Frank Zölner, Christof Thoenes, Thomas Pöpper: Michelangelo – Dílo (Taschen/Slovart, 2008)

    Približne 500 metrov štvorcových tvorí plocha, ktorú Michelangelo Buonarotti prakticky sám namaľoval v Sixtínskej kaplnke. Freska monumentálne biblických rozmerov je jedným z najvýraznejších ľudských umeleckých výtvorov, nielen svojou nádherou, provokatívnosťou, posolstvom, ale aj miestom, kde sa nachádza. Je totiž dielom, pod ktorým sa za posledných temer 600 rokov schádzali najvýznamnejší a najvplyvnejší muži katolíckej cirkvi, aby tu počas konkláve zvolili spomedzi seba pápeža. Michelangelov Boh, ktorý vdychuje život svojmu dielu, Adamovi, sa na to pozerá unavenými, smutnými očami toho, ktorý Vie. No aj s úsmevom toho, ktorý Dúfa. Okolo tohto výjavu sa motajú desiatky mužných nahých tiel, neraz až v erotickej telesnosti, ktorá priťahuje svojou vášnivou túžbou po živote tu, na tomto svete. Michelangelo, autor tohto skvostu ľudského umeleckého génia, vytvoril na strope Sixtínskej kaplnky obraz dokonalého božského raja – tajomného, vášnivého, lákavého a pritom ľudského vo svojich príbehoch o hriechu, páde a vykúpení. A Michelangelov Posledný súd, ktorý tvorí zadnú stenu Sixtínskej kaplnky, dopĺňa túto božskú vravu o desivý krik obetí temných anjelov Apokalypsy. Nie úctyhodný rozmer, ale mohutný výbuch akoby umeleckej sopky, ktorej magma sa rozliala na klenbách pápežskej kaplnky vo Vatikáne, prisúdili Michelangelovy prívlastok božský už za jeho života.

     Pokiaľ ste navštívili Vatikán a Sixtínsku kaplnku, aj tak ste nevideli Michelangela takého, akého si môžete vychutnať v najnovšej a veľkolepej monografii. Sixtínskej kaplnke je v úctyhodnej a doposiaľ najväčšej knihe o Michelangelovi z dielne trojice renomovaných nemeckých autorov a umenovedcov venovaných 150 strán, Poslednému súdu, ktorý vznikol o nejakých pätnásť rokov neskôr, ďalšie desiatky. Tak podrobne obrazovo aj textovo zdokumentované veľdielo Michelangela Buonarottiho nenájdete nikde inde. No ani iné práce, ktoré kniha predstavuje, nezostávajú v tieni príbehu o počiatku i konci biblického sveta, pretože autori sa snažili zdokumentovať kompletné dielo florentského majstra štetca, dláta i architektonických návrhov. Pravda, neplatí to pre neslávneho snehuliaka, o ktorom sa traduje, že ho Michelangelo postavil ako sochu v záhrade Pierra de Medici v januári 1494, keď vo Florencii husto nasnežilo. Keďže v tom čase nejestvovali fotoaparáty, snehuliak sa nezachoval, dokonca ani v kresbe, takže sa pri jeho podobe musíme spoľahnúť na fantáziu. Bol Michelangelov snehuliak svalnatým mladíkom?

     Digitalizácia sveta prináša nečakané zisky pre knižnú tvorbu, špeciálne v oblasti výtvarného umenia. Mimoriadne vydania monografií kľúčových autorov s farebne špičkovými reprodukciami, veľkoformátová tlač a precízna práca s detailom sa premietajú do publikácií, akou je napríklad aj táto kniha o Michelangelovi. Štatistika je tu na mieste: 768 strán, 29 x 44 cm, podrobne dokumentárne spracovaných 44 sôch, 7 malieb (vrátane Sixtínskej kaplnky), 24 architektonických návrhov aj realizovaných stavieb a 535 kresieb. Ohromné množstvo materiálu z diela velikána, ktoré môžete po prvý raz vidieť takto pokope. Pre zaujímavosť (a chválu súčasnej polygrafie): životopisná časť knihy – približne polovica – je na lesklom kriedovom papieri s farebnými fotografiami, viacerými na rozkladacích stranách (rozmer takejto dvojstrany má šírku viac než meter!), kým časť venovaná dokumentácii a katalógu Michelangelovho diela je na kvalitnom matnom podklade, na ktorom lepšie vyniknú ťahy kresieb. Pre čitateľa elegantné a na hmat dokonalé riešenie.

