Skupinu Anonymous, ktorá sa pred ôsmimi rokmi zrodila na online diskusnej nástenke 4chan, je ťažké definovať podľa jej základných vlastností a zámerov.

Názov, ktorý využívajú rozličné skupiny hackerov, technológov, aktivistov, obhajcov ľudských práv a geekov; zhluk myšlienok a ideálov prijatých týmito ľuďmi a sústredených okolo myšlienky anonymity; zástava pre kolektívne akcie online a v skutočnom svete, ktoré siahajú od hrôzostrašných, no triviálnych vylomenín až po technologickú podporu arabským revolucionárom. V uplynulých mesiacoch Anonymous ohlásili smelé plány na zničenie zdanlivo neporaziteľných mexických drogových kartelov, rozdúchavali a podporovali celoštátne hnutie Occupy (Okupuj) a vypli stránku Združenia floridských rodín, ktorá stojí za kampaňou proti televíznej šou All-American Moslim (Celkom americký moslim) a zverejnili mená a čísla kreditných kariet darcov. Niekedy sú tieto činy nenásilné a legálne, inokedy rozvratné a nezákonné a často sa odohrávajú v sivej zóne morálky a zákonnosti. Anonymous sa činia, aby presadili politické ciele, ale aj pre číre pobavenie.   

 Zdanlivo paradoxná povaha Anonymous do veľkej miery súvisí s ich vznikom na stránke 4chan, ktorá sa od spustenia v roku 2003 stala nesmierne populárnou, kultovou a – vulgárnou. 4chan je obrazová nástenka pozostávajúca z päťdesiat jeden tematických fór, ktoré zahŕňajú čokoľvek od anime až po zdravie a fitness a mnohí ju vnímajú ako jedno z najpohoršlivejších miest na internete. Fórum „Náhodné“ je plné pornografie, rasových útokov a humoru spojeného s vylučovaním. Vyzerá to tak, že participanti komunikujú v jazyku, ktorý zjednodušil angličtinu na zhluk zlomyseľných prívlastkov, škodoradostných poznámok a skratiek z textových správ. Nezasvätených to môže šokovať, pre znalcov je to však normálny stav vecí a jedna z najurčujúcejších a najsympatickejších predností.

 Dnešní Anonymous sú spájaní s neúctivým, buričským typom aktivistickej politiky. Pred rokom 2008 sa však táto prezývka používala takmer výhradne na organizovanie kanadských žartíkov – v internetovom slangu „trollovanie“, útočenie na ľudí alebo organizácie, znesväcovanie dobrého mena a odhaľovanie ponižujúcich informácií. V roku 2009 sa Anonymous napríklad pokúšali „zničiť“ jedenásťročné dievča zvané Jessi Slaughter potom, ako sa jej domáce videomonológy, ktoré si získali istú pochybnú slávu na stránke s tínedžerskými klebetami StickyDrama, objavili na stránke 4chan. Anonymous k činu vyprovokovalo Slaughterovej drzé chvastanie. V jednom videu tvrdila: „Vrazím glock do tvojich úst a premením tvoj mozog na ľadovú triešť.“ Zverejnili jej telefónne číslo, adresu, užívateľské meno na Twitteri, zaplavili ju nenávistnými e-mailami a uličníckymi výhražnými telefonátmi, šírili jej fotografie upravené Photoshopom a satirické remixy jej videí. Keď jej otec nakrútil vlastnú tirádu, v ktorej tvrdil, že „vystopoval“ Jessiiných trýzniteľov a oznámil ich „kyberpolícii“, tiež sa stal terčom posmechu (a mémom). Televízna stanica Fox News v roku 2007 pre tieto šibalstvá udelila stránke 4chan titul „internetový automat na nenávisť“. Anonymous to škodoradostne uvítali, a odpovedali ponurým parodickým videom vyhlasujúc, že sú „tvár chaosu“, „zvestovatelia súdu“, ktorí sa „vysmievajú tragédii do tváre“. V posledných rokoch si ale Anonymous osvojili stratégiu, pri ktorej je trollovanie súčasťou priamočiarych protestných kampaní. Otázkou je, ako a prečo sa anarchický „automat na nenávisť“ premenil na jeden z najdôvtipnejších a najefektívnejších politických projektov súčasnosti.         

 V roku 2008, keď som sa snažila porozumieť prekvapivej metamorfóze Anonymous, som začala s antropologickým výskumom tejto skupiny. Počas toho roku Anonymous začali trollovaním útočiť proti scientologickej cirkvi. V priebehu pár týždňov sa súčasťou hnutia stali seriózne pouličné demonštrácie, organizované konvenčnými aktivistickými postupmi. O dva roky neskôr sa Anonymous stali ešte známejšími pre Operáciu odplata. Bola to DDoS (Distributed Denial of Service, distribuované odmietnutie služby) kampaň, ktorá v mene slobody slova paralyzovala stránky finančných inštitúcií odmietajúcich previesť peniaze od darcov organizácii WikiLeaks. No ešte aj potom boli Anonymous spravidla chápaní nesprávne. V správach ich striedavo opisovali ako „internetových aktivistov“, „globálnych kyberbojovníkov“ a „kybernetických členov civilnej stráže“.  

 Nie je ťažké pochopiť, čo je podstatou týchto nejasností. Okrem toho, že sú Anonymous od začiatku verní anonymite a voľnému toku informácií, nemajú žiadnu konzistentnú filozofiu alebo politický program. Hoci venujú stále viac energie (a stali sa preto známymi) digitálnemu odporu a priamej akcii v rozličných operáciách, nepohybujú sa po žiadnej konkrétnej trajektórii. Niekedy sú zdržanliví a hraví, niekedy strašidelní a zlovestní, a často všetko dohromady. Anonymous stále oživuje kolektívna vôľa k páchaniu vylomenín – k „lulz“, čo je zbastardené množné číslo od skratky LOL (laughing out loud, hlasno sa smejem). Lulz predstavujú cieľ, no rovnako aj étos. I keď sa Anonymous odlíšili od 4chan a samoúčelného trollovania, základné vlastnosti skupiny a podoba jej politiky sú stále intímne spojené s drsnou kultúrou internetových násteniek. (Viac o kultúre anonymity nájdete v rozsiahlej eseji Davida Auerbacha Anonymita ako kultúra, ktorú čoskoro zverejníme v tomto vydaní Triple Canopy.)

