JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Neviditeľná ľavica

Kríza žánru | Autonómna zóna | Michal Havran ml. | 25.09.2009

_ma_small

Karol Sudor mi položil v rozhovore pre denník Sme otázku, v ktorej naznačil že výraz „ľavicový intelektuál“ by mohol byť oxymoron. Ostal som zaskočený – nikdy som nespochybňoval fakt, že časť západných filozofov sa pokúšala o akúsi intelektualizáciu tradičnej pravicovej ontológie.

. Prvá generácia proti- osvietencov štylisticky a rétorický ťažila z farbitosti jakobínskych hrôz, zatiaľ čo dožívajúci antikomunisti bojovali už iba s klišé o  sivosti  života v Ostbloku. Čítajúc klasických autorov toho, čo dnes pre zjednodušenie diskusie nazývame pravica, som nadobudol prenikavý pocit, že kultúrny pesimizmus, pocit civilizačného ohrozenia boli do veľkej miery výsledkom politického vedomia romantizmu. Na strane jednej obdiv k estetickému kánonu a solídnej, gotickej štruktúre starého veku, na strane druhej viera v akýsi lepší možný svet a komplikované elaboráty proti prirodzenému charakteru ľudskej nerovnosti. Svetová pravica mala svojich veľkých duchov a talentovaných štylistov – Borgesa, Burkeho, Celina alebo Arona. Napriek tomu ma Karolova otázka zmohla. Je súčasná ľavica na tom tak zle, že akékoľvek jej spájanie so štruktúrovaným myslením je nezmyslom? Pokúsim sa teda odpovedať na niektoré z kritických výhrad formulovaných slovenskou a ostatnou európskou pravicou v kontexte, kde si čoraz viac ľudí myslí, že v postpolitickej spoločnosti nemá význam používať výrazy z čias zasadaní prvého francúzskeho Národného zhromaždenia.

 

Hakim Bey, enigmatický autor píšuci aj pod menom Paul Wilson, je pravdepodobne newyorským profesorom filozofie. Televízna stanica Arte sa viackrát bez úspechu pokúsila o stretnutie s človekom, ktorému sa pripisuje autorstvo TAZ– Dočasné autonómne zóny. Bey mieša vo svojich spisoch, súfistickú alchýmiu, radikálnu kritiku spoločnosti a vyhlasuje že „ revolúcie skončili, nastal čas autonómnych zón.“ Beyove spisy sú s výslovným želaním autora voľne šíriteľné a dostupné na stránkach ontologickej anarchie. Koncom 90. rokov predstavovali jeho formulácie o pirátskych formách útoku na establishment veľkú inšpiráciu pre alterglobalistické hnutia, ktoré sa pokúšali ohroziť na zasadaniach G8 svetový ekonomický direktoriát. Beya ale veľmi rýchlo podrobili kritike pre istý ezoterický rozmer jeho pamfletov. Je zjavné, že pre ideologicky nenasýtenú generáciu vyrastajúcu po studenej vojne sú texty štrikované hodvábom perzskej mystickej poézie rovnakým zdrojom nenávisti ako teritoriálna promiskuita finančného kapitalizmu. Hakim Bey vyzýva, aby sa odporcovia spoločnosti dôstojne stiahli a v úzadí budovali nové site po vzore karibských pirátov a poetickej republiky básnika D'Anuzzia.

 

  Francúzske tajné služby zadržali pred viac ako rokom  dvadsiatku pre nich neznámych politických aktivistov. Počas domových prehliadok našli zbrane, výbušniny a pamflety Insurrection qui vient (Prichádzajúca vzbura) – od Comité Invisible (Neviditeľný výbor). Podľa týždenníka Le Nouvel Observateur tvorí neviditeľný výbor pätica ľudí, ktorá vymodelovala  na neznámej farme v strede krajiny autonómnu zónu. Medzi autormi sú univerzitní profesori, predavač, automechanik a učeň. Ministerka vnútra sa v rozhovore pre Le Figaro pohoršovala nad „radikálnym charakterom spisu“ a vyjadrila obavu, aby sa v krajine neobjavili nové červené brigády. Neviditeľný výbor vyzýva v závere útleho spisu na ozbrojovanie sa.

