Homosexuáli sa stali jedným z privilegovaných terčov pre tých, ktorí si zo sveta urobili paintballové bojisko. Spolu s liberálmi, komunistami, ekologickými aktivistami, feministkami, luteránmi sú súčasťou hordy, ktorá od čias bestselleru Alana Blooma ohrozuje našu civilizáciu. Napriek tomu, že som sa už niekoľkokrát dožadoval definície západnej civilizácie na adrese, kde sa zdržiavajú bojovníci za jej prežitie, nedostalo sa mi odpovede.

Opitosť ako civilizačná extáza

Schematicky si preto môžeme dovoliť zahádať, čo predstavuje pojem „západná civilizácia“ v hlavách konzervatívnych autorov a politikov. Ide o zmes židovsko-kresťanských hodnôt a rímskeho práva, ktorú chceli Poliaci pred tromi rokmi pretlačiť do preambuly európskej ústavy. Táto nič nehovoriaca formulácia nereflektuje rozmanitosť dejín myslenia, ktorými stredomorsko- európsky svet prešiel za posledných 2000 rokov. Vďaka vágnosti ju môžeme pohotovo podľa potreby dopĺňať o nové dôkazy západnosti civilizácie v každodennom živote. 

Rozšírená definícia považuje za prejavy civilizácie aj také neutrálne fenomény ako napríklad požívanie „starej konzervatívnej drogy“ - alkoholu. Alkohol považuje veľká časť obdivovateľov Anglicka z dôb Olivera Twista už pre  spôsob jeho  výroby - bukolický zber plodov zeme, alchymistickú destiláciu a bohémsku degustáciu -  za vznešenejší  než prežúvanie divokého katu v jemenskej púšti.

Vyznávač judeo-kresťanských hodnôt si podľa potreby upraví rímske právo tak, aby sa mohol legálne držanou strelnou zbraňou brániť proti islamofašistom.

Modlime sa, aby sme ho nestretli, keď zmámený ušľachtilým mokom, ktorý kresťania považujú za Kristovu krv, vyzbrojený poloautomatickou puškou prehľadáva lokály, v ktorých sa zdržiavajú vnútorní nepriatelia civilizácie.

Anekdotické videnie reality, v ktorej tradíciu predstavuje plná katedrála, nedeľný rezeň a čítanie Arrianových „skutkov Alexandra Veľkého“ na posilnenie testosterónového pocitu vlastného civilizačného Ja, je do veľkej miery dôkazom argumentačnej chabosti milovníkov víkendovej charity.

Výraznou zložkou takéhoto myslenia je odvolávanie sa na prirodzenosť vecí. Stará ontologická špekulácia o tom, čo je, čo nie je, čo nemá byť, alebo môže byť, sa stala v nedočkavých ručičkách píšucich analfabetov ústrednou formuláciou na obranu Tradície.

Homosexualita ako biologické sprisahanie

Na nástenku so zoznamom neprirodzeností dopisujeme v seminároch a redakciách nové hriechy minimálne raz za týždeň. Nájdeme na nej solidaritu, pacifizmus, ľavičiarstvo, liberalizmus, vieru v Európu, v spravodlivosť.

Homosexualita má však medzi hriechmi proti prirodzenosti mimoriadne postavenie. Zatiaľ čo heretici, piráti, čarodejníci, komedianti a básnici ohrozujú západnú civilizáciu mentálne, čomu sa dá predísť kvalitnou lobotómiou, homosexualita je formou biologickej subverzie, ktorá podľa Kongregácie pre doktrínu a vieru „neobsahuje základnú a nevyhnutnú finalitu“.

Heterosexuálny čitateľ, ktorý nikdy nestrávil noc v náručí milovanej osoby s iným ako zmyselným motívom, nech radšej nečíta ďalej.

V radoch kresťanských fundamentalistov už niekoľko rokov koluje pamflet s názvom Pink Swastika. Jej autor Paul Cameron v nej obhajuje tézy o tom, že homosexuálne hnutia stoja za vznikom nacizmu. Knihu šírila v Spojených štátoch ultrapravicová kresťanská skupina Wisconsin Christians United, ktorej príslušníci nenávidia štát a zbrane odkladajú iba pred vstupom do kostola.

Kniha je dôležitým svedectvom o tom, ako sa kresťanská pravica pokúša zbaviť podozrenia z ideologickej blízkosti k nacistickým a fašistickým prúdom.

Hlavnou tézou knihy, ktorá získala výraznú distribučnú podporu organizácie 700 Club a Family Research Council, je myšlienka, že holokaust je diabolským vynálezom homosexuálov, ktorí obklopovali Adolfa Hitlera. Vzťah nacizmu a homosexuality je samozrejme komplikovanejší, ako si ho predstavuje autor, ktorému sa zrejme vo dne aj v noci sníva, ako ho znásilňuje milión homosexuálov s pávími perami na karnevale v Sao Paulo.