 Maľovaný úsmev

 Duch slova „lulz“ nie je špecifický pre Anonymous, internet, trollovanie alebo našu dobu. Dadaisti a Yippies mali podobne drsné sklony, rovnako ako situacionisti a skupina Up Against the Wall Motherfuckers. Novším príkladom sú Yes Men, ktorí pevne spojili kanadské žartíky s aktivizmom. V jednom prípade na konferencii Svetovej obchodnej organizácie o textilnom priemysle predstavili tri stopy dlhý zlatý penis („prívesok zobrazujúci zamestnanca“) ako prostriedok na ovládanie zamestnancov. Od davu tvoreného manažérskou triedou za to zožali potlesk. Tieto transgresie slúžia mnohým cieľom. Prevracajú konvencie a zvýrazňujú absurdity politického systému, v rámci ktorého sa už zdanlivo nedá uskutočniť žiadna podstatná zmena, a vytvárajú výjavy vynucujúce si pozornosť mainstreamových médií. No vyššie spomenuté skupiny boli považované za radikálne politické organizácie s obmedzenými kompetenciami a avantgardnou štruktúrou. Anonymous sa odlišujú premenlivým členstvom, organickým politickým vývojom a zároveň kombináciou divokých žartíkov a obratného organizovania sa online. 

 Anonymous sa teda držia vlastnej logiky. Skupina sčasti aj pre svoj nekonformný imidž a lulzové vyčíňanie pritiahla značnú pozornosť. V hlasovaní čitateľov (a ohromného počtu stúpencov Anonymous alebo Anonov) o osobnosť roka časopisu Time nedávno obsadili štvrté miesto. Anonymita ako organizačný princíp skupiny samozrejme znemožňuje vyhlásiť, koľko ľudí je zapojených. Participácia je tekutá a v skupine sú hackeri z tvrdého jadra a aj ľudia, ktorí prispievajú upravovaním videí, písaním manifestov alebo propagovaním akcií. Potom sú tu myriady sympatizantov, ktorí netrávia celé hodiny vykecávaním na internete, ale zaregistrujú príkaz, aby sa pridali k DDoS útokom a rozšíria správy posielané cez kontá Anonymous na Twitteri. Konajú ako žoldnierska armáda aj ako pouličný tím. Anonymous, pomocou takých technických prostriedkov, ako je Internet Relay Chat (IRC, sk.wikipedia.org/wiki/Internet_Relay_Chat), ktoré prevádzkuje a kontroluje úzka elita, vyvinuli voľnú štruktúru. Táto elita však nevytvorila žiadne formálne bariéry participácii ako sú kritériá prijímania alebo overovacie procesy, a etické normy vznikajú konsenzuálne a sú vynucované všetkými.          

 Politické operácie sa často chaoticky prepájajú. Nezriedka im chýba preklenovacia stratégia. Anonymous vykonávajú operácie takticky, v súlade s myšlienkami, ktoré ponúkol francúzsky jezuitský mysliteľ Michel de Certeau. V práci Prax každodenného života (1980) píše: „Pretože taktika nemá žiadne miesto, závisí od času – vždy hľadá príležitosti, ktorých sa je nutné chopiť‚v pohybe‛. Nech získa čokoľvek, nič si neudrží. Musí neustále manipulovať udalosti, aby ich premenila na ‚príležitosti‛. Slabí musia na svoju stranu neustále obracať sily, ktoré sú im cudzie.“ Tento postup môže ľahko zdegenerovať na neurčité operácie, ktoré rozptýlia celkovú silu skupiny. Tekutá štruktúra však pri činnosti „v pohybe“ poskytuje Anonymous moc konať efektívne a zvýhodňuje Anonov (nech je to akokoľvek dočasné) pred tradičnými inštitúciami – korporáciami, štátmi alebo politickými stranami – pracujúcimi podľa jednotných plánov. De Certeau to výstižne popisuje ako stratégiu, ktorá „postuluje miesto vymedzené ako jej vlastné a slúžiace ako základňa, z ktorej je možné spravovať vzťahy s vonkajškovosťou zloženou z terčov alebo hrozieb“. Anonymous nie sú zviazaní so žiadnym takýmto miestom a z toho dôvodu nie sú priaznivým prostredím pre to, čo de Certeau nazýva „karteziánske stanovisko“. Tu je príklad: jeden neblaho vychýrený útok proti bezpečnostnej firme HBGary získal na sile až po tom, čo hackeri počas istého odvetného trollovania odhalili, že viaceré bezpečnostné firmy sa spolčili, aby zničili stránku WikiLeaks a zdiskreditovali jej podporovateľov. Keďže názov Anonymous môže prijať ktokoľvek, čo aj mnohé odlišné, zdanlivo spolu nesúvisiace pripojené skupiny urobili, operácie sa môžu zintenzívniť čoskoro po objavení slabého miesta na strane cieľa alebo ich je možné ihneď po vynorení sa problémov alebo vnútorných roztržiek ukončiť. A tak celkové smerovanie Anonymous zostáva do istej miery nejasné aj tým, ktorí sú súčasťou hnutia. 

