenčního vojenského potenciálu vyžaduje značný čas, úsilí i výdaje, hledají nezápadní země jiné způsoby jak tuto konvenční převahu Západu vyvážit. Jednou z možností je získat zbraně hromadního ničení a zařízení na jejich odpalování. Motivaci získat tyto zbraně mají především ústřední země civilizací a také ty, které jsou nebo se chtějí stát dominantními regionálními mocnostmi. Tyto zbraně by totiž v případě těchto států vytvořily základy jejich dominantního postavení v regionu a zároveň by byly prostředkem, jak ve svém regionu zabránit intervenci Spojených států nebo jiné vnější mocnosti. Kdyby Saddám Husajn svou invazi do Kuvajtu odložil o dva, tři roky a vyčkal, až bude mít k dispozici jaderné zbraně, velmi pravděpodobně by mu teď patřil jak Kuvajt, tak ropná pole Saúdské Arábie. Nezápadní státy si z války v Perském zálivu vzaly jasné ponaučení – Severní Korea si je formulovala takto: „Nedovolte Američanům vojensky se připravit, nedovolte jim použít vzdušné síly, nenechejte je převzít iniciativu a zabraňte tomu, aby mohli vést válku s minimem vlastních obětí.“ Indičtí vysokí důstojníci toto ponaučení formulovali ještě explicitněji: „Nebojujte se Spojenými státy, dokud nemáte jaderné zbraně.“ A právě tuto větu si vzali k srdci političtí vůdci a vojenští velitelé po celém nezápadním světě, přičemž tato věta má ještě hodnověrný dodatek: „Budete-li mít jaderné zbraně, Spojené státy s vámi bojovat nebudou.“ (pozri Samuel P. Huntington: Střet civilizací, Praha 2001. ss. 217-218)

Čoho sa vzdá Európa nabudúce?

Spor o Benediktovu prednášku je však nielen sporom o vieru a o používanie rozumu alebo násilia pri šírení svojej viery, ale pre západnú civilizáciu je aj sporom o slobodu prejavu. A o slobodu umeleckého vyjadrenia napríklad, ako ukazuje najnovšia kauza v berlínskej opere, ktorá z obáv pred násilnými akciami moslimov zrušila kontroverzné predstavenie Mozartovej opery Idomeneo, v ktorej závere ukážu sťatú hlavu proroka Mohameda (spolu s hlavami Poseidona, Ježiša a Budhu).
Poznámka kancelárky Angely Merkelovej („Musíme si dávať pozor, aby sme zo strachu pred násilníckymi radikálmi neustupovali stále ďalej.“) a otázky podpredsedu Bundestagu Wolfganga Thierseho (Kam sa nemecká spoločnosť dostáva, keď zo strachu pred islamistami nechce hrať opery? Čo bude ďalšie, čoho sa vzdáme?“) sú presné.
Presné nielen na adresu islamských radikálov, ale aj na adresu Európskej únie – kto je dnes EÚ? Odkiaľ, z akých zdrojov pochádza a kam smeruje? A čoho všetkého je schopná/ochotná/nútená sa vzdať v záujme svojho prežitia – a čoho je schopná vzdať sa v záujme prežitia jej pilierov, kde sloboda prejavu patrí k tým dominantným a nezastupiteľným.