Nemecká kinematografia je momentálne na čele svetového politického filmu, ktorý hodnotí dejiny jedného národa. No ak hovoríme o nemeckom národe, má táto história medzinárodný presah. Vo svojom úsilí o nekompromisný pohľad na vlastnú minulosť – po snímkach Good bye, Lenin!, Životy tých druhých, a napokon Pád tretej ríše, dnes v európskych kinách panuje film Baader Meinhof Komplex.

Prečo sa rozhodne mladý muž Andreas Baader a jeho priateľka Gudrun Ensslinová bojovať proti vojne vo Vietname tým, že nechajú vybuchnúť bomby na americkej vojenskej základni v Heidelbergu? Prečo talentovaná novinárka Ulrike Meinhofová rozhodne o uložení výbušniny v redakcii vydavateľstva Axel Springer? Je sexuálna revolúcia spojená s bojom proti imperializmu, ako tvrdili mladí Nemci v jordánskom teroristickom tábore zhrozeným príslušníkom OLP (Organizácie za oslobodenie Palestíny)?

V 70 rokoch v Nemecku kolovali zbrane, cigarety Roth Handle, Marcusove knihy a Hoči-Minove portréty viac, ako dnes ilegálne napálené cédečká. Rudi Dutchke, radikálny vodca študentov veril, že Nemecko je štvrťstoročie po páde Berlína opäť v centre svetového fašizmu. Deti narodené cez vojnu mali pocit, že bombardovanie vietnamských dedín napalmom lietadlami z nemeckých základní, je novou verziou nacizmu, tentokrát prevteleného do amerického imperializmu. Frakcia Červenej armády, zmes rock and rollu, sexu a násilia sa stala na dve desaťročia postrachom spoločnosti, ktorá príliš dlho verila, že skoncovala s politickým násilím, no neprekážalo jej, že na čele nemeckého zväzu zamestnávateľov je Hanns Martin Schleyer, bývalý dôstojník SS a člen nacistickej strany. „Neprekážajú im vojny, no sú v rozpakoch pred násilím vo vlastnom dome,“ hovorí jedna z červených teroristiek počas pokusu o únos Jurgen Pontoa, riaditeľa Dresdner Bank. Ponto padol na zem s prestrelenou tvárou, podobne ako ďalších 33 policajtov, sudcov, vojakov a priemyselníkov.

Kedy sa z politického radikála stane terorista? Musí byť svedkom vraždy, aká sa odohrala 2. júna 1967 pred berlínskou operou počas návštevy perzského šaha Rezu Pahlavího? Iránska tajná polícia spolu s nemeckou brutálne zasiahli proti demonštrujúcim študentom. Benno Ohnesorg ostal na zemi potom, ako ho zastrelil policajt Karl- Heinz Kurras, ktorý bol neskôr oslobodený. Alebo stačilo aby sa stal kancelárom Kurt Georg Kiesinger, bývalý člen nacistickej NSDAP za podpory socialistov z SPD?

„Zabijú nás všetkých, viete, aké máme proti sebe svine. Toto generácia Auschwitzu. Nemôžete sa hádať s ľuďmi, ktorí ho vymysleli. Majú zbrane, ktoré my nemáme. Musíme sa ozbrojiť,“ povedala Gudrun Ensslinová po Ohnesorgovej vražde. Na jeseň 1977 roku sa stala prvá generácia mestkej guerrilly legendou, potom, ako Baader, Ensslingová a Raspe zomreli za záhadných okolností v cele.

Brigitte Mohnhauptovú, bývalú šéfku druhej generácie RAF prepustili v roku 2007 po 24 rokoch z väzenia., dostala v roku 1985 doživotie za sériu atentátov v roku 1977. Brigitte svoje konanie nikdy neoľutovala a Nemecko sa dodnes pýta, či mohlo ľavicovú teroristku pustiť na slobodu aj napriek tomu, že za mrežami strávila viac času ako ktorýkoľvek nacistický pohlavár.

Tvorcovia tejto politickej snímky dôkladne vychádzali z dokumentárneho materiálu. Inscenované masové akcie dopĺňajú fragmenty dobových reportáží. Kompozícia mnohých obrazov kopíruje autentický fotografický materiál. Aj vďaka tomu pred očami divákov vznikajú portréty vodcov hnutia, ktoré sú psychologicky vierohodné. Skvelá kamera v spojení s nástojčivo - strhujúcou hudbou vytvárajú silný celok, ktorý nie je možné prehliadnuť ani v jednotlivostiach.

Jean-Marc Rouillan, zakladateľ francúzskej teroristickej skupiny Action Directe, je dvadsať rokov po svojom odsúdení na doživotie verný ideálom mladosti. „Výčitky svedomia sú pre slabých,“ uviedol v rozhovore pre Ouest-France koncom februára. Rouillana odsúdili v roku 1987 spolu s tromi ďalšími členmi skupiny za vraždy dvoch predstaviteľov spoločnosti Renault. Extrémna ľavica vo všetkých jej formách trpí fantazmagorickými predstavami o novom svete. Nová konotácia terorizmu, pod ktorým si dnes väčšina ľudí predstaví moslimov, jej umožnila zostať na okraji záujmu. Jej ideologickí predstavitelia, od FARC v Kolumbii až po IRA v severnom Írsku, schválili premenu revolučnej guerilly na mafiánske organizácie. Taliansky film Romanzo Criminale zase ukázal, do akej závratnej miery je ľavicový terorizmus dekadentnou formou ideologického boja.

Zdalo by sa, že medzi extrémizmom a mainstreamom si nemáme čo vybrať. Existuje však cesta radikálneho humanizmu, ktorý má svojich prorokov v zavraždených postavách Martina Luthera Kinga, Jeana Jaurèsa, Dietricha Bonhoeffera a ďalších. Na rozdiel od Baadera nikdy netrpeli mesiáškym syndromom, nemachrovali v kožených bundách a nepretekali sa na ukradnutých autách. Aj oni schvaľovali násilie ako legitímnu formu sebaobrany, no nikdy z neho neurobili ideologický šport.

Der Baader Meinhof Komplex (SRN, Francúzsko, ČR),

150 minút

režisér: Uli Edela podľa rovnomennej knižnej predlohy Stefena Austa

Scenár: Bernd Eichinger, Uli Edel.

Kamera: Rainer Klausmann.

Strih: Alexander Berner.

Hudba: Peter Hinderthür, Florian Tessloff.

Hrajú: Martina Gedeck, Moritz Bleibtreu, Johanna Wokalek, Bruno Ganz, Nadja Uhl, Jan Josef Liefers, Stipe Erceg

slovenská premiéra: 4.6. 2009

Recenzia vyšla v týždenníku Žurnál