Nedávno som od jednej zahraničnej tanečnej kritičky počula v obyčajnej vete zhrnuté dlhodobejšie pozorovanie a skúsenosť možno viacerých z nás s predstaveniami súčasného tanca:

„V dielach súčasného tanca západnej Európy sa čoraz menej tancuje.“ Alebo sa netancuje vôbec…  Mne osobne sa to ale nezdá byť problém. Netancovanie v „dielach súčasného tanca“ chápem (vnímam) ako odpoveď na hľadanie využitia a „použitia“ súčasného tanca: myslenia, prístupu, princípov, ktoré by sa v ideálnom prípade mali prekrývať s ostatnými druhmi umenia práve prostredníctvom terminus-u technicus-u „contemporary“. Nazývanie či zaraďovanie „netanečných“ (v pravom slova zmysle) predstavení k tanečným predstaveniam, ich pravidelné a hojné uvádzanie na tanečných festivaloch je pravdepodobne reakciou na prílišný dôraz na formu, pokračovanie v trende odškatuľkovávania diel, ich prekrývania sa s inými umeleckými druhmi a stále voľnejšia definícia tanca samotného.

            Možno trochu extrémnou paralelou k „netancovaniu“, resp. civilnému pohybu a k „nehraniu“, resp. civilnému prejavu hercov či tanečníkov, sú výtvarné  ready made objekty,  ktorých hodnota nie je určená a priori technickou dokonalosťou a prevedením diela. Prepojením je základná známa definícia readymade art-u alebo found art-u: tieto termíny označujú umelecké dielo vytvorené za použitia objektov, ktoré sa normálne nepovažujú za umelecké, pretože už väčšinou slúžia na iné než umelecké účely a ich umeleckú nadhodnotu im dodáva práve idea autora o ich novom využití, o kontexte, v ktorom sa predstavujú, vystavujú, ukazujú. Ak by sme parafrázovali tento popis a použili ho na diela súčasného tanca, obyčajná chôdza či obyčajný civilný prejav sú tiež readymade elementmi, ktoré bežne používame ako základné a očakávané prostriedky slúžiace na praktické nevyhnutnosti komunikácie, presunu, atď. Umelecká hodnota diela teda nespočíva v dokonalom technickom prevedení diela, v atakujúcich pohybových, vizuálnych a hudobných nápadoch, ale v prvom rade na súhre idey, príčiny vzniku diela,  zasadenie možno aj banálnych výrazových prostriedkov do špecifického kontextu. Prostriedok ostáva prostriedkom, forma plní úlohu neodmysliteľného sprostredkovateľa a nosnou je jedine prepájajúca myšlienka, ktorá jediná readymade objektom dáva zmysel. Herectvo či tanec už nie je vymedzené špeciálnym prejavom, emočným vcítením sa, necivilným trénovaným pohybom, necivilným upraveným artikulovaným rečovým prejavom, ale už len dohodou (pristúpením k dohode): v tomto priestore, čase a na tomto mieste sa bude isté konanie z istých príčin (presvedčenia a myšlienky autora) považovať za divadelné či tanečné dielo. Je to samozrejme extrém, ktorý sa v takejto čistej podobe vyskytuje skôr v performanciách než v dielach súčasného tanca. No môžeme nájsť príklady, ktoré sú takémuto prístupu veľmi blízko. Na Slovensku tento typ diel a popisovaný spôsob rozmýšľania o tanci nie je v oblasti súčasného tanca príliš prítomný. Na minuloročnom viedenskom festivale ImPulsTanz sa však na moju veľkú radosť objavili aj diela, ktoré sú výnimočné výrazným konceptom, a to bez ujmy na  technickej prepracovanosti. 

