MAROŠ SCHMIDT: OrnamEnd - Smrť a vzkriesenie ornamentu

 Tak toto hádam nie. To je snáď zlý sen! Nepodarené scifičko podpriemerného autora z päťdesiatych rokov minulého storočia. Takáto konštrukcia vývoja designu po roku 2000 je naozaj absurdná. Realita je šialená. Desiatky rokov sa s vypätím všetkých síl snažíme o bájnu čistotu tvaru. Hrubozrnným šmirgľom opracúvame formy do presne definovanej matematickej dokonalosti. 40 rokov sa spokojne opájame Loewyovskými štúdiami o vyčistení formy. Zásadným postojom popierame nedávne a zároveň fanaticky velebíme antické. S dýchavičným afektom uznávame barok, neodpustíme si však prázdnookú grimasu v štýle inšpektora Colomba. My sa totiž odvolávame na najsamvyšší geometrický princíp. Všetko je jasné. Veď je to prirodzený vývoj ľudského štýlu k dokonalosti. Sme si istí, že je tu absolútny vrchol. Táto chvíľa tak nádherne vonia. Píše sa rok 1997. Uštipačné jarné slnko prehrieva asfalt na parkovisku pred IKEOU. Už pol hodinu teatrálne pcháme do objemného kufra prvého modelového radu Škody Octavia chladnú geometrickú policovú  zostavu. Sme estéti s veľkým E.
Až do chvíle keď nás zase naučili konzumovať ornament...

Kde sa vzal?

 Miesto odkiaľ pochádza ornament je absolútne iná dimenzia, ktorá nás opäť pohltila zo dňa na deň. Očividný spotrebný gýč bez akejkoľvek snahy zakryť svoju gýčovosť. Nahota je predsa krásna len vtedy, keď niečo ukazuje. Je tu nový ornament, ktorý vstal z mŕtvych. Zažil slávu baroka, rokoka aj secesie.
Postmoderna žiaľ svojím prístupom skoncovala s moderným designom. Absolútne vyprázdnila formy a neponúkla riešenia. Tie sa ponúkli samé. Obrástli nás.
Celé to vypuklo veľmi opatrne.  Na čistých plochách vznikali s určitou postupnosťou bujaré rastlinné motívy. Sklenené flakóny omotali popínavé brečtany, svadobné oznámenia sa začali tvoriť zo smútočného parte odstránením dvojitého rámika a ponechaním ornamentu a hrdá Nokia po depresívnej polárnej noci konečne predstavila svoju novú radu mobilných telefónov s malým ornamentíkom na textilnej visačke. Každý z nás bol v podstate o niečo šťastnejší.

Spoločenská potreba ornamentu

 V týchto dňoch kulminuje ornament na všetkých frontoch. Výhovorky v štýle návratu k prírode neobstoja, pretože prichádzajú vždy keď treba niečo ospravedlniť a ich škála je naozaj široká. Môže to byť príroda v zmysle bujaro rozkvitnutých kálií, ruží a karafiátov, alebo popínajúcich sa brečtanov bez lístia, ktoré vitrážisticky dopĺňajú pestrofarebné nektárofilné motýle. Inokedy sa ospravedlňujeme enviromentálne: „Prepáčte že vás zahlcujeme stále novým a novým designom, ale tento odpad je naozaj tak trochu recyklovateľný.“ Design ako slúžka konzumu a zároveň príčina pravidelných utorkových návštev kovbojov z OLA. Ornament však dokáže všetky tieto negatívne dôsledky pohotovo obaliť do nepriehľadnej komplikovanej krásy. Myslím si, že je to dosť dôležitá úloha.
Najjasnejším argumentom pre súčasné zmŕtvychvstanie ornamentu je priama úmera medzi krízou v spoločnosti a biomorfiou tvarovania. Ornamentalizmus zaraďujeme medzi špecifickú biomorfiu vzhľadom na svoju komplikovanosť a mimoriadne popisnú naturálnosť. Akýkoľvek vyprázdnený derivát ornamentu si totiž až do poslednej chvíle ponecháva základné črty ornamentalistiky.

Strategická úloha ornamentu

Ornament je najvyššia forma znefunkčnenia designu aká sa dá dosiahnuť ak nerátame zničenie produktu. Zároveň však poskytuje niečo, čo sa u iných biomorfií tvorí oveľa prísnejšie a principiálnejšie. Radosť.

Kým pri geometrizmoch sledujeme najmä líniu funkčnosti, pri ornamentalizme necháme funkčnosť zarásť popínavou burinou. Východiskom z beznádeje je dvojdimenzionálne zobrazenie ornamentu na priestorovom objekte. Takýto ornament môže prepájať funkčnosť a estetiku jedným ťahom. Pokiaľ priradíme jednotlivým výbežkom jeho fraktálov napríklad funkciu tlačidiel, môžeme spoľahlivo odbúrať základný odpor k ornamentu. Potrebujeme zadávať povely – potrebujeme tlačidlá – potrebujeme ornament. Klasická metóda tvarovania produktu: línia, plocha, objem, už dávno nestačí. Elixírom ornamentu je prímes s názvom proporcia.
Ak sledujeme iba mainstreamové tendencie je jasné, že sínusoida rozličnosti tvarovania kulminuje za posledných 100 rokov v 20 ročných cykloch. Je to úplne prirodzený jav vzhľadom na časovú obmedzenosť života jednotlivca a jeho relatívne krátke produktívne obdobie a s tým spojené rozhodovacie schopnosti v rámci zmeny všeobecného štýlu.

 Globalizácia a internetizácia zjavne nepriniesla zrýchlenie tohto procesu, ale najmä jeho skvalitnenie. Nemám na mysli skvalitnenie v zmysle vkusu alebo technológii, ale skvalitnenie v zmysle riadenia. Zabudnime na vlastný štýl. V tomto smere je diktát prirodzený a to hlavne z klasického marketingového dôvodu. Prepojenie na spoločenskú situáciu je nepopierateľné. Prototechnokratizmus začiatku minulého storočia po dvadsiatych rokoch vystriedala secesia svojím schizofrenickým ornamentálno - geometrickým postojom. Bauhaus utápajúc sa vo svojej funkčnosti pošliapali americkí neobarokisti a spolu so zvyškom fascinovaného sveta si ulietali na  svojej raketovej biomorfii. Bakelitové geometrické halucinácie hranatých spotrebičov a ultratenké plechy Favorita si pamätáme z osemdesiatych rokov aj my, čo je však zaujímavé, práve táto čistota tvaru trvala trochu dlho. Skúste si spomínané dejiny formy v skratke prirovnať k spoločenskej situácii danej doby. Výsledok už nechám na vás...
Ilustrácia: obraz 1 meter x 1.2 metra v štýle intuitívneho ornamentalizmu, olej na platne. Autor: Maroš Schmidt, dizajnér