 I keď sú aktivity Anonymous na prvý pohľad nezlučiteľné a paradoxné, podarilo sa im napojiť na hlboké rozčarovanie z politického status quo bez toho, aby ako odpoveď postulovali nejakú utopickú víziu alebo preklenujúcu agendu. Anonymous konajú spôsobom, ktorý je neúctivý, často deštruktívny, tu a tam pomstychtivý a celkovo pohŕda zákonom, ponúkajú však aj účelné ponaučenie z toho, čo filozof Frankfurtskej školy Ernst Bloch nazýva „princíp nádeje“. Vo svojej trojzväzkovej práci Das Prinzip Hoffnung (1938 – 47) Bloch venuje pozornosť ohromujúco rôznorodému počtu znakov, symbolov a artefaktov z rozličných historických období v rozsahu od snových až po rozprávkové, aby nám pripomenul, že túžba po lepšom svete je neustále medzi nami. Bloch pracuje ako filozofický archeológ a odkrýva zabudnuté posolstvá v piesňach, básňach a rituáloch. Nevyjadrujú nádej v náboženskom zmysle slova a ani utópiu. Neobsahujú žiadnu víziu prekračovania našich inštitúcií, tobôž dejín. Uchovávajú však latentné možnosti, ktoré sa môžu za určitých podmienok aktivovať a prípadne viesť k novej politickej skutočnosti. „Keď sa zdá, že dvere, ktoré sú aspoň sčasti otvorené, sa otvárajú k sympatickým objektom, hovoríme o nich ako o nádeji“, píše Bloch.

 Vynorenie sa Anonymous z jedného z najošumelejších miest na internete sa mi javí ako uskutočnenie Blochovho princípu nádeje. To, čo začínalo ako sieť trollov, sa stalo silou, ktorá väčšinu času bojuje za dobro vo svete. To, čo sa začínalo ako reakcia na scientologickú cirkev, teraz zahŕňa spory o slobodu slova od Tuniska po Zuccottiho park. Anonymous nepredložili žiaden programový zámer na zvrhnutie inštitúcií alebo zmenu nespravodlivých zákonov. Spôsobili však, že sa zdá byť ľahké a želateľné vyhýbať sa im. Pre tých, ktorí sú spojení s Anonymous a nasadzujú si masku Guya Fawkesa, tkvie prísľub internetu práve v tomto, a nie v skomercializovanej, „transparentnej“ sociálnej sieti Facebook, a prináša to so sebou výmenu individualizmu za kolektivizmus.

 Cesty masky

 Ak paradoxnú a nekonzistentnú povahu Anonymous, ktorá je dnes seriózna v akcii a zámerne ľahkovážna,  tvorená presvedčenými aktivistami a zástupcami nezbedníkov, stelesňuje jeden výraz, je to lulz. Tieto štyri písmená vyjadrujú radosť z vytvárania a zdieľania vtipov a mémov ako sú LOLcats (obrázky mačiek s humornými komentármi) a kreslený pedofilný maskot Pedveď (Pedobear, pedofilný medveď). Rovnako ale ukazujú, ako jednoducho a neplánovane môžu trollovia násilne zničiť pocit bezpečnosti, čo si užívajú bezstarostní obyvatelia „skutočného sveta“ napríklad tým, že zadajú objednávku, aby dvadsať nezaplatených pízz doručili na jednu adresu alebo zverejnia niekoho telefónne číslo, súkromnú komunikáciu, čísla kreditných kariet, obsah pevného disku a akúkoľvek inú informáciu, o ktorej si niekto môže myslieť, že je „súkromná“ alebo chránená. Najdôležitejšie je asi to, že lulzové akcie rozkladajú konsenzus týkajúci sa našich politických praktík a etiky, nášho spoločenského života, nášho estetického vnímania, nedotknuteľnosti sveta takého, aký je. Trollovia zbavujú tento svet platnosti tým, že naznačujú, ako ho internetoví geeci kedykoľvek sa im bude chcieť a bez varovania môžu zničiť a spôsobiť nám mnoho problémov. 

 Tušenie sveta existujúceho povedľa a v opozícii k tomu, ktorý väčšina z nás obýva, nie je nikde zreteľnejšie ako na stránke 4chan. Pre 4chan je tiež najpodstatnejšia anonymita. Niekto by mohol vyhlásiť anonymitu za jej základné pravidlo a dominantnú stránku kultúry, ktorú nástenka vytvorila. Trollovanie často bývalo priestorom vystatovačných, chvastajúcich sa klanov. Príkladom je organizácia Gay Niggers’ Association of America a jej exprezident Weev. Na 4chan je ale trollovanie zväčša masová spolupráca a participanti sú dôrazne odrádzaní od prezrádzania svojej identity a namiesto toho sa zameriavajú na dosahovanie kolektívnych „veľkolepých víťazstiev“. V honbe za takýmto veľkolepým víťazstvom začali Anonymous v januári roku 2008 trollovať scientologickú cirkev. Dohnali ich k tomu vyhrážky scientológov, že budú žalovať stránky, ktoré odmietli stiahnuť neslávne známe interné náborové video Toma Cruisea, ktorý velebil snahu cirkvi o „vytvorenie nových a lepších realít“. Video, ktoré preniklo na verejnosť, sa prostredníctvom efektu Barbry Streisandovej (t.j. akýkoľvek pokus cenzurovať informácie, ktoré už boli zverejnené, poslúži len tomu, že pritiahne viac pozornosti) stalo nákazlivým. Hoci video malo byť seriózne a presvedčivé a pomocou vplyvu Cruiseovej osobnosti legitimizovať scientológiu, internetoví geeci (a väčšina ostatných) ho považovala za patetický (ak nie smiešny) pokus poskytnúť vierohodnosť pseudovede. Jeden z participantov mi povedal, že keď cirkev povolala svojich právnikov, Anonymous prešli od vylomenín k „extrémne koordinovanému kreténizmu“: DDoS útokom preťažujúcim stránky scientológov, objednávaniu nezaplatených pízz do kostolov po celých USA, posielaniu obrázkov nahých častí tela na cirkevné faxy a neutíchajúcim telefonickým žartíkom, predovšetkým na dianetickej horúcej linke.