Jérôme Bel / FR: Cédric Andrieux

Cédric Andrieux je výnimočný tanečník. A francúzskeho mága a choreografa súčasného tanca,  Jérôme Bela,  zaujíma najmä semiotika výnimočného. Tak to bolo aj  v prípade spolupráce s thajským tanečníkom Pichetom Klunchunom, s ktorým interpretoval autorský duet, a rovnako v prípade brazílskej tanečnice Isabel Torres. Na festivale ImPulsTanz 2005 Jérôme Bel prezentoval svoje dojímavé sólo Véronique Doisneau v Burgtheatri v rámci otváracieho večera súboru Ballet de l’Opéra National de Paris. Toto dielo bolo začiatkom série portrétov tanečníkov, uvádzaných pod eponymickými názvami podľa interpretov, s ktorými konceptualista Bel od roku 2004 konzultoval skúsenosti a poznanie v oblasti tanca. Cédric Andrieux je zatiaľ poslednou prácou tejto série. Andrieux rozpráva o svojom profesionálnom a súkromnom živote, plnom zvratov a zmien. Dozvedáme sa o drobných, ale dôležitých detailoch jeho práce, keď bol  členom  Merce Cunningham’s Company, či neskôr, keď sa stal sólistom súboru Lyon Opera Ballet. Scénografia javiska je dokonalým minimálom: Cédric Andrieux v jeho strede a svetlá, ktorých zákulisná zložitosť sa prejavuje v jednoduchom rovnomernom plošnom nasvietení, takmer bez akýchkoľvek zmien. Je v cvičnom, nejaké tie tepláky a tričko, a začína rozprávať o svojom živote. Každý diel udalosti však súvisí s tancom a danú udalosť na mieste aj odtancuje, len tak mimochodom, ale ako presný, rýchly skok do minulosti: prvý tréning pre deti na baletnej škole so živým popisom reakcie pani učiteľky, či absolventský koncert konzervatória. Jedným z najpútavejších je nepochybne komentované prevedenie „cunninghamovského“ tréningu, ktorým určite prešla – podľa výbuchov smiechu – aj časť prítomného publika:  Merce Cunningham  ešte pred pár rokmi, sediac na stoličke v rohu krásneho tanečného štúdia v New Yorku, dáva pokyny a počíta doby pre cvičenia. Tie sa počas dlhých rokov existencie skupiny vôbec nemenia, takže sledujeme otvorený vnútorný monológ nudiaceho sa Cédrica, ktorý už pri tilt vnímal viac plachetnice na Hudson River  ako dianie v sále. V jednej chvíli Cédric Andrieux bez komentára odchádza do zákulisia a vracia sa v dnes už ikonicky vnímanom kostýme diel M. Cunninghama – farebnom celotrikote s jemnými bielymi kruhovými aplikáciami a patrične okomentuje vzhľad svojej naozaj nevhodnej postavy pre tento typ oblečenia. Výnimočnou je najmä jednoduchosť princípu celého diela: chronologické rozprávanie o vlastnom živote nevynechávajúce popis pochybností pri dôležitých rozhodnutiach, ani veľký obdiv a triezvu kritiku voči choreografom, najmä majstrovi Cunninghamovi – to všetko pôsobí veľmi jednoducho, o to väčšmi však potvrdzuje dôvtipnú prácu na selekcii textov, udalostí a tanečných sekvencií. Keď je prítomný tanec v slove, je o malú chvíľu prítomný aj v dokonalej interpretácii jediného aktéra tohto predstavenia. Hudba sa objaví len v jednom momente, keď Andrieux takmer na záver  predvádza obľúbenú časť predstavenia Jérôme Bela z roku 2001 Show Must Go On: svetlá prudko osvetlia publikum, vo forte začína znieť Every Breath You Take od The Police, Andrieux sa presúva na kraj javiska, čo najbližšie k divákom, a len sa  na nás celý čas pozerá. Len tak. 