     Autori prvú časť knihy rozdelili na niekoľko kapitol, ktoré kopírujú Michelangelove tvorivé obdobia a putovania medzi jeho rodnou Florenciou, Bolognou a Rímom a zároveň jeho putovanie medzi sochárstvom, maľbou a architektúrou. Sám Michelangelo sa cítil viac architektom a sochárom než maliarom, dokonca ponuku vymaľovať Sixtínsku kaplnku sprvoti zvažoval a nebol z nej práve nadšený. Keď však začal, vžil sa do práce natoľko, že vyhodil všetkých pomocníkov a maľoval sám. Aj to svedčí o Michelangelovej tvrdohlavosti, zaujatosti a márnomyseľnosti. Vo viacerých dokumentárnych listoch, ktoré pochádzajú z jeho korešpondencie s najmocnejšími mužmi Vatikánu, vyplýva, že nemal problém vzdorovať ani pápežovi.

     Tak ako to už u renesančných umelcov býva, jeho putovania často spôsobili práve jeho nezhody s mecénmi, ale aj žiadosť najvyšších kruhov o vytvorenie diel a stavieb na zákazku. Takáto štruktúra umožňuje sledovať vývoj umelca na časovej osi a zároveň sledovať jeho pohnutý a dlhý život (Michelangelo sa dožil 89 rokov, pričom do vysokého veku bol aktívnym umelcom). Autori knihy odhaľujú aj rozporuplnú Michelangelovu povahu s jeho sklonmi k velikášstvu a prehnanej sebaľútosti (viackrát vrátane Sixtínskej kaplnky vytvoril svoj autoportrét v podobe odťatej hlavy), jeho túžbe po majetku (pochádzal z významnej florentskej rodiny, ale spomedzi schudobnenej šľachty, ktorej chcel navrátiť bohatstvo) i neschopnosti „správne“ komunikovať s mocnými tohto sveta. Zatvorené nezostali ani otázky, ktoré sa týkali jeho vzťahu ku kráse mladých modelov a k spaľujúco hriešnej vášni pre mužské telo. Nič z toho však nezmenšuje sugestívnosť Michelangelovho diela, ktoré – a možno aj pre ohromnú vášnivosť a sebatrýznenie svojho tvorcu – vytrysklo do monumentálnych rozmerov a do polemiky s celým vtedajším kultúrnym, politickým i „božským“ svetom.

     Michelangelo sa nebál popasovať aj s problémami, ktoré iných umelcov odradili: napríklad najkrajší mužský akt sveta, socha Dávida, vznikla opracovaním vyše päťmetrového bloku mramoru, ktorý už pred Michelangelom začali opracovávať iní sochári a prácu vzdali so slovami, že z tohto vysokého a tenkého bloku sa nedá spraviť socha. O tom, že s mramorom Michelangelo naozaj vedel pracovať, akoby to bola tá najjemnejšia látka, svedčia jeho famózne drapérie, napríklad na Piete, keď šaty Madony padajú a vznášajú sa, akoby na ňu dýchal božský vánok. Nikto pred a ani po Michelangelovi nedokázal s takou precíznosťou vyčarovať kučery na bradách svätcov či štruktúru pokožky.

     Michelangelo je bodom obratu v myslení maliarov a sochárov. Kým v stredoveku sa autori prirovnávali k antickým vzorom, od Michelangela sa maliari prirovnávali práve k tomuto božskému vzoru. Tak ako o necelú generáciu starší Leonardo da Vinci aj Michelangelo bol tým umelcom, ktorý sa dokázal vymaniť zo závislosti od mecénov, aby tvoril aj diela presahujúce rámec storočí. A práve tento postoj človeka prekračujúceho konvencie svojej doby silou svojho umenia z neho spravil najjagavejšiu hviezdu na nebi klasického renesančného maliarstva a sochárstva. Lepšiu poctu, ako je táto kniha, mu zatiaľ žiadna monografia nepripravila.