 Snaha Anonymous narobiť zmätok pri honbe za lulz, ale aj pri obrane slobody slova a odpore voči nečestným praktikám a podvodom scientológov, evokuje európskych „sociálnych banditov“, ktorých vo svojej knihe z roku 1959 Primitívni rebeli (Primitive rebels) opísal Eric Hobsbawm. Títo banditi sú členmi mafií, tajných spoločností, náboženských siekt, mestských bánd a gangov stojacich mimo zákon. V konečnom dôsledku sú to zločinci, no podľa Hobsbawma si pestujú mierne revolučného ducha. Keď rabujú, často prerozdeľujú tovar medzi chudobných alebo im ponúkajú ochranu pred inými banditami. Hobsbawm definuje týchto banditov ako „predpolitické“ osobnosti, „ktoré ešte nenašli, alebo len začali hľadať, špecifický jazyk vyjadrujúci ich túžby vo vzťahu k svetu“. Anonymous sa odvtedy, čo spustili Projekt Chanology, zaoberali hľadaním takéhoto jazyka pozoruhodne čulo. Po DDoS útokoch a kanadských žartíkoch okamžite zmenili taktiku: šírili kompromitujúce informácie o scientológii, nadviazali spojenie s ostrieľanejšou generáciou disidentov a upozorňovali na to, že cirkev cenzuruje a porušuje ľudské práva. Z improvizovaného prúdu trollovania sa tak zrodilo seriózne aktivistické úsilie. Anonymous sa vynorili zo svojej online svätyne a sú pripravení zlepšovať svet. Podľa Hobsbawma je to obvyklá cesta, ktorou kráčajú banditi a aj revolucionári. „Porozumenie tomu, že v spoločnosti sa odohrávajú hlboké a zásadné zmeny, nie je závislé na viere, že je možné zrealizovať nejakú utópiu“, píše. 

 Premena Anonymous iróniou osudu nastala v rovnakom čase ako bolo zverejnené video Odkaz scientológii, ktoré ju zosmiešňuje a domáha sa „systematickej“ demontáže cirkvi „pre naše vlastné potešenie“. Jedno z mnohých videí, ktoré nabádajú ľudí, aby proti cirkvi niečo podnikli, vyvolalo medzi Anonmi na IRC diskusiu o tom, či by mali naozaj protestovať alebo zostať verní svojmu bláznivému pôvodu. Jeden z tvorcov videa Odkaz scientológii to zhrnul nasledovne:

<Av>niektorí ľudia si mysleli, že anonymous alebo 4chan by nemali vyjsť do ulíc

<Av>ale konsenzus, aby sme to naozaj urobili, sme po videu dosiahli pomerne ľahko

<Av>asi to bolo dobre načasované, správne video v správnej chvíli

 A tak 10. februára 2008 tisíce Anonov a ich priaznivcov vyrazili do ulíc v mestách po celom svete na akčný deň proti scientológii. Udalosti prekračovali hranicu medzi politickým protestom a karnevalovými vylomeninami. Šesť mesiacov po tom, čo boli Anonymous označení za „internetový automat na nenávisť“, mali v skutočnom svete veľké množstvo nasledovníkov, ktorí sa chopili názvu skupiny, ich etiky anonymity a sprievodnej ikonografie. Už to neboli len geeci a hackeri búšiaci do svojich klávesníc. V ten večer bolo možné v reláciách káblových televízií po celom svete vidieť ľudí v maskách Guya Fawkesa a čiernom oblečení s nápismi, ktoré oznamovali: „My sme internet.“ Obľúbené heslo týchto protestov, ktoré mi zopakoval jeden z protestujúcich v Dubline, znelo: „Aspoň naša výstrednosť je bez hraníc.“

 Pre mnohých Anonov bola kampaň potvrdením zmysluplnosti práce, ktorá predchádzala Projektu Chanology: organizovania energií a antagonizmov do politickej formy pomocou experimentovania a praxe. Počas nasledujúcich týždňov a mesiacov pokračovali v protestoch proti vytrvalému zákonnému i nezákonnému tvrdému postupu scientológov voči kritikom, predovšetkým tým z nich, ktorí sa odvážili prezradiť alebo šíriť ich interné dokumenty (cirkev o nich hovorí ako o „tajných posvätných textoch“). Ďalší Anonovia sa jednoducho vrátili do svojich zákutí na internete. Mnohí z nich teraz vznikajúcu politickú vnímavosť Anonymous napádajú a na 4chan sa posmievajú svojim kolegom, ktorých nazývajú „moralisti“. Dávajú prednosť trollovaniu stredoškoláčok a vzájomnej výmene pornografie. Moralisti ale deviáciu nezavrhli, je to predsa stavebný prvok ich kultúry. V roku 2009 napríklad skupina Anonov uskutočnila Operáciu slizké chlpy (http://www.youtube.com/watch?v=yrZk0C91mfg), pri ktorej do pol pása nahý muž natretý hrubou vrstvou vazelíny a chlpmi z podbruška terorizoval centrálu scientológov v New Yorku. Takéto pestvá sú v rozpore s Hobsbawmovým popisom, podľa ktorého sa banditi môžu stať životaschopnými politickými aktérmi, len keď sa vzdajú zastrašovacej taktiky a začnú veriť konvenčným formám moci. Podľa Hobsbawma je bandita postavený proti „silám novej spoločnosti, ktorým nemôže rozumieť. Prinajlepšom proti ním môže bojovať a snažiť sa ich zničiť.“ To vysvetľuje, prečo je „bandita často deštruktívny a surový nad rámec svojho mýtu“. Dnešní digitálni banditi ale silám novej spoločnosti rozumejú a obratne ich využívajú ako prostriedky kreatívnej deštrukcie.

