V relácii Českej televízie „Krásný ztráty“ už bol kde-kto, ale 23.1. 2007 sa tam v úlohe hostí objavila pozoruhodná dvojica. Obaja sú amatéri a obaja sa profesionálne živili novinárčinou na Slovensku. Neuveriteľné sa stáva skutkom a to neuveriteľné sa volá Martin M. Šimečka a Luboš Palata.

Na Lubošovi Palatovi ma zaujalo, že svoje novinárske nevzdelanie nepovažuje za handicap. Ešte zarážajúcejší je však postoj jeho zamestnávateľov. Ako sme sa dozvedeli z úst pána Palatu, komentár k voľbám v Litve robil ako učiteľ základnej školy, ktorý má v Litve „přítelkyni“. Zástupcom šéfredaktora denníka Pravda sa na Slovensku stal zase preto, že ho pozval „přítel“ Petr Šabata. Vskutku pozoruhodná kvalifikácia. Môžeme uveriť tomu, že pán Palata s nadšením („až grafomansky“, ako sám priznáva) píše, ale ťažko možno uveriť tomu, že v českých médiách sú také nízke nároky na komentátorov o Slovensku. Ale vysvetlenie tu je – v Čechách nemá kto o Slovensku písať, lebo tí, čo sa o Slovensko zaujímajú, tu donedávna šéfovali slovenským médiám!

Veď si to len zrekapitulujme. Spravodajskú televíziu TA3 rozbiehal Zdeněk Šámal. Dnes, už za nových majiteľov v nej nielen riadia, ale priamo aj vedú rozhovory v češtine „experti“ z Ostravy! Slovenskú televíziu vedie najnovšie v Čechách vyškolený pán Radim Hreha. Spravodajstvo z Bruselu robí pre Sme Kateřina Šafaříková. A aj najväčší slovenský denník Nový Čas viedol Čech.

Pán Palata má na to, v prípade médií, vysvetlenie. Tvrdí, že slovenské médiá až do roku 1998 vinou Mečiara nemali skúsenosť s tlačou v „slobodnom svete“, a preto im bolo treba pomôcť českými slobodnými skúsenosťami. Tomu ale celkom nerozumiem. Slovenské médiá práve za Mečiara prešli obrovskou skúškou profesionality a novinárskej cti a v tejto skúške väčšina tých demokratických obstála. Už pred rozdelením ČSFR sa ukázali aj ako zrelšie tým, že nacionalistické výkriky sa objavovali na Slovensku len v okrajových médiách. V Čechách naopak heslo „ať si táhnou“ vládlo v tých tzv. mienkotvorných. Ale čo to bolo za mienku, keď dnes sa tie isté médiá oblažujú smútkom za rozpadnutou federáciou? A čo sa týka profesionality novinárskej práce, zase je tu záhada. Na Slovensku od roku 1989 došlo doslova k zemetraseniu v personálnom obsadení médií a zásadnej generačnej výmene. Také prepúšťanie, akými prešla STV, je v Čechách nepredstaviteľné. Tam sa držia novinári na svojich stoličkách neuveriteľne dlhú dobu, stav pripomína bezvetrie (pred búrkou?). Tak odkiaľ sa berú tí českí experti na slovenské médiá? Nie je pravda skôr v tom, že ide o obecný trend, kedy zahraniční investori potrebujú na kontrolu svojich aktivít cudzinca a Čech je ten najprijateľnejší? Aj keby to mal byť amatér ako Luboš Palata?

Aspoň symbolicky, na revanš!

Ale aj Slovensku sa podarilo vyslať jedného experta na médiá do Čiech. Je ním Martin M. Šimečka, ktorý prišiel do Prahy zachraňovať rešpektovaný Respekt potom, čo on sám skončil v rešpektovanom slovenskom SME.

Šimečka je postava bizarná a rozporuplná. Veď si len predstavme, že tento bývalý disident bol pred pár rokmi schopný na okrúhlom stole v hoteli Fórum v Bratislave na tému slobody slova (za prítomnosti Adama Michnika) celkom vážne vyhlásiť, že bude nutné pristúpiť k obmedzeniu ľudských práv v Belgicku, lebo miestni voliči nevolili podľa jeho predstáv?!

