Kto nepozná minulosť, má sa prečo obávať svojej budúcnosti. V tomto smere je jednoznačné, že o eštebáckej minulosti sa hovoriť musí. Petr Žantovský však správne poukazuje na otázku AKO o tom hovoriť.

Z našich predošlých Dualógov vyplýva, že naše krajiny sú mentálne dvojičky. Čo sa deje v jednej, skôr či neskôr sa udeje aj v druhej. Akurát, že my na Slovensku k tomu pridávame ešte aj kus folklóru.

České príklady...

Pesničkár Jarek Nohavica ako agent ŠtB? Samozrejme, že je to šok. Ale len čo sa z neho preberieme, začíname zvažovať. Rovnaké podozrenie padlo aj na vodcu Nežnej revolúcie na Slovensku, Jána Budaja. Jeho to, napriek vyhranému súdnemu sporu, navždy odrovnalo z politickej scény.
A pritom je to rovnaký „protimluv“ ako v prípade Jarka Nohavicu. Máme vyčítať spoluprácu s komunistickým režimom človeku, ktorý riskujúc všetko položil na lopatky ten istý komunistický režim? Aj u Jarka Nohavicu je v podstate jedno, čo šepkal tajným, keď nahlas pripravoval ich koniec. Jarek Nohavica je navyše citlivý človek, ktorý si túto dilemu odniesol vlastným alkoholizmom. Z neho sa našťastie dostal. A s pomocou tých priateľov, ktorí aj v zlých chvíľach ostávajú priateľmi, sa iste dostane aj z tejto dilemy.
Tošovský je technokrat, akých potrebuje každý režim. Čo na tom, že ho na najvyšší post v správe štátu pripravoval komunistický režim, keď svojimi znalosťami a schopnosťami pomohol neskôr tak neistej demokracii? To by sa Havel mal hanbiť skôr za to, že na rovnaké miesto dosadil omnoho hanebnejšieho komunistu, Čalfu, a to z omnoho zavrhnutiahodnejších, osobných pohnútok.

A nejaký Lambert a jeho milície? Veď je to fraška. Do takýchto ľudí najradšej bijú tí, čo majú sami maslo na hlave. U nás bol takým komunistobijcom po novembri 1989 do poslednej chvíle verný komunista (a platený srandista) Milan Markovič. Kto z nich stojí za verejné odsúdenie? Podľa mňa ten druhý, ten je totiž aj nebezpečnejší. On sa prepracováva do našej budúcnosti zahmlievaním vlastnej minulosti práve takýmito útokmi na iných.

...a naše prípady

Máme aj my svojich spolupracovníkov ŠtB. Je to ale zložitejšie. Pretože zložitejší a nejednoznačný sa zdá byť spôsob ich odhaľovania. Ten má pečiatku nedávno dramaticky zosnulého Jána Langoša.

Všeobecne sa vie, že dôležitá časť dokumentov ŠtB bola už krátko po 17. novembri systematicky ničená. Informácia je moc. To najrýchlejšie pochopil Vladimír Mečiar. Ten hneď po svojom nástupe do funkcie ministra vnútra dal údajne odviezť z tzv. Tisovej vily pri Žiline najkompromitujúcejšie spisy (v prvom rade tie svoje!), ktoré potom „nachádzal na stole“ a používal proti svojim politickým protivníkom. Vinný však nie je len on, vinní sú všetci tí intelektuálne nafúkaní neho-lucionári, ktorí bez zaváhania pripustili tú neuveriteľnú amatérsku chybu, že dali do rúk celkom neznámemu samozvancovi takúto moc. Oni splodili novodobého politického Frankenštejna na slovenskej politickej scéne. Veľmi rýchlo to aj pocítili. A my s nimi.

Vtedajší federálny minister vnútra Ján Langoš a bývalý disident to pochopil tiež a od tej doby sa datujú jeho podivné osudy spojené s takýmito spismi a ich zverejňovaním. Spomeňme si len na jeho čudné správanie v prípade obvinenia poslanca NR SR Jozefa Banáša. Ten sa dokázal razantne ozvať a do Langošovej smrti veľmi účinne oponoval obvineniam zo spolupráce s ŠtB. Ale pravda je, že ho to tak zamestnalo a vyčerpalo, že sa ďalšej politickej kariéry vzdal. A pre niektorých možno aj toto bolo dostatočné víťazstvo. Odrovnali rozhľadeného a svetaznalého, navyše neúplatného, protivníka.
Okolo Jána Langoša, zakladateľa Ústavu pamäti národa a tým aj hlavného správcu všetkých kompromitujúcich spisov, sa diali neustále čudné veci. Jeho manželku v Prahe „okradli“ v akomsi parku, ale vzápätí sa jej kabelka našla na blízkej policajnej stanici a v nej niekoľkomiliónová suma, ktorú zlodeji „prehliadli“. Také veci sa nedejú náhodou. Zakrátko ho zasa ktosi zbil v bratislavskom parku. Čo tam hľadal, prečo tam šiel a kto ho takto poznačil, aby verejnosť vedela... Čo vlastne sme sa takto mali dozvedieť a už sa asi nedozvieme?

Lenže jedno vieme – Langoš si pred smrťou vypýtal sedemnásť tých najžeravejších spisov a päť sa po jeho smrti nenašlo. Medzi nimi tri, ktoré spolu pozoruhodne súvisia. Najmedializovanejší sa týka Juraja Širokého, ktorý pozoruhodne zbohatol na slovenských harvardských fondoch a ktorého sám Kožený obviňuje z finančných machinácií. Dnes je Široký najviac viditeľný ako predseda Slovenského zväzu ľadového hokeja, kde sa točia nemalé peniaze. A v hokeji ďaleko zaslúžilejší protikandidát Peter Šťastný ho opäť označil za nedôveryhodného práve pre jeho minulosť. Lenže Široký má široké lakte. Novinárom odkázal, že si majú dať pozor na to, čo o ňom napíšu, a potom prišlo záhadné zmiznutie jeho spisov. A predtým smrť Langoša, posledného, kto ich mal v rukách.