 

#Botnetyzaspravodlivosť

 Nie je ťažké pochopiť, prečo je scientológia pre mnohých geekov a hackerov, ktorí tvoria rady Anonymous, ideálnym cieľom. Je to vlastnícke a tajnostkárske pseudovedecké náboženstvo, ktorého doplnkom sú sektárske frázy a zvyky, slúžiace falošnej technológii (najmarkantnejšou je e-meter http://en.wikipedia.org/wiki/E-meter) a „pokročilej technológii“, čo je výraz cirkvi pre jej duchovné učenie. Scientológia je niečo ako svet geekov a hackerov, ktorí toľko investovali do vytvárania a užívania funkčnej technológie a vykoreňovania nezmyslov, prevrátený hore nohami v dome krivých zrkadiel. Scientológia je zlým druhým ja Anonymous – geekovskej internetovej kultúry. No bola by túžba združovať sa pod tým istým názvom, ktorému mediálny teoretik Marco Desiiris hovorí „nevlastné meno“, nižšia, ak by bol nepriateľ nedokonalejší? Očividne nie. Alebo: dokonalý spojenec zaberá rovnako dobre. Dva roky po spustení Operácie Chanology iná skupina Anonov započala druhú vlnu Operácie odplata. Znova bez príliš veľkej obozretnosti alebo plánovania. Podľa zdroja Anonymous celý počin zorganizovali AnonOps (pobočka Anonymous) na IRC, oznámili na blogu, zverejnili na 4chan a Twitteri a nakoniec si ho všimli mainstreamové médiá. AnonOps boli vďaka politickému hromobitiu vyvolanému zverejnením balíka utajovaných diplomatických kábelogramov stránkou WikiLeaks schopní nariadiť pechote zloženej z tisícov ľudí (ktorej pomáhali botnety), aby paralyzovali stránky spoločností PayPal a Mastercard spustením programu s názvom Low Orbit Ion Cannon (program vykonáva DoS a v prípade používania mnohými ľuďmi DDoS útoky, pozn. prekl.). Jeden z radov Anonymous, ktorý sa na útoku zúčastnil, spomína: „Niekto to zaregistroval v médiách.“

A: a v priebehu pár hodín

A: sa to stalo nákazlivým

A: sedeli sme a sledovali ako rastú čísla [zapojených na IRC kanáli]

A: z približne 70

A: čo bol asi najmenší počet, aký sme kedy mali

A: hovorili sme: fíha, o chvíľu to bude 500

A: (naše predchádzajúce maximum bolo ~700)

A: potom sme ho prekročili

A: potom sme dosiahli 1000

A: potom sa rozpútalo šialenstvo

A: a dostali sme sa na >7000

A: náhle sme museli zvýšiť počet serverov

A: a boli to bláznivé chvíle

A: naozaj sme boli ohromení a troška vystrašení

 Na konci roku 2010 to vyzeralo tak, že sa vznikla nová armáda Anonymous a v nasledujúcich mesiacoch sa AnonOps venovali tomu, aby umožnili malajským občanom obísť vládne filtrovanie internetu alebo hackli poľnohospodársko-biotechnologického obra Monsanto a popri tom spustili desiatky ďalších kampaní. V tom čase som sa v rámci svojho antropologického výskumu pripájala na IRC. Vytvárala som si vzťahy s ľuďmi, ktorých som poznala len ako mená a často som vodila novinárov na #spravodajský kanál Anonymous. Keď sa počet operácií znásobil, na deväť mesiacov som bola pripútaná k počítaču a strávila som celé hodiny na rozličných fórach. Začala som o Anonymous verejne prednášať. Videá boli zverejnené na internete a vyvolali hojné množstvo komentárov od Anonov. (Je to charakteristická črta práce etnografov študujúcich fenomén, ktorý antropológ Chris Kelty v protiklade k podriadeným zo žartu nazval „nadradení“: tých dobre vzdelaných geekov, ktorí nielen že hovoria za seba, ale ešte aj odvrávajú ľuďom vzbudzujúcim zdanie, že hovoria za nich.)

 Na konci januára sa zdalo, že Anonymous všetok svoj čas zasvätili aktivistickým kampaniam. Všetko na úkor páchania neplechy. Niektorí Anoni trúchlili nad tým, že miznú lulz. No omnoho viac Anonov vzpružil ich podiel na historickom zvrhnutí diktátorských režimov na Blízkom východe. Druhého januára 2011 Anonymous ohlásili Operáciu Tunisko. Dohnalo ich k tomu blokovanie stránky WikiLeaks tuniskou vládou. AnonOps sa zakrátko pustili do série takzvaných oslobodzujúcich operácií, aby podporili Arabskú jar. Anonymous zaútočili na stránky vlády, no čoskoro začali konať skôr ako skupina obhajcov ľudských práv: umožňovali občanom obchádzať cenzorov a vyhýbať sa elektronickému sledovaniu a starostlivo posielali balíky s radami a bezpečnostnými nástrojmi. Balíky obsahovali naliehavú a vážnu poznámku, ktorá objasňuje úlohu sociálnych médií: „Toto je vaša revolúcia. Neprebehne ani na Twitteri, ani v televízii alebo na IRC. Musíte vyraziť do ulíc, inak prehráte boj.“ Mnohých Anonov povzbudil ich podiel na historickom zvrhnutí diktátorských režimov na Blízkom východe, ale pre ostatných to bol najjasnejší dôkaz rozhodujúceho vplyvu moralistov.   

 Potom za začala Operácia HBGary. Vo februári výkonný riaditeľ bezpečnostnej firmy HBGary Aaron Barr vyhlásil, že porazil Anonymous a odhalil skutočné identity vrcholných agentov. Anoni reagovali tým, že si privlastnili Barrov účet na Twitteri a použili ho na chrlenie 140-písmenových rasových urážok a pridali medzi fanúšikov účtov Justina Biebera, Gay Pride a Hitlera. Hackli servery HBGary, stiahli 70-tisíc e-mailov a vymazali súbory, odpojili Barrov iPhone a iPad, potom zverejnili dáta spoločnosti a pridali k tomu Barrove súkromné rozhovory. Najpozoruhodnejšie bolo, že Anonymous objavili dokument s názvom „WikiLeaks ako hrozba“, ktorý popisoval, ako by HBGary Federal (dcérska spoločnosť zaoberajúca sa federálnymi kontraktmi) a ďalšie bezpečnostné spoločnosti mohli zničiť dôveryhodnosť WikiLeaks tým, že stránke postúpia falošné dokumenty. Nachádzali sa v ňom aj dôkazy odkrývajúce plány na zničenie kariér podporovateľov WikiLeaks, medzi ktorými bol napríklad autor portálu Salon.com Glenn Greenwald.   