Z kámasútry svastika

Hitler, ktorého sexuálna orientácia zostáva dodnes záhadou, označil v roku 1932  oddiely SA Ernsta Röhma za „virilnú komunitu - spoločenstvo divokých bojovníkov“. Hitler považoval homosexualitu za pohanskú rebéliu proti  malomeštiackej spoločnosti. Röhm, zakladateľ SA, proti ktorému viedla sociálnodemokratická a komunistická tlač diskreditačnú kampaň práve kvôli jeho homosexualite, sa stal jednou z najslávnejších obetí noci dlhých nožov. Hitler neskôr jeho likvidáciu vysvetlil slovami o tom, že homosexualita „bola degeneráciou a škvrnou“.

Zatratených nacistických homosexuálov nezachránili ani rasistické teórie Adolfa Branda, zakladateľa jedného z prvých homosexuálnych hnutí, ktorý v organizácii Gemeinschaft der Eigenen vyzdvihoval krásu a čistotu rasy a elitizmus bojových bratstiev. Brand napadol svojho konkurenta Magnusa Hirschfelda za „propagáciu feminizácie s cieľom oslabiť germánsky étos“. Hirschfeld bol ľavicový žid a Brand ho obvinil z „poženšťovania germánskej rasy“.

O niekoľko rokov neskôr už Himmler hovoril o homosexualite ako o „chorobe, ktorá zničí náš národ“, a vyzval na „vykorenenie tohto moru smrťou“.

V novembri 1933 súhlasili nemeckí katolícki biskupi aj napriek protestom jezuitov a kardinála von Galen so sterilizáciou homosexuálov, ktorú navrhlo ríšske ministerstvo vnútra. O pár mesiacov neskôr sa v internačných táboroch objavujú prvé ružové trojuholníky označujúce deportovaných homosexuálov, ktorých dnes medzinárodné organizácie považujú za obete Hitlerovho režimu.

Práve táto nejasnosť vo vzťahu homosexuality a nacizmu, oscilovanie medzi úlohou obete a vraha nám umožňuje odpovedať na otázku, či sú etické a morálne rozhodnutia a politické preferencie motivované sexualitou, tak ako sa radi domnievajú premeriavači našej lojality voči civilizácii.

Do raja s Davidom Bowiem

Teologické úvahy o finalite ľudskej sexuality sú do veľkej miery poznačené starozákonnými špekuláciami o tom, čo je čisté a čo je nečisté. Podľa tejto viery je poslaním človeka rozmnožovať sa a nemôžeme od kresťanských cirkví čakať niečo iné. Kresťanský kult sa dokázal úspešne zbaviť liturgickej sexuality pohanských náboženstiev a rovnako vykorenil posvätnú prostitúciu. Napriek tomuto víťazstvu zostala špekulácia o ľudskom tele a jeho zmyselných schopnostiach v centre kresťanskej teológie. Nový pápež cítil apologetické  nutkanie vysvetliť veriacim rozdiely medzi kresťanskou láskou agapé a  zmyselným erósom hneď na úvod svojho opancierovaného pontifikátu.

Najvýraznejšie teologické formulácie o telesnej zdržanlivosti nájdeme v paulínskej literatúre, predovšetkým v apoštolových listoch mladým kresťanským komunitám. Ešte údernejšie sa doktrína tela postihnutého adamitským hriechom prejavuje v gnostickom Evanjeliu podľa Tomáša. Text zo štvrtého storočia - ktorý kresťanskí fundamentalisti od čias Voegelina považujú za paleoboľševickú literatúru - pripomína, že ľudské telo je prekážkou pre získanie Spásy.

Podľa gnostickej doktríny, ktorú nám čiastočne osvetlili vykopávky z Nag Hammádí, sa musí človek túžiaci po Spáse vrátiť do stavu prvotného asexuálneho androgýnneho stvorenia spred Pádu, ktoré opisuje prvá kapitola v Genesis.

Pre vzťah homosexuality k Spáse je najdôležitejší 114. verš z Evanjelia podľa Tomáša, ktorý hovorí, že „každá žena, ktorá sa stane mužom, vstúpi do Nebeského kráľovstva“.

Bafometovo zlaté telo

Napriek dominantnému postaveniu doktríny nehodného tela, jeho kláštorného umŕtvovania a teológie účelovej sexuality prenikli do európskeho priestoru veľmi skoro myšlienkové prúdy, ktoré obnovili vplyv a praktiky antického a barbarského vnímania iniciačnej sexuality.

Zo sexuálneho synkretizmu boli medzi prvými obvinenými v Európe templári, ktorých bojovnosť, mužnosť vyzdvihoval cistercián Bernard de Clairvaux. 

Francúzsky panovník Filip IV. Pekný napísal na jeseň 1307 list, v ktorom vysvetlil dôvody zatýkania príslušníkov rádu. Templári sa podľa obvinenia dopustili „odporných zločinov, cudzích ľudskosti“ a „príkladu zla, ktorého sa nedopúšťajú ani zvieratá“. Príčinou kráľovského rozhorčenia je heretický templársky kult a liturgická homosexualita, ktorá sa  podľa panovníka medzi bojovnými mníchmi prejavuje bozkom na „koniec chrbtovej kosti, brucho a ústa“.