Ten istý Šimečka ako predseda SC PEN znemožnil Vincovi Šikulovi (laureátovi medzinárodnej Ceny PEN International!) znovuobnovenie členstva (o ktoré prišiel, lebo naň prosto nemal peniaze), pretože sa medzičasom Šikula stal predsedom „nacionalistického“ Spolku slovenských spisovateľov. Pritom Šikula bol ten najmenej konfliktný a naopak úprimne zmierujúci člen rozhádanej slovenskej literárnej scény, ktorý nikdy neslúžil komunistickému režimu. Jeho „morálne odsúdenie“ pritom hlásal človek, ktorého otec sa ako ambiciózny komunista vyznamenal aj tým, ako zorganizovali spolu s profesorom Mrlianom verejný súd s vtedy mladým Milanom Lasicom, pretože vraj „spôsobil rozklad organizácie ČSM na VŠMU“. Sám Martin M. Šimečka si v jednom z mála rozhovorov, o ktoré ktosi prejavil záujem, povzdychol, že v dobách, keď jeho otec ako ortodoxný komunista z Čiech kádroval svojich súdruhov na Slovensku, patrili ako rodina medzi elitu, lebo on chodil do výberovej školy?!

Ako predseda SC PEN vynikal Šimečka nezáujmom o celý PEN a zahraničných hostí odbíjal, že nemá čas, ale pritom šiel hrať tenis. Z komisie pre väznených spisovateľov (WiPC) ušiel, pretože ho otravovalo starať sa o iných kolegov, ktorí dodnes trpia za slobodu slova, keď on už tie starosti nemá. Ale podporu WiPC ako disident iste vítal.

Šimečka sa pokúsil o spisovateľskú kariéru (prakticky jedinú, ktorú disidentské postavenie umožňovalo) dvoma samizdatovými spismi. Za jeden dostal zahraničnú cenu Pegas s vtedy obrovskou finančnou dotáciou, prekladom do angličtiny, vydaním knihy a turné po Amerike. Bol to priam spisovateľský sen, ktorého by sa každý rodený literát s nadšením chytil, ale viem priamo od neho, že ho to turné otravovalo. Literatúra ho baví asi tak ako Eskimáka plážový volejbal. Jeho ďalšie literárne pokusy sa skončili katastrofálne. Anglické vydania priniesli len anglicky nekompromisné kritiky.

V roku 2003 dve jemu podriadené redaktorky, Andrea Puková a Marta Frišová (rozumej Šimečková, manželka Martina M. Šimečku) úmyselne zmanipulovali rozhovor s budúcim prezidentom PEN International pánom Jiřím Grušom. Do otázky (čo je samo o sebe neetické) vložili klamlivé tvrdenia o Slovenskom PEN Centre a uverejnili ich bez autorizácie J. Grušu. Ten následne písomne protestoval. Rovnaký protest adresovala Mediálna rada SC PEN pani Marte Šimečkovej a aj šéfredaktorovi Šimečkovi. Marta Šimečková obratom priznala nepravdivosť zmienky o údajnom jednom prípade plagiátorstva spáchaného pred rokmi vraj vtedajším predsedom SC PEN (teda mnou) a prisľúbila ospravedlnenie do niekoľkých dní. To sa nestalo. Ale božie mlyny tentoraz zabrali promptne a zakrátko sa zistilo, že samotná Andrea Puková vydávala opakovane a dlhodobo materiály ukradnuté z nemeckej tlače. Preto musela s hanbou z denníka Sme odísť. Marta Šimečková sa dodnes tvári, že tento obetný baránok stačí, a za svoje neetické správanie sa nikdy osobne neospravedlnila. Až po viac ako polroku od uverejnenia zmieneného rozhovoru vyšlo pod hrozbou súdnej žaloby formálne redakčné ospravedlnenie v tej najnenápadnejšej možnej forme. Možno si predstaviť absurdnejší stav, keď si disidentský bojovník za slobodu slova (a aj bývalý predseda SC PEN, kde ho Charta PEN priam zaväzuje „bojovať proti nešvárom slobodnej tlače, akými sú lživé informácie, úmyselné klamstvo a skresľovanie faktov v záujme politických a osobných cieľov”) osvojí takúto ignoráciu elementárnej novinárskej etiky?

 A nešťastie je hotové

V Martinovi Šimečkovi je veľa rozporov. Šéf novinárov, ktorý nikdy novinárom nebol. Spisovateľ, ktorého písanie vlastne nebaví. Vedúci PEN klubu, ktorý ho nezaujímal a nezaujíma. Disident po svojom pôvodne komunistickom otcovi. A to nie je všetko.

V relácii „Krásný ztráty“ sa chválil, že síce málo písal, ale veľmi rád „editoval“ slovenské texty svojich podriadených. Vraj pritom vychutnáte čaro jazyka. Ale ten istý Šimečka o tomto jazyku napísal, že je „jazykom obesenca“, ktorý nemá na svoj český pravzor. A v relácii znovu zopakoval absurdnú premisu, že Slováci by nemali hovoriť po slovensky! Ako toto ide dohromady?

