Pokiaľ uvažujeme v krátkodobom horizonte, je rozumné nemať od budúcnosti veľké očakávania. Plány zlepšovania ľudstva pravidelne zlyhávajú a pesimista má na výkrik: „Ja som vám to vždy hovoril!“ omnoho viac príležitostí ako optimista. Vo všeobecnosti zažili zlí proroci viac zadosťučinenia ako tí, ktorí si predstavovali, že škola pre všetkých, volebné právo pre ženy, Spoločenstvo Národov a podobné záležitosti prispejú k ozajstnému pokroku.

Kniha Michaela Robertsa o T.E. Hulmeovi mi opäť raz pripomenula, že socialistické hnutie robí nebezpečnú chybu, keď prehliada „neo-reakcionársku spisovateľskú školu.“ Je ich veľa, sú intelektuálne zaujimaví, svoj vplyv uplatňujú diskrétne a ich kritika ľavice je omnoho účinnejšia ako čokoľvek čo prichádza zo Spološnosti Individualistov alebo centrály Konzervatívnej strany.

T.E. Hulme prišiel o život počas poslednej vojny a zanechal za sebou len skromné dielo, ale myšlienky, ktoré stručne sformuloval vo veľkej miere ovplyvnili mnohých autorov, ktorí sa medzi rokmi 1920 až 1930 združili okolo časopisu Criterion. Wyndham Lewis, T.S. Eliot, Aldous Huxley, Malcolm Mudderidge, Evelyn Waugh a Graham Green sú pravdepodobne všetci jeho dlžníkmi. Ešte dôležitejšie ako jeho priamy vplyv je celkové myšlienkové hnutie, ktorého bol súčasťou, a ktoré by sme mohli vcelku trefne označiť za obrodenie pesimizmu. Jeho najslávnejším exponentom v súčasnosti nepochybne je maršál Pétain. Ale tento nový pesimizmus má ešte zvláštnejšiu afiliáciu: čerpá nielen v katolicizme, konzervativizme a fašizme, ale rovnako aj v pacifizme (predovšetkom v jeho kalifornskej variácii) a anarchizme. Za podčiarknutie stojí fakt, že T.E. Hulme, anglický konzervatívec z vyššej strednej triedy s pinčom na hlave, bol obdivovateľom, a do určitej miery aj nasledovníkom anarcho –syndikalistu Georgea Sorela.

Všetkých týchto ľudí – Pétaina, s jeho trúchlivým kázaním o „disciplíne porazených“, Sorela s jeho kritikou liberalizmu, Berdyaeva s jeho odmietaním ruskej revolúcie, pseudonym „Beachcomber,“ s jeho kopancami do Beveridgea v denníku Express alebo Huxleyho, ktorý pod ochranou kanónov americkej flotily odporúča neklásť odpor – spája odmietanie viery v možnosť zásadného zlepšenia ľudskej spoločnosti. Človek nie je zdokonaliteľný, politické zmeny samy osebe sú neúčinné, a pokrok je ilúzia. Vzťah medzi touto koncepciou a politickou reakciou je samozrejme očividný. Najlepším alibi pre bohatých je ľahostajnosť voči tomuto svetu. „Žiadny zákon neurobí ľudí lepšími, a tak radšej budem naďalej poberať svoje dividendy.“ Žiadny z nich sa nevyjadruje tak priamo, ale ich myšlienkový svet je podriadený tomuto princípu, dokonca aj v prípade Michaela Robertsa a samotného Hulmeho, ktorí na rozdiel od ostatných pripúšťajú aspoň možnosť malého, malinkého vylepšenia spoločnosti v ktorej žijeme.

Ignorovať neo-pesimistov predstavuje riziko nakoľko majú do určitej miery pravdu. Pokiaľ uvažujeme v krátkodobom horizonte, je rozumné nemať od budúcnosti veľké očakávania. Plány zlepšovania ľudstva pravidelne zlyhávajú a pesimista má na výkrik: „Ja som vám to vždy hovoril!“ omnoho viac príležitostí ako optimista. Vo všeobecnosti zažili zlí proroci viac zadosťučinenia ako tí, ktorí si predstavovali, že škola pre všetkých, volebné právo pre ženy, Spoločenstvo Národov a podobné záležitosti prispejú k ozajstnému pokroku.

Dobrou odpoveďou je oddeliť socializmus od utopizmu. Neo-pesimistická argumentácia spočíva vo výrobe strašiaka a jeho následným zničením. Strašiakom je ľudská zdokonaliteľnosť. Socialisti sú obvinení z viery, že spoločnosť sa môže stať dokonalou – a že ňou aj po nastolení socializmu bude, a teda že pokrok je neodvratný. Rozmetať takúto vieru je pochopiteľne hračkou.

Odpoveďou – ktorú by bolo potrebné hlásať hlasnejšie a zrozumiteľnejšie – je, že socializmus nie je perfekcionizmus a dozaista ani hedonizmus. Socialisti o sebe netvrdia, že sú schopní urobiť svet dokonalým, ale že ho dokážu urobiť lepším. A každý rozmýšľajúci socialista katolíkovi uzná, že vyriešenie otázky ekonomickej nerovnosti necháva zásadnú otázku miesta človeka vo vesmíre aktuálnou. Ale socialisti tiež s celou silou tvrdia, že práve tomuto problému nemožno čeliť dokiaľ sú starosti priemerného človeka nutne ekonomické. Všetko je to zhrnuté v Marxovej formulácii podľa ktorej budú môcť ľudské dejiny začať až po nastolení socializmu. Medzitým ale v novinách po celom svete máme dobre zakopaných neo-pesimistov, ktorí majú väčší vplyv a na svoju vieru obracajú väčší počet mladých ľudí ako sme väčšinou ochotní pripustiť.

24 decembra 1943

Súvisiace články:

• Nacizmus je forma socializmu
• Zanikne s kapitalizmom aj sloboda?