A je tu ďalší do mariáša – akýsi Richard Shino, aj jeho spis chýba. Ten sa spolu so Štefanom Juckom (ďalší spis) mal v parlamente zblížiť s pravou rukou Langoša menom Juraj Kukura. Ten mal po Langošovej smrti prístup do jeho pracovne. A krátko na to sa za nejasných okolností stal nečakane členom legislatívnej rady vlády. Zaujímavé na tom je, že sa nevie, kto ho tam vlastne navrhol. A navyše nezabúdajme, že aj náš prezident má rád hokej a nevadí mu sedieť na jednej tribúne ani s mafiánmi, ako bol Jozef Svoboda, štedrý hokejový sponzor...

A „včul budzme múdri“, ako sa hovorí na Záhorí.

Eštebácky typ?

U všetkých tu spomenutých, tých v Čechách aj na Slovensku, nie je úplne jasné, komu vlastne vďaka svojej údajnej spolupráci ublížili. A či vôbec. Ale máme tu príklad, ktorý má aj svoje obete – arcibiskup Ján Sokol alias „prameň Špirituál“.

V roku 1963 naňho ŠtB zaviedla takzvaný signálny zväzok, aký viedla na ľudí podozrivých z trestnej činnosti, a u kňazov bežne. V roku 1972 už postúpil na kandidáta tajnej spolupráce s krycím menom Špirituál. Ako kandidáta ho viedla ŠtB celý sedemnásť rokov! Nezvyčajne dlhý čas, pretože ak niekto odmietal spolupracovať, zväzok obvykle uložili po niekoľkých mesiacoch do archívu, a ak súhlasil, preregistrovali ho na agenta. Tým agentom sa Sokol stal krátko predtým, ako bol v roku 1989 menovaný arcibiskupom.

Podstatnejšia než táto minulosť je Sokolova súčasnosť. V roku 1983 mal Sokol vážnu dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela kuchárka z jeho fary. To mohla byť páka, ktorou ho (pod hrozbou niekoľkoročného väzenia) mohla ŠtB vydierať. Ale Sokol popiera, že by ho v tej veci vôbec kontaktovali!

Sú k dispozícii dokumenty, že spolupracoval. Ale on tvrdí, že podpísal „len taký papierik“.

Pre svoje správne konanie dostal nedávno priam ukážkový príklad. S tajnou políciou v minulosti spolupracoval aj varšavský biskup Wielgus. Ale vzdal sa vymenovania za arcibiskupa, keď špeciálna komisia jeho spoluprácu potvrdila. V prejave veriacim povedal, že bolo chybou, keď zišiel z cesty a dal sa dokopy s ŠtB. Za druhú chybu označil, že to popieral. Sokol sa však tvári, že sa ho to netýka.

Stále však môžeme akosi chápať aj človeka, ktorý jednoducho nemá tie morálne kvality, aby (napríklad pri vysvetlení spôsobu nátlaku ŠtB) svojej konanie v minulosti aspoň oľutoval a bol by pokoj. Keby bol aspoň niekde v kútiku a spovedal svoje hriechy, už aj to by stačilo. Ale tento pán nemieni ustúpiť z piedestálu, kam mu mohla pomôcť aj tá spolupráca s ŠtB, ani o milimeter. A chce z toho piedestálu vládnuť.

Varovným mohlo byť už to, že si za komunistického režimu šiel do Vatikánu zistiť, či ako komunistami uznaný cirkevný hodnostár môže šéfovať aj biskupovi protikomunistickej podzemnej cirkvi Korecovi. Toto ho zaujímalo! A dodnes ho zaujíma možnosť ovládať masy veriacich. V roku 2002 zaskočil celú cirkev vlastným letákom, kde v mene ostatných cirkevných hodnostárov (ale bez ich vedomia a súhlasu) vyzval veriacich, aby nevolili neveriacich, liberálov a komunistov. Vzápätí sa neštítil sympatizovať s ultranacionalistickou Slovenskou pospolitosťou. A  nedávno vyhlásil, že slovenský fašistický štát bol vlastne div že nie rajom na zemi.
Charakter človeka sa prejavuje v každom ročnom aj politickom období. A prezrádza sa viac alebo menej tým, ako viac alebo menej je na očiach. Ján Sokol je na očiach nielen veriacich už dosť dlho, aby bolo možné povedať, že je na spoluprácu  s tajnou službou v mene vlastnej kariéry a ambícií ako stvorený. Že sa to nezhoduje s charakterom svätého muža? A kto tvrdí, že každý biskup, arcibiskup, či dokonca pápež bol automaticky aj svätým mužom? V cirkevnej histórii je takých Sokolov toľko, že by zaplnili bez problémov jeden kostol a ešte by bola tlačenica. 

Čo s tým?

Petr Žantovský píše, že medializácia týchto káuz sa v Čechách preháňa. Slovenský variant dokazuje, že ani veľká medializácia s niektorými krivými charaktermi prosto nepohne. Na rade je však iná otázka – je možné a nutné, aby to spoločnosť riešila ešte inak, než ako to riešila doteraz? Veď tieto kauzy sa nezjavujú náhodne. Máme teda iný patent ako skoncovať s  minulosťou?

Gustáv Murín