V relácii tiež povedal, že Slovensko sa nikdy nevyrovná Čechám a takmer v tej istej vete zdôraznil, že Slovensko je dnes v reformách ďalej než Česko. Hoci prikyvuje na Palatovo konštatovanie, že Slovensko je európskym, a snáď aj svetovým unikátom, keď jeho hlavné mesto je križovatkou štyroch rôznych krajín, vzápätí vyhlási, že Slovensko je „vedomé si svojej provinčnosti“. Byť európsky, či dokonca svetovo provinčný, to je naozaj unikát. Odkiaľ sa berie tento názorový guláš, totálna myšlienková dezorientácia? Asi najpravdepodobnejšie vysvetlenie je veľmi ľudské a smutné. Martin M. Šimečka zápasí s tieňom vlastného otca, ktorý bol najskôr ultra-komunistom, potom disidentským proti-komunistom. Martin chcel byť a mal byť atlét. Na to má vlohy a aj povahu, ktorá je mimochodom veľmi priateľská, príjemná a férová. Ale ideologické piruety jeho otca dostali syna do nenormálnej situácie. Čo mal robiť, zahnaný do kotolne? To jediné, čo ostávalo, bolo písanie. Po otcovej smrti však Martin stratil orientáciu, smer, vedenie. Martin M. Šimečka žije životom, ktorý si nevybral a ktorý mu nesedí.

Dňa 25.10.2003 vo vlastných novinách Sme vyhlásil priamo v titulku „Hlásim sa ku skupinke, pán premiér!“ Toto falošné gesto celkom zapadlo, hoci v ňom aj bolo racionálne jadro. Šimečka totiž skutočne bol (a možno ešte stále je) členom literárnej skupinky, kde pôsobil skôr ako figúrka v rukách osvedčenej dvojice Ján Štrasser – Peter Zajac. Tá v 90. rokoch veľmi ambiciózne mútila literárne vody, mala politické ambície a kádrovala všetkých takmer na chlp rovnako arogantne ako druhá literárna skupinka, kde vynikalo duo Drahoslav Machala – Milan Ferko. A len čistou náhodou sa najkrikľúnskejší protagonisti oboch vzájomne nezmieriteľných skupiniek (Štrasser – Ferko) umiestnili na čelných pozíciách autorov „častušiek“ z výberu „Nám s úsmevom sa kráča… The best of KSS & KSČ“. Ten vydal Bonton na desiate výročie režimu, ktorý tieto texty piesní ospevovali. A táto skupinka si po Nežnej revolúcii vybrala mladého Šimečku, aby sa za jeho disidentským štítom vyšplhala vyššie, tá ho dosadila za šéfa SC PEN (čo podvedome sabotoval) a po tom, ako sa stal šéfredaktorom Sme, dostali bezbrehý publikačný (ale hlavne „vplyvový“) priestor.

 Expertom v Čechách

V novej úlohe sa Šimečka cíti ako uzmierovateľ majiteľov a redakcie Respektu. Ale jeden z jeho prvých krokov nebol vôbec zmierlivý. Okamžite totiž zrušil blog Rossa Hedvicka, známeho pokušiteľa slobody slova, ktorý si servítky na tému (Šimečkom tak nekriticky zbožňovanej) českej reality nedáva. Sám Hedvíček o tom píše: 

“Dle sdeleni administratora blogu Ross Hedvicek byl 27.12.2006 natrvalo vyrazen ze seznamu bloggeru na blog.respekt.cz a nebude mu umozneno dale na tomto blogu publikovat. Duvodem je hrube porusovani kodexu bloggera, k jehoz dodrzovani se kazdy autor zavazal. Puvodne se mne snazil technicky neprilis zdatny Adam Javurek obvinit i z podvodu se zvysovanim karmy (tabulka hodnoceni ctenari), ale ted uz od toho pomalu vycouvava, protoze mu uz kdosi vysvetlil, ze to neni technicky mozne, tahle lez mu nevysla, takze ted uz jen nesouvisle blekota cosi o mem "chovani". Zda se byt vic nez jasne, ze mladistvi administratori dostali tento krok narizeno "seshora” a je to jen projev prituhujiciho klimatu ve svobode projevu v CR a - proc se vyhybat tomu slovu? - projev jasne cenzury v Respektu (O Simecko, Simecko, i tvuj komunisticky tatinek by se za tebe stydel!).”

Čo k tomu dodať? Snáď len popriať Martinovi M. Šimečkovi, aby bol vo svojej znovuobjavenej domovine šťastný, aby sa na Slovensko vracal rád, ale už ho „nevylepšoval, ani nezachraňoval“, aby konečne našiel sám seba a začal zase behať dlhé trate ako atlét. Zavádzaním cenzúry vo svojej novej funkcii sa však ako bývalý disident od tohto ideálu dosť vážne odvracia…

 Gustáv Murín