 Malá skupina hackerov z AnonOps začala odvetným trollovaním a skončila odhalením niečoho, čo vyzeralo byť natoľko potvrdenou konšpiráciou, že členovia Kongresu žiadali vytvorenie vyšetrovacieho výboru. Dôkazy získané AnonOps by nikdy nebolo možné zadovážiť právnou cestou, napríklad žiadosťou na základe Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože tieto spoločnosti sú súkromné. Predtým Anonymous za účelom odhaliť bezpečnostné trhliny a získať prístup k politicky citlivým informáciám hackovali len zriedka. Dávali prednosť poškodzovaniu a znefunkčňovaniu stránok. Na základe úspechu Operácie HBGary vznikli v Anonymous nové prúdy, ktoré sa skladali z menších, výlučnejších skupiniek hackerov zameraných na objavovanie zraniteľných miest bezpečnostných opatrení. Zverejnili ohromné množstvo odhalených e-mailov a dokumentov a ešte viac priblížili hackerov cieľom WikiLeaks. Niektorí Anoni sa postavili proti nezamýšľaným dôsledkom, ktoré spôsobila Operácia HBGary, predovšetkým proti nadmernému prezrádzaniu osobných informácií. Predmetom kritiky sa stala aj nutne tajnostkárska povaha takéhoto hackovania – časť Anonov bola presvedčená, že to odporuje étosu transparentnosti. Väčšina ich však vtedy prežívala radostné vzrušenie. Jeden mi v súkromnej správe opísal všeobecnú nespútanosť na pokeci počas „oslavy“ po hackovaní:    

 

AAA: odviedli sme vynikajúcu prácu

AAA: veľmi však pri nej chýbali lulz

biella: hej a teraz sa znova doplnili zásoby

AAA: myslím, že je to veľký prebytok

 Odkaz pre zapojených do aktivít Anonymous a prihliadajúcich bol jasný: z Anonymous sa nestala Human Rights Watch (Stráž ľudských práv – organizácia dohliadajúca na dodržiavanie ľudských práv, pozn. prekl.). Honba za „zrelšou“ agendou neznamenala koniec pre lulz.

 Prichádza Nikto

 Prevrátenie života vedúceho pracovníka bezpečnosti naruby, zverejnenie hromady nelegálne získaných osobných informácií a korporátnej komunikácie a informovanie o celej afére na Twitteri môžu byť proti srsti tradičným aktivistom, ktorí by zrejme radšej naliehali na občanov, nech oslovujú svojich miestnych zástupcov. Činy, ktorých výsledkom sú lulz, sú však príťažlivé na dvoch úrovniach: vytvárajú pôsobivé, šokujúce a komické udalosti a obrazy lákajúce pozornosť médií, a súčasne spájajú kolektív a osviežujú jeho ducha. Pôsobí to proti redukcionistickým argumentom, ktoré sa zaoberajú tým, či organizovanie sa pomocou internetu môže zrodiť podmienky potrebné k serióznemu, efektívnemu aktivizmu, alebo nie (pozri súhlasnú argumentáciu Clay Shirky (http://www.foreignaffairs.com/articles/67038/clay-shirky/the-political-power-of-social-media) a odmietavú Malcolma Gladwella

(http://www.newyorker.com/reporting/2010/10/04/101004fa_fact_gladwell?currentPage=all)) a či honba za lulz a zdieľaná technológia, ktorá sa na to používa, sú prostriedky vytvárajúce spoločnú, participatívnu kultúru. (Honba za lulz je, samozrejme, samotná cieľom.) Hnutie Anonymous sa udržiava, a z času na čas zväčšuje, nielen efektívnym využívaním informačných technológií, ale aj pomocou kultúry, ktorá prosperuje z napätia medzi pravidlami a chaosom, chladnokrvnosťou a vášnivosťou, serióznosťou a lulz, či anonymitou a transparentnosťou.  

 Skupina Anonymous vyžaduje od štátnych a korporátnych aktérov transparentnosť, hoci jej členovia musia skrývať svoju identitu a často aj svoje akcie. Pre majiteľa Facebooku Marka Zuckerberga znamená transparentnosť neustále zdieľanie osobných informácií. Zašiel tak ďaleko, že ohlásil smrť súkromia. Anonymous ponúkajú voči logike neustálej sebaprezentácie, túžbe získať uznanie alebo slávu, provokatívnu antitézu. Étos Anonymous stojí v opozícii voči sláve. Skupina je organizovaná podľa hesla e pluribus unum – jeden z mnohých. Rozpoznať, čo alebo kto sa ukrýva za maskou, je ťažké, či dokonca nemožné. V odstúpení Anonymous od „ja“ je vo svete, v ktorom zverejňujeme väčšinu svojich osobných dát na internete a štáty a korporácie vlastnia agresívne nástroje zhromažďujúce a obchodujúce tie ostatné, čosi nesmierne sľubné (i keď na dokovaní (v angličtine doxing, odvodené od prípony „docx“, znamená získavanie alebo zhromažďovanie informácií o nejakej osobe z internetu, pozn. prekl.) a hackovaní s cieľom potvrdiť to je voľačo hlboko ironické a problematické). Doména Anonymous umožňuje participantom prijať druh individuality prekračujúci rámec, ktorý antropológ David Graeber označuje výrazom „majetnícky individualizmus“. Definuje ho ako „tie hlboko internalizované návyky myslenia a cítenia“, pomocou ktorých sa pozeráme „na všetko okolo [nás] predovšetkým ako na súčasný alebo potenciálny obchodovateľný majetok“.  

