Le Monde Diplomatique- JTT prináša svedectvo účastníka protestov proti summitu NATO, ktorý sa uskutočnil na jar vo francúzskom Štrasburgu. Vzhľadom na fakt, že slovenské úrady sú od čias ministra Palka pracovitejšie v monitorovaní "ľavicových radikálov" zatiaľ čo vrahovia Daniela Tupého ostávaju na slobode, autor textu ostáva v anonymite.

Na Francúzsku posledných rokov je fascinujúce, ako vytrvalo jeho občania odmietajú priznať porážku demokratických ideálov a výhru totalitnej malichernosti. Moc svoju oligarchickú a diktátorskú podstatu prejavuje čoraz brutálnejšie. Zároveň ako donucovací prostriedok na zmierenie sa s jej brutalitou vytvára totalitný diškurz, ktorý sa prieči zdravému rozumu. Čím viac sa moc odhaľuje, tým väčšmi v nás posilňuje schopnosť nevidieť, čo je zjavné - našu schopnosť sebaklamu.

V Štrasburgu, Kehli a Offenburgu sa 3 a 4 apríla konali súbežne summit a anti-summit NATO. Obyvatelia Štrasburgu a nemeckého pobrežia Rýna mali príležitosť na vlastné oči sledovať udalosti, ktoré im zvyčajne sprostredkováva televízia. Mali možnosť konfrontovať rôzne verzie faktov podávané policajtmi, novinármi, politikmi, aktivistami... Zaslepenosť, odmietanie reality, intelektuálna panika a chuť lynčovať boli o to zarážajúcejšie: ani uprostred diania neboli Štrasburčania kritickejšími pozorovateľmi skutočnosti ako v pozícii televíznych divákov alebo čitateľov novinových plátkov.

Scénár bol dávno napísaný a účastníci anti-summitu sa ho nevedomky držali. Manifestáciu proti NATO prefektúra pravdepodobne s pomocou odborov a politických strán naaranžovala ako obrovskú pascu v odľahlej prihraničnej mestskej štvrti Port du Rhin, ktorá je so Štrasburgom spojená len dvoma mostmi a cestami, aj to veľkým oblúkom. Strety medzi "násilnými" manifestujúcimi a poriadkovými silami začali už dva dni pred summitom, a už vtedy sa na nich sústredila takmer všetka pozornosť verejnosti.

V sobotu, teda v deň veľkej manifestácie, nechala polícia do štvrti Port du Rhin vpadnúť black blocks až potom, ako ich niekoľko hodín dráždila pred jedným z prístupových mostov. Rozbíjali, pálili (polícia pol hodinu zadržiavala požiarnikov, nech sa požiar dobre rozhorí) a "30 000" manifestujúcich sa zatiaľ ocitlo v tých niekoľkých uliciach, ako rukojemníci medzi vzbúrencami a policajnými ťažkoodencami, a predovšetkým ako hlavné obete policajnej agresie. Totálna sabotáž manifestácie (aj zablokovaním električiek či tisícov manifestujúcich na nemeckej strane hraníc...) ju premenila na predstavenie násilia, ktorého vyvrcholením bola gigantická poľovačka na zajace: polícia kontrolovala všetkých manifestujúcich, ktorí opúšťali štvrť a až do nasledujúceho dňa s fotkami v rukách pri anti-NATO tábore prenasledovala ľudí obvinených z toho, že sa obliekli do čierneho.

Vojenská okupácia mesta ale začala už niekoľko týždňov pred začatím summitu: 10000 policajtov a armáda, ostnaté drôty, barikády, zapisovanie obyvateľstva vo vybraných štvrtiach, prehľadávanie bytov so špeciálnou pozornosťou venovanou obsahu domácich knižníc, a k tomu helikoptéry a celá vojenská mašinéria aj s jej najmodernejšími hračkami... Množili sa byrokratické a vojenské pošliapania slobôd a prejavy opovrhovania obyvateľmi. Lokálne aj celoštátne médiá podporovali malomestskú väčšinu, ktorá svoju frustráciu dávala najavo reptaním o zatváraní obchodov, ušlom zisku, o peniazoch a nepríjemnostiach, o obmedzovaní tej tak absurdnej slobody pohybu.

Rozpitvávanie týchto detailov poslúžilo ako zástierka hlavnej provokácie spočívajúcej práve vo vojenskej okupácii nášho mesta cudzou armádou (zliezli sa k nám jednotky zo všetkých kútov krajiny), v bezdôvodnej okupácii, ak teda ako dôvod nerátame občiansku vojnu, vojnu predstaviteľov demokracie proti vlastnému obyvateľstvu, vojnu "bohatých proti chudobným" . Lenže málokomu sa aj úplne zjavná vojenská okupácia priečila. Ani checkpointy ani barikády nevadili, pokiaľ nezahatali cestu do supermarketu.

Ani manifestujúci neodišli osvietení, ale podvedení. Všetka ich nespokojnosť sa sústredila na násilných manifestujúcich, na tých "zlých" v porovnaní s "dobrými" pacifistami. Bol to politický triumf Strany Poriadku, ktorej sa touto maškarádou "násilia" podarilo zredukovať množstvo náhľadov zastúpených na anti-summite na jediný náhľad republikánskej morálky: odsúdenie násilia, ktoré sa vymyká štátnemu monopolu.

