Predsunutie dvanásteho ročníka Medzinárodného filmového festivalu (IFF) Bratislava o mesiac mu pomohlo.

Milovníci kvalitného kina sa cestou do kinosál  nemuseli predierať davmi a  kaziť si  jeden z mála kinematografických zážitkov  v tomto meste. Nemenej mu pomáha od minulého ročníka i nový umelecký riaditeľ Matthieu Darras, ktorý hovorí, že festival je v "rekonštrukcií". MFF je viac prepojený s mestom, okrem najstaršieho a jediného funkčného "normáleho kina" v Bratislave -Mladosti- sa odohrávalo niekoľko tohtoročných projekcií i v sálach SNG a kvalitnej sále VŠMU, kde bol vstup pre študentov  bezplatný. Zásadnou kvalitatívnou zmenou bolo zasa pridanie diskusií s tvorcami, za všetkých spomeniem len slávneho Jana Švankmajera, ktorý zaplnil sálu v Carltone na prasknutie.

 Festival sa  nevyhol ani prešľapom, pričom  niektorým ako je obmedzenie vydávania lístkov na akreditácie sa po opakovaných zlých skúsenostiach z minulých ročníkov dalo vyhnúť. Usporiadatelia  toho nezmyselné nariadenie zrušili  až v posledný deň. Napriek tomu mi  nepodarilo vidieť ani jeden z víťazných filmov a viaceré, ktoré by za pozretie určité stáli (Overená kópia m.i.) a na veľkom plátne sa na Slovensku určite neobjavia. Cenu hlavnej poroty získal film Štyrikrát (Le quattro volte, r. Michelangelo Frammartino, Italy, Germany, Switzerland 2010), no najviac cien -tri- si odnáša snímka 10½ (r. Daniel Grou, Canada, 2010).

 Tohtoročnou novinkou bolo i nahradenie simultánneho prekladu slovenskými titulkami. Táto zmena bola organizátormi prezentovaná ako skvalitnenie, a nepochybne ňou pre mnohých návštevníkov aj bola, no na mňa pôsobili titulky premietanie na  stenu pod plátno mimoriadne rušivo. Častokrát boli  aj nekvalitné. 

 Ako to už však tak býva, na všetkom zlom je niečo dobré a film Inside Job (r. Charles Ferguson, USA, 2010), ktorý bol v katalógu nazvaný neutrálne Zo zákulisia krízy v titulkoch už len svojím názvom povedal o čom súčasná kríza je: Vykrádačka zvnútra. Tento dokument chronologicky a faktoricky mapuje a vysvetľuje krízu, hľadá a kde sa dá pomenúva vinníkov. Ak by nebol natoľko zacentrovaný na Spojené štáty, tak by som ho odporúčal ako "povinné pozeranie" pre každého voliča.

Aktuálny bol i film Na večné veky (Into Eternity, r. Michael Madsen, Dánsko, Fínsko, 2010), ktorý  práve v deň keď v Nemecku prebiehali demonštrácie a blokády transportu atómového odpadu (tzv. Castor) do Gorlebenu mapoval výstavbu "permanentného" úložiska atómového odpadu vo Fínsku, ktoré vraj má pretrvať 100 000 rokov.

 Prvým z trojice filmov, ktoré budeme mať možnosť vidieť aj v bežnej kinodistribúcií a svoje slovenské premiéry mali na festivale je Sociálna sieť (Social Network, USA, 2010) podľa knihy Bena Mezricha The Accidental Billionares. Slávny režisér David Fincher, so striedavou kvalitou svojich diel, prináša viac inscenovaný dokument ako skutočný film o začiatkoch dnes všadeprítomného Facebooku a jeho pôvodných autoroch. Film je príliš dlhý a miestami nudný, pričom nezasvätený nebude chápať vďaka chýbajúcim súvislostiam dej. Je asi príznačné pre súčasnosť, že takáto snímka vzniká po tak krátkej dobe. V prípade titánov (v dobrom či zlom) počítačového priemyslu Billa Gatesa a Stevea Jobsa to trvalo desaťročia (Pirates of Silicon Valley a iné.) Aj keď ako film nie je toto dielo práve najlepšie, zaujímavé je si ho pozrieť z dnes už "historického" hľadiska.