 Anonymita často slúži ako nevyslovený etický imperatív – obvyklý spôsob konania. Anoni však otvorene teoretizovali aj o premene identity. Keď napríklad Anoni počas poslednej zimy pripravovali úvodník pre denník Guardian, desiatky z nich prispeli do dokumentu, ktorý popisoval moc a medze anonymity. „Kolektív a aj postupy, ktorými sa riadi, sú anonymné, čo nakoniec zvíťazí nad nutne zaujatým jednotlivcom, ktorý sa sústredí len na jeden cieľ,“ píše sa v jednom komentári. „Možnosť prispieť k tomuto spoločnému procesu vytvárania poznania však zároveň pre jednotlivca nebola nikdy väčšia.“   

 Tieto myšlienky sa často preverujú v praxi. Koncom januára 2011 som na IRC kanáli skupiny zdieľala článok o Anonymous z denníka Washington Post. Mnohí participanti boli po prečítaní článku rozhorčení. Anon, ktorý sa v ňom spomínal, prezradil reportérovi detaily zo svojho súkromného života. Tento priestupok bol o to horší, že k nedávnym operáciám prispel len trocha. Jeden veľmi vážený operátor IRC zhodnotil situáciu nasledovne: „Snahu využiť všetku prácu, ktorú odviedlo toľko ľudí, pre propagáciu samého seba, ti nebudem tolerovať.“ Túto osobu potom na rôznych kanáloch oslovil veľký počet Anonov, ktorí ho žiadali, aby ospravedlnil svoje konanie. S jeho odpoveďami neboli spokojní a tak ho odstrelili, zakázali mu prístup na jeden konkrétny server. (A3 je problematický Anon, A0 je operátor IRC.)   

 A0: tak hovor

AS: A3

AS: A3

A0: kým ťa odtiaľto nevyhodím

AS: A3

AN: A3 mlčr

AN: mlčí

AS: bo vie, ze je v prdeli

A3: hahahaa

AS: no cau

A3: veríš, že tá blbosť je aspoň napoly pravdivá

A0: myslíš žet o je zábavné?

[…]

AS: z toho co som pocul a videl je to asi presne

A0: hovoríš že [noviny] klamali?

A0: TERAZ ICH TO SEM PRIVEDIE

A3: Pretože by som im nikdy nepovedal kde žijem

A0: a uvidíme

A3: Predovšetkým

A0: a čo robia moji rodičia

AS: takze hovoris, ze si v X [mesto, v ktorom A3 žije]

A0: povedl by si keď chceš byť slávny

A3: Bývam v X

AS: bla bla

A3: To je všetko

A0: všetci vieme kde bývaš

AS berie brokovnicu

AS: A0 ideme na to?

A3 uteká

AS IT majster si prinasa M16

A3 opustil miestnosť (skončil: odstrelený (blbec))

 Anoni nepotláčajú individualitu, hoci si spoločne vynucujú, aby bola snaha o individuálnu slávu zakázaná. Anonymous netvoria jednotný front. Je to nezmar, rizóm skladajúci sa z množstva rozličných sietí a pracovných skupín, ktoré často vedú vzájomné spory. Niekoľkí Anoni zúčastnení na Projekte Chanology boli fanúšikmi DDoS kampaní, ktoré boli hlavnou politickou zbraňou AnonOps. Niektorí, alebo dokonca všetci v sieti AnonOps si myslia, že sieť Projektu Chanology je veľmi malá a príliš úzko zameraná, takže nemôže byť účinná. v posledných týždňoch, po akciách organizovaných odnožou s názvom Antisec, ktorá poskytovala charitatívnym organizáciám dary pochádzajúce z krádeží z účtov s kreditnými kartami, aby si uctila „Lulznoce“, sú tieto rozpory ešte viditeľnejšie. Jeden dlhoročný Anon obvinil skupinu Antisec z toho, že je „deštruktívna a zákerná a je dobrá len na to, aby podkúrila tejto [AnonOps] sieti.“ No aj keď Anoni vždy nesúhlasia s tým, čo sa odohráva pod záštitou Anonymous, zvyknú rešpektovať fakt, že názov si môže osvojiť ktokoľvek. Niektorí Anoni sú pochopiteľne navzdory chýbajúcej stabilnej hierarchii aktívnejší a vplyvnejší než ostatní. Anonymous sa riadi istou formou meritokratického populizmu. Jednotlivci a skupiny s veľkou motiváciou rozširujú sieťovú architektúru hnutia tým, že prispejú časom a prácou buď k rozbehnutým podnikom alebo vytvoria svoj vlastný. Podľa toho, čo považujú za správne. Spravodajské média zostávajú naďalej celkom zmätené. Hlavne potom, ako sa hneď po Projekte Chanology, Operácii HBGary a Operácii BART po celom svete prudko zvýšila pozornosť venovaná hnutiu. Operácia BART z minulého leta bola namierená proti sanfranciskej agentúre zabezpečujúcej hromadnú dopravu, ktorá na svojich staniciach metra vypla signál pre mobilné telefóny, aby narušila plánované protesty proti policajnému násiliu. Z Anonymous sa stal paradox doby dvadsaťštyri hodinového infotainmentu: slávny prípad stavajúci sa proti sláve. Navzdory záujmu médií sa len zopár Anonov rozhodlo, že o sebe prezradí podrobné informácie. Anonymous zároveň uspeli pri čo možno najintenzívnejšom šírení svojho posolstva pomocou každého mediálneho kanálu, ktorý mali k dispozícii, čo je v protiklade so stratégiou zločineckých skupín snažiacich sa, aby za každú cenu zostali utajené. Podaril sa im pôsobivo zviditeľniť, pričom jednotlivci zostali neviditeľní. Môj pocit z Anonymous sa aj po rokoch skúmania skupiny, po tom, čo som prednedávnom začala spoznávať niektorých aktívnejších participantov (i keď väčšinou len virtuálne), spája s predstavou temných postáv ukrývajúcich sa v šere.                     

 TL;DR (skratka pre „too long; didn't read“, príliš dlhé; nečítal som, pozn. prekl.)