Kultové ceremónie príslušníkov templárskeho rádu nie sú dostatočne známe.  Dodnes sú prikryté nánosom legiend, balád a špekulácií o zázračnom bohatstve, blasfemických stykoch s Orientom a úvahách o heretických formách kresťanstva, ktoré privodili pád rádu. Podľa Bernarda Sergenta, autora štúdie o iniciačnej homosexualite u Indoeurópanov, však nie je vylúčené, že príslušníci rádu, zobrazovaní na starých pečatiach vždy po dvoch na jednom koni, získali v Oriente poznanie o novej kartografii ľudského tela, ktorú im otvorila homosexualita.

Penis ako Panzerfaust

Pri skúmaní motívov, ktoré viedli autora Pink Swastiky k formuláciám o homosexuálnom pôvode nacizmu, treba pripomenúť, že významnú úlohu zohrávali v radoch mladých členov NSDAP apokalyptické črty plánu Tretej ríše. Podobne ako templári v latinskej Palestíne boli sympatizanti nacizmu vystavení vplyvu prejavov a textov o blízkom konci.

Goebbels prezentoval totálnu vojnu voči Sovietskemu zväzu ako apokalyptický zápas so silami zla. Templári sprevádzali na cestách do Palestíny pútnikov, ktorí chceli uskutočniť pokánie pred ohláseným koncom. Istá forma apokalyptickej sexuality sa stala prípustnou práve z dôvodu toho, že jej nositelia sa už nemuseli zaoberať otázkami prežitia ľudstva. Koniec bol na dosah, v Alepe, v Tyre, pri Stalingrade alebo v Osvienčime.

Mystika mužského priateľstva, z ktorého archaické predstavy o pokušení a zrade   vylúčili ženy považované za nečisté, bola zároveň formou antropologickej herézy voči morálnej norme.

Nie náhodou napísal homosexuálny naziskinhead a autoproklamovaný líder neonacizmu Michael Kühnen, ktorý zomrel v roku 1991 na AIDS, dielo, v ktorom oslavuje pohanskú mystiku germánskych mužských spoločenstiev. Na dôkaz toho, že bojová homosexualita nie je symptómom úpadku civilizácie - ako veria fundamentálni kresťania - ale naopak jej železnou päsťou, novou aristokraciou, ktorá sa nerozptyľuje trubadúrskymi meditáciami nad nečistými ženami, založil v Nemecku tajnú organizáciu Thelema Ordo Templi Orientis s jasným odkazom na templársky rád.

V podobnom duchu pôsobil  na európskej politickej scéne Holanďan Pim Fortuyn, ktorého v máji 2002 zavraždil antifašistický extrémista. Fortuyn sa netajil svojou sexuálnou orientáciou, no predovšetkým svojou ultrapravicovou politickou agendou. Európska pravica vo Fortuynovi prvý raz videla homosexuála, ktorého verejný prejav o bezpečnosti, prisťahovalcoch a tradičných hodnotách bol identitický s programom kresťanskodemokratických  strán.

Mystický úd cirkvi

Katolícky teológ Gregory Baum, expert Druhého vatikánskeho koncilu a profesor na univerzite v Toronte, napísal: „Mnohí teológovia dnes priznávajú, že morálna úvaha o homosexuálnej láske nie je autentická, ak ju neskúmame vo svetle kresťanských spisov homosexuálov a svedectva ich viery.“

Pre tých, ktorí homosexuálnych aktivistov zavádzajúco obviňujú z „ťahania politiky do postele“, pripomíname, že dávno pred tým, ako vznikli emancipačné hnutia alebo nacistický kult spraťanskej mužnosti, boli homosexuáli v Európe prenasledovaní cirkvou a cirkevná politika ťahala ľudí za ich sexuálnu orientáciu z postelí na hranice. Radi by sme pripomenuli aj stúpencom bezzubej Tridentskej omše, že postava Röhma a ďalších nacistov nesmie zabrániť tomu, aby sme v európskych homosexuáloch videli obete hitlerizmu. To, že Stalin miloval ženy, ešte neznamená, že je nevinný. 

O bratskej láske

Zvykli sme si, že konzervatívni autori sami seba považujú za arbitrov a radi by ľudí triedili podľa kritérií vhodnosti pre západnú civilizáciu, ako keď preberáme marhule na trhu.

V záujme všeobecného blaha by bolo vhodné, keby sa prestali venovať patafyzickým úvahám o biologickom hriechu, sodomitoch a iných vnútorných nepriateľoch. Na spríjemnenie ideologického pokánia, ku ktorému ich bratsky pozývame, pripájame vyznanie viery katolíckej asociácie gayov a lesbičiek Dignity. "Veríme, že katolícki gayovia sú súčasťou mystického tela Kristovho a Božieho ľudu. Máme vnútornú dôstojnosť, pretože nás stvoril Hospodin, pretože za nás umrel Kristus a Svätý Duch nás posvätil krstom, urobiac tak z nás kanál, ktorým sa do sveta šíri Božia láska.“