Jonathan Burrows & Matteo Fargion / BE/UK & UK/IT: Cheap Lecture / The Cow Piece

Ich prvý duet bol ihneď od premiéry v roku 2002 skutočným „bestsellerom“. Zároveň stál na začiatku série spoločnej práce portrétujúcej nový vzťah medzi tanečníkmi a hudobníkmi –  bývalá baletná celebrita Jonathan Burrows a renomovaný skladateľ Matteo Fargion si začali premieňať či prekrývať svoje úlohy. Po premiére The Quiet Dance v roku 2005 a Speaking Dance v roku 2006 uviedli minulý rok na viedenskom festivale dva opäť špecifické duety: zvukomalebnú, divadelno-rapperskú, filozofickú či filozofujúcu Cheap Lecture. Ide o vtipne podané poučky, poznámky a pozorovania o skúšaní diela, o divákoch, o prijímaní diela, príjemné zovšeobecňovanie plné odkazov na pravdepodobne dosť častú skúsenosť každého tvorcu. „Hudba je zložená z melódie a rytmu a smútku a radosti a smútku a radosti  a tanec je zložený z pozícií, myšlienok, variácií, skokov, padaní, kĺzaní, opozícií. … Nevieme, čo robíme, ale robíme to. Nevieme, čo robíme, ale robíme to. A všetko je ukradnuté. … Rozmýšľame o pulze, o rytme srdca, bum bum, bum bum, alebo môžeme rozmýšľať aj o chodení, bum Bum, bum Bum. …“ Hlavnou referenciou je Lecture on Nothing Johna Cagea z roku 1961, kompozícia, ktorej interpretácia sa má odvíjať podľa prísnych pravidiel:  48 jednotiek v 12 líniách, každá na 48 dôb. V interpretácii Kaegana Sparksa z roku 2007 je použitý aj text: repetitívny, neznesiteľne nudný, umiestnený v sekcii IV ako tónická fráza „If anybody is sleepy, let him go to sleep." Lecture on Nothing je zhmotnením základných východísk pre Cageovu tvorbu: Ticho by sme mali počúvať s rovnakou pozornosťou ako zvuky. … Hudba je zložená zo zvukov a ticha. Komponovať znamená vyjadriť sa prostredníctvom týchto dvoch prvkov. … Jediným spoločným parametrom zvukov a ticha je trvanie, ich dĺžka. … Definujúcimi znakmi zvuku sú tón (výška tónu), hlasitosť, farba a dĺžka. Ticho je protiklad zvuku a preto jeho nevyhnutným partnerom. Ticho je definované len jeho dĺžkou. Takže dĺžka trvania je tým najzákladnejším parametrom aj pre zvuk  či hudbu. Ticho nepočujeme ako tóny alebo harmóniu, počujeme ho len ako istý časový úsek.  Jonathan Burrows a Matteo Fargion sa snažili využívať vo svojom „rappovaní“ práve spomínané princípy, najmä tónické frázovanie, pauzy, keď forma ich prednesu príliš nesúvisela s prednášaným textom, takže divák sa mohol nechať unášať len tokom zvukov, slov a hudby (púšťanie ktorej bolo riadené presnými signálmi Mattea Fargiona) alebo sa pustiť do rozkrývania významov takmer banálnych odkazov, ktorých relevantné a autormi podčiarkované časti boli zároveň prítomné aj ako projekcia. Malé plátno, dva mikrofóny, klavír a dvaja páni. Opäť na prvý pohľad jednoduché dielo, ktorého stavba  je však položená na absolútnej rytmickej súhre obrazu a rytmu a na tom najdôležitejšom – humore odľahčujúcom a odhaľujúcom „kruciálne“ problémy tvorcov (pri analýze tvorby, pri tvorivom procese, …). Zažili sme si priznané banálne pravdy (niekedy aj  nie až také banálne, lebo – čo je lepšie ako banálna pochopiteľná pravda) v dokonalej čistej forme prísneho presného prednesu, popretkávaného jednoduchými pohybmi a minimalistickou hudbou. „Komponovanie je o rozhodnutiach, vrátane rozhodnutia nerobiť rozhodnutia.“

            Druhým duetom bol The Cow Piece. Znovu dva mikrofóny a dvaja páni – tentoraz bez pomocného projekčného plátna a klavíra, ale zato s dvoma stolmi a na nich s dvoma stádami plastových kráv. Choreografie plastových tvorov rozpohybovávaných dvoma protagonistami predstavenia za melódie živej balalajky, spevu a harmoniky boli presné, dopĺňané Burrowsovým a Fargionovým „tancom“. Jedni z najuznávanejších tvorcov súčasného performing arts sa premenili (rovnako ako v Cheap Lecture) na dokonalých zabávačov, komikov, ktorých nie lacný humor provokuje a umožňuje precítiť (nech to znie hoci pateticky) tragikomičnosť našich dní. Popiskou definované predstavenie ako „ironické skúmanie smrti, hudby a tanca“ (s čím sa dá len súhlasiť) končí veselým tirolským popevkom, napriek tomu, že príbeh kráv je v podstate smutný a dojímavý, nakoniec ostáva len otázka: „Will we be able to fly?“ 

            Aj Cédric Andrieux aj Cheap Lecture / The Cow Piece patrili k vrcholom minuloročného ImPulsTanz, hoci dramaturgicky by radikálnosťou výpovede a spracovania – minimálne podľa tradičných kritérií, čo je a čo už nie je tanec – patrili medzi produkcie uvádzané v sekcii festivalu  [8:tension],  predstavujúcej produkcie mladých choreografov a diela určujúce možné nové trendy vývoja, akúsi avantgardu súčasného tanca. Práve táto sekcia vytvára platformu na priamu konfrontáciu mladých autorov s názormi etablovaných tvorcov. Jej existencia sa však nedatuje od začiatku festivalu, postupne sa k  nevyhnutnosti [8:tension]  organizátori dopracovali pravdepodobne ako k vyváženiu hviezdnych mien a mainstreamových (čo sa ale našťastie často nerovná „nekvalitných“) produkcií.