Francúzska vláda pritom už dva roky cieľavedomo šíri presvedčenie, že existuje vnútorné teroristické ohrozenie: nestačí kriminalizácia akéhokoľvek prejavu odporu, vymýšľa si vnútorných nepriateľov, aby oprávnila všeobjímajúci "boj proti terorizmu". Išlo teda o organizované vojnové divadlo, aby si obyvateľstvo zvyklo na opatrenia „Permanentného Výnimočného Stavu“, ktorý je budúcnosťou demokracie a kapitalizmu. Zároveň išlo o prekrytie skutočnej vojny hľadaním jej morálneho odôvodnenia, alebo aspoň jej politickej podstaty.

Okrem bezprostredného politického zneužitia udalostí za účelom militarizácie občianskeho života a novinárskych zvratkov o škodách na majetku v chudobných štvrtiach, sa zo všetkých úst, či už z ľava alebo z prava, ako pudová reakcia bezzbranných rinulo to isté moralizovanie, to isté odsudzovanie výtržníkov. Black blocks sa stali obetnými baránkami tak jednoznačne, že to až mrazí. Ako je možné, že z jedného dňa na druhý zrazu nebola reč o ničom inom než o zhorenej autobusovej zástavke a iných hlúpostiach ? Ako to, že sa zabudlo na všetky ostatné formy násilia ? Inscenovanie násilia má pred sebou svetlú budúcnosť.

Kým na leštenie čižiem policajných ťažkoodencov, na leteckú show s helikoptérami, stíhačkami, drónmi, na zátarasy, kontrolu obyvateľstva a šarlatánske výdobytky policajnej technológie, na uvítanie, sprevádzanie, mastné hostenie novinárov, na ich rozptýlenie, masírovanie, kúpanie a napchávanie propagandou o morálnych vojnách NATO išli desiatky miliónov eur z verejných zdrojov (celkovo 100 miliónov, keď spolu započítame francúzske a nemecké výdavky), respektíve kým na imperialistické výboje NATO idú každý rok rádovo miliardy eur, obyvatelia Štrasburgu sa s hrôzou v očiach rozhorčovali nad tým, že zopár barbarských manifestujúcich im prišlo podpáliť niekoľko autobusových zástavok (v skutočnosti iba reklamy, ktoré sa v nich nachádzajú, čo je významný rozdiel) a tri budovy (ktorých majitelia čakali iba na to).

Propaganda novinárov a policajtov zjavne dokázala ľudí presvedčiť, že to výtržníci predstavujú skutočnú hrozbu. Keby však ľudia odtrhli oči od obrazovky, zbadali by ten komický nepomer síl. Oficiálna verzia znie, že poriadkové sily « dokázali odraziť útoky » čierno odetých rebelantov. Početné videá, ktoré kolujú internetom, už zo svojej podstaty nemôžu sprostredkovať presný obraz disproporcie medzi 10000 po zuby ozbrojenými mužmi (k tomu helikoptéry, armáda… atď) a niekoľkými stovkami mladíkov presvedčených, že útočia na kapitalizmus, ani nezúčastnenosti celého mesta okolo nich. Človeka pri pohľade na túto paródiu konfrontácie, na nedočkavosť fízľov aj vzbúrencov konečne vyjadriť srd z vlastnej existencie, bolelo srdce.

Policajti mali situáciu po celý čas pod kontrolou, a mohli riadiť konfrontáciu. Preto nesú spoluvinu za všetky škody napáchané black blocks (ak už nešlo priamo o škody, ktoré spôsobili ich vlastní agenti provokatéri). Operácie poriadkových síl nemožno kvalifikovať ako chyby zapríčinené panikou, odvíjali sa podľa jasnej stratégie : odsabotovať politický rozmer sporu, a udalosti sústrediť na morálnu tému násilia. Z tohto pohľadu to bol úspech.

Bolo veľmi zábavné sledovať toľko protirečivých názorov a náhľadov medzi ľuďmi, ktorí sa stretli pri tej istej udalosti – a hlavne pozorovať nákazlivosť a komunikatívnosť lži. Keď vládne panika, stačí jedno slovo, a už vidíte niečo iné ako to, čo je práve pred vami. Niekedy stačí pootočiť hlavu, aby si človek uvedomil, že len o niekoľko metrov ďalej prechádzajú chodci, ktorí sa nijakým spôsobom na prebiehajúcom kolektívnom šialenstve nezúčastňujú. Alebo stačí neignorovať ľudí, nazerať na nich cez prizmu zložitosti a celistvosti človeka, miesto ich kategorizácie ako priateľov alebo nepriateľov, dobrých a zlých.

Skutočnosť je zložitá. Činy a gestá nemožno redukovať na jedinú pohnútku, na jediný zámer. A platí to rovnako pre poriadkové sily ako aj vzbúrencov : k riadeniu udalostí prispieva hromada záujmov a cieľov. Skupiny ako black block, politické strany alebo vlády môžu byť manipulované, ale to nevylučuje, že môžu zároveň konať z vlastného presvedčenia. Ak aj vojak koná podľa určeného cieľa, jeho nadriadeným môže chodiť po rozume niečo úplne iné. Stačí si uvedomiť, že novinovým článkom lokálnej tlače týkajúcim sa udalostí z 3 a 4 apríla dominujú očakávanie finančnej náhrady a lokálne politické ambície. Okrem etiky a ideológie teda vždy ide aj o malicherné otázky miestnej moci a dukátikov.