 V júni minulého roka Severoatlantická aliancia zverejnila správu s názvom „Informácie a informačná bezpečnosť“ požadujúcu infiltráciu a rozloženie Anonymous. „Pozorovatelia si všímajú, že hnutie Anonymous je čoraz sofistikovanejšie a potenciálne by sa mohlo nabúrať do citlivých vládnych, vojenských a korporátnych súborov“, píše sa v správe. „Hovorí sa, že dnes má medzinárodná skupina hackerov a aktivistov ad hoc tisíce agentov a nemá stanovené žiadne pravidlá pre členstvo.“ V júli sa hackeri z Anonymous in filtrovali do NATO. Bolo to len šesť dní nato, čo v USA zadržali šestnásť údajných Anonov, z toho štrnásť v súvislosti s Operáciou odplata.

(Desiatky údajných Anonov už predtým zadržali vo Veľkej Británii, v Španielsku a Turecku.) Hnutie Anonymous tak znepokojuje vlády práve preto, že nie je možné vytvoriť úplný a súdržný obraz skupiny. Štátnej moci sa úspešne vyhýbali až do zatýkania počas minulého leta. A hoci sa Anonymous vyhýbajú dohľadu, sami pracovali na odhaľovaní hromadenia a dobývania informácií vládami a korporáciami a pritom dali poriadne zabrať predstave, že v protiklade k informáciám vo verejnej sfére existuje niečo také ako „súkromné informácie“. Toto rozlíšenie je jedným zo základných prvkov neoliberálneho štátu, práve tým prostriedkom, pomocou ktorého sa utvára individualita – a pomocou ktorého sa sleduje. Anonymous ukázali, že medzi tým, čo si predstavujeme ako naše súkromné a verejné ja, nie je žiaden rozdiel. Alebo slovami Gillesa Deleuzea: že nie je rozdiel medzi jednotnými indivíduami a roztrieštenými „divíduami“. Anonymous prinajmenšom odhalili, že ochrana informácií (ktorá pomáha vytvárať tento rozdiel) zhovievavým bezpečnostným aparátom je mýtus. Zároveň predložili svoj vlastný model – anonymnú prax – aby zachovali samotný tento rozdiel. Tvrdia, že občania musia byť strážcami svojej vlastnej individuality, alebo si musia určiť ako a kedy bude zredukovaná na dátové balíky.    

 Toto posolstvo sa nedá oddeliť od platformy Anonymous. Tisícom jednotlivcov poskytlo možnosť, aby spoločne vyjadrili nesúhlas a bojovali proti konkrétnym činom vlád a korporácií, ako bolo napríklad odsúhlasenie kontroverzného zákona o autorizácii národnej obrany (National Defense Authorization Act) na Silvestra. Anonymous si získali pozornosť ohromne pestrej palety obdivovateľov a pochybovačov tým, že nepredvídateľne spojili konvenčný aktivizmus s prekračovaním pravidiel a kanadskými žartíkmi. A aj keď sieť Anonymous jednotlivcom zapojeným do kampaní dodávala moc, vytrvalo sa vyhýbala akejkoľvek reformistickej agende a vždy poukazovala na znepokojujúci fakt, že zabehané politické postupy tak často nedokážu vyhovieť požiadavkám a neodrážajú problémy väčšiny ľudí, bez ohľadu na to, ako jasne a presne ich vyjadrujú.        

 Po zatýkaní z minulého leta sa Anonymous rozptýlili, ešte viac decentralizovali a participanti sa presunuli na obskúrne uzly a komunikovali na súkromných IRC kanáloch. Následkom vnútorných sporov a rázneho DDoS útoku zmizla z IRC na čosi viac než mesiac dokonca aj sieť AnonOps, na ktorej som počas posledného roku strávila toľko času. No keď sa Anonymous ukryli hlbšie do podzemia, ich vplyv sa zvýšil. Obzvlášť po tom, čo na jeseň začali pôsobiť ako kľúčové, i keď neformálne, oddelenie pre styk s verejnosťou hnutia Okupuj Wall Street. Vytvárali videá a obrázky a rozširovali informácie obhajujúce ciele hnutia. (Mnohí Anoni sa odvtedy ako organizátori alebo poskytovatelia technologickej podpory zapojili do činnosti rôznych skupín hnutia Okupuj.)

 Jedným z najmocnejších skutkov hnutia Okupuj Wall Street bolo, že v protiklade k vládnucej korporátnej kleptokracii zaviedlo radikálne-demokratický rozhodovací proces stelesňovaný agorou generálneho zhromaždenia. Táto vetva horizontalizmu má bohatú históriu a mnohé korene, v tomto prípade však obzvlášť intenzívne rezonuje vzťah medzi formálnou štruktúrou a politickými ašpiráciami Anonymous. A Anonymous sa neorganizujú len na základe radikálne demokratickej (občas chaotickej a anarchickej) štruktúry, ale aj na základe samotného konceptu anonymity, ktorá sa tu utvára ako kolektivita. Akumulácia príliš veľkej moci (obzvlášť v jednom bode (virtuálneho) priestoru) a prestíže nie je len tabu, ale aj prakticky veľmi ťažko realizovateľná. Trvalý vplyv Anonymous môže byť rovnako ako s útokmi na skostnatené banky a pochybné bezpečnostné firmy spojený s presadzovaním alternatívnych spoločenských praktík – ukončením ideologického rozporu medzi individualizmom a kolektivizmom. Toto je povaha hrozby, ktorú predstavuje Anonymous. Jej výstižným symbolom je maska Guya Fawkesa: karikatúra tváre neúspešného britského kráľovraha zo šestnásteho storočia, čo dal meno sviatku, pri ktorom horia ohne oslavujúce zachovanie monarchie, využitá v dystopickej komixovej knihe a potom v hollywoodskom filme ako tvár anarchistického terorizmu a teraz zmenená na ikonu odporu. Všetko a nič súčasne.

 

Preložil Peter Vittek

 

Zdroj: http://canopycanopycanopy.com/15/our_weirdness_is_free