Rôzne povedačky o čiernych mačkách, ktoré nosia smolu, o rozbitých zrkadlách, ktoré prinášajú sedem rokov nešťastia, o nočnom kuvikovi, ktorý veští smrť, o urieknutiach a „z očí“, ktoré človeka uvrhnú do zlého fyzického stavu, prežívajú dodnes.

Kedysi sa kvôli poverám zabíjali zvieratá i ľudia. Možno aj dnes sú také miesta... Čierna farba je spájaná s rôznymi tragickými udalosťami a noc s démonmi. Tma je synonymom zla a mnohé náboženstvá podporujú vieru v amulety a rôzne symboly. Niežeby vonkajšia symbolika nebola dôležitá. Človek potrebuje viditeľné symboly pre to, čomu verí. Určite by ho však nemali ovládať a už vôbec nie uvrhovať do strachu. Symboly oživuje naša viera. Nakoľko veríme v ich silu, natoľko na nás pôsobia. Zoberme si placebo efekt. Neškodný cukrík vydávajúci sa za liek, dokáže človeka vyliečiť. To neznamená, žeby človek nebol chorý. Hypochondrici naozaj pociťujú bolesť a ich strach im spôsobuje také fyzické nastavenie, že telo je choré. Telo do veľkej miery reaguje na náš duševný stav. Preto iba zmena duševného stavu môže zvrátiť niektoré choroby. A na to slúžia placebo lieky. Viera je teda jedna z najmocnejších a zároveň najpodceňovanejších životných síl. Ak si človek začne myslieť, že je zakliaty, alebo začarovaný, tak sa sám uvedie do takého negatívneho myšlienkového stavu, ktorý mu nakoniec ublíži. Povery človeku dokážu ublížiť natoľko, nakoľko im to on sám dovolí, nakoľko verí, že mu môžu škodiť. Ak otočíme túto negatívnu perspektívu, tak môžeme povedať, že amulety, či rôzne liečivé predmety pomáhajú do tej miery, do akej veríme v ich moc. Nie samotný predmet lieči, ale viera v danú vec. Strata amuletu neznamená nešťastie do konca života. Znamená iba stratu veci. Ale u mnohých aj akési oslabenie viery, ktorá sa viazala na danú vec. Preto ne-vera, respektíve zlá viera môže priviesť človeka presne tam, kam nechce. Jeho život bude zrkadliť myšlienkový svet, ktorý sa mu zrútil spolu s oporným bodom v nejakom čarovnom predmete.

„Zlá viera“ človeka napĺňa negativizmom a strachom. Strach je pozitívna emócia, kým nám pomáha ako senzor pri pude sebazáchovy a aby sme neprekračovali hranice svojich možností. Jeho ochranná funkcia končí, ak nás oberá o odvahu žiť a kráčať do neznáma. Strach je už v detstve zneužívaný rodičmi na upevnenie autority a moci, alebo neskôr učiteľmi či výchovnými inštitúciami ako sú cirkvi. Ak strach a pocity viny sú hlavnými pracovnými nástrojmi autorít na udržanie poriadku, potom sa z ľudí stávajú ustráchané a nesamostatné bytosti, ktoré neskôr veľmi ľahko podliehajú poverám, autoritatívnym inštitúciám a umelým pravidlám. Neskôr sa boja vysloviť vlastný názor, nedôverujú svojim myšlienkam, pochybujú, že by sa vedeli rozhodnúť správne, vyhýbajú sa veľkej zodpovednosti. Ale čo je horšie stávajú sa netolerantní, fanatickí, majú strach z iných názorov a  pestujú celkovú neúctu k životu.

Viera nás však nemá ovládať, ale prinášať radosť. Pravá viera z nás naopak tvorí samostatne mysliace bytosti. Človek prestáva v sebe živiť negatívne myšlienky a hovoriť stále „proti niečomu“... Viera buduje sebavedomie a sebadôveru, vedie k väčšej otvorenosti voči iným, nemá strach z nových vecí, ani z inakosti a nesúdi ostatných. Skúste sa zamyslieť nakoľko je vaša viera budovaná strachom, alebo na myšlienkach, ktoré vám vnútili iní... alebo je výsledkom osobnej slobodnej úvahy?