 Podobným sklamaním bola i novinka kultového Roberta Rodrigueza Machete (USA, 2010). Nevedno či ide o paródiu alebo hommage brakovým akčným filmov. Koniec koncom samotný predstaviteľ hlavného hrdinu Danny Trejo, len prednedávnom "hviezdil" v stereotypnej a nudnej strieľačke Predators. Zopár dobrých vtipov príliš dlhé, násilné a nudné akčné scény nevykúpi. Zdá sa, že ďalší kedysi sľubný tvorca stráca eleganciu a nadhľad.

 Naopak, na moje veľké prekvapenie, najlepším filmom aký som na tohtoročnom festivale videl je britská snímka Neopúšťaj ma (Never Let Me Go, r. Mark Romanek, UK/USA, 2010). Sci-fi bez jediného špeciálneho efektu, akčnej scény a odhrávajúce sa v minulosti? Áno, aj to sa dá, a  napriek tomu vás udrží v napätí a vtiahne do svojho sveta, ktorý sa už od polovice minulého storočia vyvíjal inak ako náš, až do posledného záberu. Mimoriadny film podľa románu Kazua Išigura navyše pokračuje ideovo v najlepších tradíciách antiutopických filmov ako Blade Runner, atmosférou sa blíži Children of Men a oživuje kyber-punkové zaklínadlá. Najväčšou hviezdou je nepochybne slávna Keira Knightley a jednu z hlavných úloh stvárňuje vychádzajúca hviezda Andrew Garfield, ktorého môžete zároveň vidieť i vo vyššie spomínanom filme Sociálna sieť, no najlepší herecký výkon podáva Carey Mulligan, ktorá už svoje kvality ukázala prednedávnom v snímke An Education, alebo v novej Wall Street.

 Ako sa môže dostať nezávislý český filmár do oválnej pracovne k prezidentovi USA? Ak natáča dokumento o radare, ktorý Američania stoj čo stoj chcú v Čechách vybudovať, napriek vyjadreniam odborníkov o jeho faktickej nefunknosti, spojenej so škodlivosťou. V prípade dvojice Klusák-Remunda, ktorí sa preslávili svojím hypermarketovým Českým snom je však jasné, že to nebude len hocijaký dokument. Film Český mír (ČR, 2010) v plnej nahote ukazuje servilitu českých politikov naprieč straníckym spektrom, nehorázne strety záujmov a syzifovský boj zopár nadšencov v grasroots hnutiach proti lobingovej mašinérií do ktorej zbrojárske koncerny naliali stovky miliónov korún. Neboli by to však "českí snári", ak by film neokorenili aj o pitoreskné scény na ktorých sa nedá nesmiať, ako keď americký veľvyslanec v malej zapadnutej krčme v horách štamgastom sľubuje milióny dolárov len aby súhlasili s prítomnosťou americkej armády v lese nach ich dedinou. Neskoro, ale predsa sme sa dočkali slovenskej premiéry filmu, ktorý v Čechách je už dispozícií ako DVD a teda jeho kópie kolujú po internete.

 Posledným filmom dvanásteho ročníka Medzinárodného filmového festivalu Bratislavu, ktorý som videl a na ktorý som sa vopred najviac tešil bola novinka môjho obľúbenca Mikea Leigho Ďalší rok (Another year, UK, 2010). Prvé čo uvidíte  na plátne je Imelda Staunton, teda predstaviteľky Very Drake s autorovho rovnomenného predposledného filmu, to je však jediné čo Another Year s týmto "filmovým" príbehom má. Leigh sa tu vracia späť k svojim "nefilmovým" filmom ako to naznačovala už posledná snímka Happy Go Lucky. Robí to majstrovsky, v tradícií svojich starších filmov Secrets and Lies (Tajnosti a lži), alebo Career Girls (Na vážno), tentokrát s množstvom známych britských hercov. Ešte viac bez hmatateľného sujetu, alebo so sujetom ešte minimálnejším ako predtým a plnším existenciálnej prázdnoty a zbytočnosti. Novinkou je výtvarné stvárnenie rozdelenia filmu do ročných období. To je však žiaľ všetko, ak máte Michael Leigho radi, aj tento film sa vám bude páčiť, ale neprinesie nič viac, je to len opakovanie: another film. Ak Leigho nepoznáte pozrite si radšej niektorí z jeho starších filmov.