Trochu z histórie festivalu

Viedeň 1984: Kultúrny manažér Karl Regenburger a choreograf Ismael Ivo po prvý raz spúšťajú podujatie s názvom Internationale Tanzwochen Wien, aby pridali aj oni hlas k podpore rozvoju súčasného tanca. Šesť lektorov – medzi inými aj u nás dobre známy Joe Alegado, Germaine Acogny, či legenda Dance Theater of Harlem Walter Raines – a dvadsať workshopov.

Začala sa písať nová história prezentácie a statusu súčasného tanca v Rakúsku. Už o štyri roky neskôr k existujúcej štruktúre workshopov – Tanzwochen – s geometricky rastúcou popularitou a záujmom,  organizátori pridali aj sekciu predstavení. V roku 1988 teda vzniká  ImPulsTanz Vienna International Dance Festival, prezentujúci diela Wima Vandekeyba, Marie Chouinard, Marka Tompkinsa, a i. – všetko mená až dodnes tesne späté s festivalom ImPulsTanz, ktorý sa medzičasom rozrástol na najväčší európsky festival súčasného tanca.

            S cieľom podporiť stav súčasného tanca v Rakúsku sa pod hlavičkou festivalu v roku 1996 rozbieha projekt danceWEB, iniciatíva pôvodne myslená ako jednoduchý štipendijný program účasti na tréningoch a podujatiach v rámci festivalu, neobmedzovaný štátnymi hranicami a národnostnou príslušnosťou. Postupom času sa  z danceWEB  stal účinný nástroj na podporu kariéry štipendistov – prostredníctvom výmeny ideí a poznatkov, koncentrovaného tréningového programu, stretnutí s medzinárodne uznávanými umelcami, ktorí jeden mesiac v roku trávili na viedenskom  ImPulsTanz.  

            Každoročne sa na ImPulsTanz predstaví viac ako 40 produkcií v 10 divadlách pred viac ako 30-tisíc divákmi. K tomu 80 lektorov (v posledných rokoch aj slovenských – Peter Jaško, Jozef Fruček, a i.), ktorí vedú  200 workshopov pre  približne tritisíc študentov. V roku 2010 bola návštevnosť predstavení 98,4 percent.

Na záver malá pozvánka na tento rok

Aj 24. ročník si kladie za cieľ naplniť definíciu festivalu: ImPulsTanz je konštantným hľadaním najnovších trendov a tendencií súčasného tanca. Štrnásteho júla bude festival otvárať veľkolepá Open Air Show – svetoznámy bollywoodsky choregraf Terence Lewis a jeho indická skupina predstaví zdania a realitu najväčšieho filmového priemyslu na svete – Bollywoodu. Ten je známy svojimi gýčovitými koncami s nevyhnutnými happyendami, no rovnako je symbolom pre hlboké kontrasty, ktoré formujú dnešnú Indiu – bohatstvo verzus chudoba, tradícia verzus moderný spôsob života. Prostredníctvom zmesi indického súčasného a folklórneho tanca, prvkov jógy a popových tanečných štýlov Bollywoodu  sa Terence Lewis snaží týmto nezmieriteľným kontrastom čeliť v jeho najnovšom diele Shoonya – 0: „Vojdi do kruhu, okús protiklady, toto je všetko a nič, opak počítania – počítanie smerom k nule… toto je  Shoonya... toto je nula.“ Z Kanady opäť zavíta Edouard Lock a jeho skupina LaLaLa Human Steps, ako aj Company Marie Chouinard, ktorá viedenskému publiku prinesie zážitok v podobe nových produkcií – medzi  inými aj očakávanými sólovými dielami v interpretácii samotnej choreografky. Belgicko sa bude prezentovať poctou známemu multimediálnemu provokatérovi Janovi Fabremu  – realizovanou v koprodukcii s Kunsthistorisches Museum, KHM (viedenské Umeleckohistorické múzeum), ako aj najnovšou produkciou Anny Teresy de Keersmaeker a jej Company Rosas. Boris Charmatz a jeho Musée de la Danse pripomenú francúzsku scénu, zo Švajčiarska príde Marco Berrettini a Compagnie melk prod. Zaujímavé a silné choreografie môžeme očakávať aj od domácich tvorcov: Silke SILK Grabinger,  Collective Superamas a Chris Haring s jeho na Benátskom bienále 2007 Zlatým levom oceneným kusom liquid loft.

Text vyšiel v poslednom čísle kultúrneho magazínu Vlna