Politika vám prináša sériu esejí o vplyve náboženských hnutí na medzinárodnú politiku spolu s ich charakteristikami.

Aká budúcnosť pre evanjelikárske hnutie?

Po tom, ako získalo evanjelikárske hnutie po 11. septembri pozornosť médií, štylizovalo sa do strážkyne náboženských a etických hodnôt, ktoré majú zaručiť jeho medzinárodnú prestíž.

Ideologické pozadie evanjelikárskych hnutí pochádza z čias začiatku Lutherovej reformy, no nájdeme v ňom aj stopy anabaptistických myšlienok. Rovnako ako cirkvi reformácie sa evanjelikárske hnutie pridržiava učenia sola scriptura - podľa Písma, sola gratia - podľa Milosti a sola fidei - podľa Viery.

Historicky a teologicky sa protestantizmus začal štiepiť na množstvo hnutí už od svojho počiatku. Niektoré z nich sú ľahko identifikovateľné (kalvinisti, luteráni), mnohé však unikajú presnej definícii. Evanjelikárske cirkvi patria medzi ne. Podľa francúzskeho autora Sebastiana Fatha (z Národného centra vedeckého výskumu, skupina Spoločnosti, Náboženstvá, Laicita) je možné určiť identitu týchto hnutí vďaka štyrom kritériám: Biblicizmus, Krucicentrizmus, Obrátenie a Aktivizmus.

Evanjelikárski biblocentristi zdôrazňujú normatívnu silu Biblie vo všetkých oblastiach, kde má biblický text priamy vzťah s danou tému bez filtra humanistických vedeckých odborov. Podobne postupujú aj pri idealizácii primitívnej Cirkvi.

Kruci- alebo krížocentrizmus je povýšenie teológie kríža na centrálnu udalosť histórie ľudstva - je obdobie pred, poznačené Hriechom a trestom, a obdobie po - osvietené Milosťou.

Výrazným kritériom evanjelikárskych hnutí je obracanie. Evanjelikári odmietajú dedičnú kresťanskú identitu - kresťanom sa preto nestávame automaticky, no až pri novom zrodení (born again), ktorú hnutie považuje za nové, osobné stretnutie s Kristom. Podobne ako v krížocentrizme existuje preto v hnutí viera v obdobie pred obrátením a po obrátení.

Logickým následkom predchádzajúcich kritérií je angažovanosť. Keďže stať sa kresťanom predstavuje nové zrodenie, nový život musí byť od predchádzajúceho rozdielny. Byť kresťanom musí byť viditeľné - čo je najlepší spôsob, ako ukázať Boha.

Spomenuté kritériá sú sociologické - dnes je pohodlnejšie hovoriť o evanjelikárskych hnutiach v sociologických termínoch alebo percentách.

Realizmus zániku

Po 11. septembri 2001 a militantných prejavoch prezidenta Busha sa začali veľmi rýchlo ukazovať stupne nebezpečnosti rozličných evanjelikárskych hnutí. Istá časť médií mala tendenciu označovať ich za sektu, ktorá sa pokúša o celosvetový komplot s cieľom obrátiť ľudstvo na kresťanstvo. Evanjelikárske hnutie však nie je sektárske, organizuje sa do cirkví, spoločenstiev, ktoré sú integrované do oficiálnych protestantských organizácií. Takáto interpretácia bola zavádzajúca a na istý čas odvrátila pozornosť spoločnosti od skutočného nebezpečenstva, ktoré hnutie predstavuje. Sociologické kritérium totiž vystupuje do popredia predovšetkým z dôvodov teologickej zahmlenosti hnutia.

Neexistujúca teológia je skutočným nebezpečenstvom evanjelikárskych hnutí. Evanjelikári sú výsostne antiintelektuálni so silnou tendenciou k doslovnému výkladu Biblie. V ich uvažovaní neexistuje priestor na kultúrne a intelektuálne pozadie, prostredie a tradíciu. Historicko-kritické skúmanie Biblie pripúšťajú len s veľkými problémami. Biblia je pre nich Svätým písmom, inšpirovaná samotným Bohom, a preto nemôže v ich očiach obsahovať nič okrem absolútnej pravdy. Ako teda môže za takýchto podmienok spochybniť Božie slovo a čítať texty kritickým pohľadom? Ako si predstaviť evanjelikárov, ktorí uznajú, že niektoré biblické texty sú iba mýtmi s ich všetkými funkciami? Pre posadnutosť návratom k zdrojom, túžby vrátiť sa do „požehnaných dôb“ primitívnej Církvi, keď boli všetci kresťania obrátencami, sa pripravujú o teologický výskum. Ak nám stačí iba Písmo, prečo by sme potrebovali viac, ako opakovať formulácie a biblické verše, najradšej v izolácii od ich kontextu tak, aby sme lepšie ospravedlnili ich výber? Duch svätý pôsobí podľa evanjelikárov ešte dnes a konvertované ženy a muži nepotrebujú tisíce strán napísaných za 2000 rokov od vzniku kresťanstva. Takéto uvažovanie však vedie aj k strate spoločenského realizmu. Adaptácia náboženstva na modernú dobu nemôže ísť cestou zaznávania skutočnej teológie, živenej históriou, literatúrou, filozofiou a kultúrou. Tento proces si nemôže dovoliť vynechať dialóg medzi teológiou a svetom. Pre evanjelikárov však predstavuje teologické dedičstvo hrozbu pre integritu ich viery. Nemajú pocit, že by išlo o ochudobňovanie, ktoré však spojené s ignorovaním histórie myslenia a náboženstviev je symptómom budúceho zániku každého náboženského hnutia.

Autorka je evanjelická farárka.