Na Slovensko dorazila ako jedna z prvých správ na začiatku roku 2007 aj pozoruhodná správa, že najnovším ministrom kultúry už asi naveky dočasnej českej vlády sa stal podpriemerný herec s nadpriemerným menom Martin Štěpánek. A už prvé dni v ministerskom kresle vyvolal otvorenú vzburu svojich kolegov z činohry Zlaté kapličky národa českého – Národního divadla.

Pre nás je to poučné, lebo aj my máme skúsenosti s kultúrnymi aj nekultúrnymi ministrami kultúry. Otázka znie – musí to byť herec či iný umelec?

Slovenské ministerské ohliadnutia

Tradíciu umeleckých ministrov založil na Slovensku doteraz najdlhšie slúžiaci slovenský minister kultúry Miroslav Válek. Vynikajúci básnik, ktorý (ako minister kultúry) nemal rád divadlo. Jeho zásahy voči normalizujúcej sa slovenskej kultúre sa zdali byť skôr protektorské, hoci hodil cez palubu aj zopár svojich nepreverených a preto nepohodlných kamarátov. V zásade však situácia v kultúre na Slovensku bola aj vďaka nemu celé desaťročia omnoho liberálnejšia než v českej časti spoločného štátu.

Korunným princom bol popri Válkovi taktiež básnik, Pavol Koyš. Jeho niekoľkotýždňové účinkovanie na poste ministra (keď sa po rokoch konečne dočkal) bola čistá katastrofa. Ešte že ho rýchlo zmietla novembrová revolúcia.

Prvým porevolučným slovenským ministrom kultúry (čo si dnes už asi málokto pamätá) bol herec Ladislav Chudík. Keď po pár dňoch zistil, čo to všetko obnáša, ochorel a svoju funkciu nikdy v skutočnosti naplno nevykonával.

Prvým naozaj funkčným porevolučným ministrom kultúry bol Ladislav Snopko – disidentský organizátor kultúrnych akcií. Vo funkcii sa pozoruhodne osvedčil a zaviedol niekoľko významných podporných programov, ktoré pomáhajú (hoci aj transformované) slovenskej kultúre podnes. On tiež presadil uzákonenie niekoľkých zásadných pravidiel financovania kultúry u nás. Mal mu pri tom byť v parlamente nápomocný údajne ešte ako poslanec aj jeho budúci nástupca Ivan Hudec.

Epizódnym ministrom kultúry bol mečiarovec Dušan Slobodník, literárny prekladateľ. Vyznamenal sa hlavne tým, že dal na súd básnika Ľubomíra Feldeka a po rokoch ten súd prehral.

Opakom demokrata Snopka (hoci so sklonmi k disidentskej konšpirácii len pre „vyvolených“) bol zemitý folklórny zjav, lekár a spisovateľ, Ivan Hudec. Hneď v prvých dňoch v úrade dal jasne najavo, že v slovenskej kultúre sú dva tábory – prijateľní priatelia a neprijateľní nepriatelia. Prijateľní priatelia sa za Hudeca nabalili až po uši. Hurá-vlastenectvo tak slúžilo ako dymová clona pre rozkrádanie slovenského národného majetku. Nepriatelia boli exemplárne odstavovaní, aby na to rozkrádanie nikto nepovolaný nevidel. Napriek tomu aj po Hudecovi zostalo niekoľko záslužných činov a inštitúcií (napr. Národné literárne centrum a jemu podobné národné centrá). Ale bol aj strojcom bizarného útvaru s názvom Sekcia štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry SR. Tú riadila ešte bizarnejšia postavička menom Milan Ferko, ktorý sa vyznamenal pokusom o zavedenie jazykových  inšpektorov. Hudec aj „reformoval“ divadelníctvo a to tak „úspešne“, že mal plné chodby protestujúcich hercov a sám musel unikať zadným východom z ministerstva. Pri tých protestoch sa poslaneckou imunitou oháňal aj jeho nástupca Milan Kňažko.

Kňažko prejavil na herca pozoruhodné administratívne schopnosti a štedrosť. Vďaka nemu je financovanie slovenskej kultúry až podnes výrazne transparentnejšie než pred ním. Ku koncu svojho účinkovania sa však už viac staral o výlety do svojho milovaného Francúzska, než o to, čo bude so slovenskou kultúrou.

Veľa nádejí sa vkladalo aj do literárneho vedca (a spisovateľského administrátora, veď už za socializmu bol tajomníkom federálneho zväzu spisovateľov, čo nemohla neposvätiť komunistická strana) Rudolfa Chmela. Sklamanie bolo o to väčšie. Chmel na poradách rozdával len bonmoty, úsmevy a sľuby. Ministerstvo nikdy v skutočnosti neriadil, na to bol príliš blazeovaný. Odišiel dobrovoľne, aby sa zase pred koncom Dzurindovej vlády vrátil. Nebolo by to také zlé, ak by si ho história pamätala len ako ministra, ktorý nič poriadne neurobil. Ale pri svojom druhom, niekoľkomesačnom, doministrovaní bol nadmieru štedrý ku kamarátom.

Takmer katastrofický nekultúrnik

Porekadlo „z dažďa pod odkvap“ asi najlepšie vystihuje kombináciu Chmela a jeho straníckeho následníka Františka Tótha. Bol to za celé desaťročia jediný „nekultúrny“ minister kultúry na Slovensku. Jeho „manažérske metódy“ vyvolali búrku petícií kultúrnych osobností na jeho odvolanie, ale zároveň vytiahli na svetlo aj bizarné postavičky niektorých novinárov, či periférnych činovníkov kultúry, ktorí sa vážne začali pýtať, „načo je robotníkom opera“ a iné perly manažérskeho chápania kultúry.
V súčasnosti máme ministra, ktorý bol roky nenápadným kultúrnym tvorcom v rozhlase a aj ministruje (zatiaľ) nenápadne.

Tak ako v Čechách?

Z českých porevolučných ministrov vyvolali na Slovensku pozornosť len niektorí. Pavel Tigrid tým, že jeho najväčšou kvalifikáciou na daný post bolo jeho predpokladané protektorstvo nad Václavom Havlom. Tomu mal ako údajný riadiaci dôstojník CIA zabezpečovať veľkorysé PR (public relations) v zahraničí a pripravovať pozíciu „v lepších časoch“ doma. Tigrid od Havla zasa prebral absurdnú dramatickú optiku a tak bol zatiaľ široko-ďaleko jediným ministrom, ktorý sám navrhol zrušenie svojho ministerstva. Zdá sa, že česká kultúrna obec za takýmto ministrom veľmi neplakala.

Zo slovenskej strany bolo poučné pozorovať tiež razantný ministerský nástup herca Vítězslava Jandáka vo vláde ČSSD. Malo to aj sympatické prvky a dodnes patrí k ojedinelým hosťom talk-show Jana Krausa, ktorý si dokázal zachovať vtip aj dôstojnosť nielen ako minister, ale aj ako človek. Rovnako bezprostredne sa predstavil v tejto napodobenine americkej Late Night Show aj čerstvý dočasný minister Štěpánek vo vláde ODS. Voľba, ktorá priam núti k otázke - nakoľko má byť minister kultúry kultúrny? Musí to naozaj nevyhnutne byť niekto z aktívnych umelcov? Keď ministerstvo obrany môžu viesť civilisti a dokonca aj ženy, je ešte dnes nutné, aby ministrom kultúry bol za každú cenu herec, či spisovateľ?

Gustáv Murín