 

Prvou črtou novej, neviditeľnej ľavice je radikálna kritika revolučného myslenia. Zatiaľ čo v minulosti sa  pripisovali ľavici dynamické politické hodnoty, klasické ľavicové strany sú dnes v očiach radikálov vinné z kolaborácie s kapitalizmom. Sociálna demokracia, ktorej demoličná sila bola postavená na silných odboroch v jasne štruktúrovanej spoločnosti dnes nevie ponúknuť nič, čím by odpovedala na úzkosť kognitívneho proletariátu v štádiu, keď ekonomiku ovládajú nadnárodné korporácie, ktoré sa v prípade sociálneho konfliktu zoberú a odídu. Internacionalizmus, revolučnosť, nadšenie, už nie sú tradičnými znakmi ľavice. Dobrým príkladom toho je ultrakonzervatívny Smer, ktorý sa uzatvára do symbolického diskurzu akoby chcel vrátiť politický život do čias, keď mali politici vplyv na ekonomiku. Tradičné témy kultúrnej európskej ľavice – boj proti kolonializmu, boj za ľudské práva, internacionalizmus a viera v lepšiu budúcnosť sa dnes stali apanážou pravice. Predovšetkým jej stredoeurópski predstavitelia v  selektívnych blúzneniach o pangalaktickej demokracii horlia za revolučné premeny režimov, adoptujú si disidentov a cez druhý dôchodkový pilier nahovárajú obyvateľstvu lepšiu budúcnosť. Slovník permanentnej revolúcie dnes nahradili technokratické interpretácie o „reformách“. Neustále reformovať je pre pravicu nekonečne zacykleným alibi, ktoré neumožňuje občanovi overiť si „reformou“ zmenenú realitu, pretože pri prvých náznakoch nespokojnosti prichádza nové kolo . A tak bývalí newyorskí trockisti, čerství obrátenci používajú konšpiračné pracovné metódy revolučných buniek na exportovanie našej modernity všade, kde sa porušujú ľudské práva v kombinácii s ropnými poľami, zatiaľ čo slovenský premiér zúri, že nie je schopný ovplyvniť ceny benzínu.

 

Deštrukcia politického života, za ktorý Hanna Arendtová považovala všetok priestor medzi ľuďmi, zapôsobil aj na štruktúru súčasnej európskej ľavice. Nemecká SPD pokračuje v zúfalom odlive svojich členov, ktorí sa čoraz výraznejšie prikláňajú k Die Linke Oskara Lafontainea. Tony Blair utopil labouristov v závratných hlbinách klasického anglosaského imperializmu a francúzski socialisti, ktorí dali Európe Leóna Bluma a Jauresa, sú dnes svedkami toho, ako sa Nicolas Sarkozy prebral na seba vo svojej rozpoltenosti aj úlohu opozície. Výsledkom je konštitúcia novej ultraradikálnej ľavicovej strany, postavenej na zvyškoch odporu voči európskej ústave. Jej odmietnutie je zatiaľ najúspešnejšou akciou hnutia Attac, ktoré sa pôvodne konštituovalo okolo myšlienky zdanenia medzinárodných finančných transakcii.

 

 Zatiaľ je predčasné hovoriť, akým smerom sa vydá klasická  európska ľavica, ktorá sa pod tlakom historických udalostí prispôsobila viere v kapitalizmus s ľudskou tvárou. Isté však je, že po Európe vznikajú, na obraz roztrieštenosti globalizovaného sveta skupiny, v ktorých sa organizujú radikálni kritici nemohúcej politiky ako za čias Garibaldiho lóže alebo Abafyho jakobínskych konšpiračných krúžkov. Spoločnou črtou neviditeľnej ľavice je pesimistické nazeranie reality tam, kde dnes pravica vidí priestor na krajšie zajtrajšky financované penzijnými fondmi a bojom proti lotrom vo Venezuele a na Kube.

 

Ďalšou pozoruhodnou mutáciou je posun vedeckého materializmu smerom k novým formám mystiky:  Alain Badiou, profesor na Science-Po vydal v roku 1998 spis s názvom Saint Paul ou la Naissance de l´ universalisme (Svätý Pavol a zrodenie univerzalizmu). Obhajuje v ňom dedičstvo protestantského anarchistu Jacquesa Ellula, teológa, ktorý dodnes významne vplýva na heterodoxné myslenie neviditeľnej ľavice. Po ňom nasledoval Giorgio Agamben s exegézou epištoly sv. Paula Rimanom ( Il tempo che resta. Un commento alla Lettera ai Romani, Čas ktorý ostáva, 2000), komentár Listu Rimanom, v ktorom tento taliansky obdivovateľ Guy Deborda a jeho spoločnosti Spektáklu vysvetľuje kontrakciu politického a historického času. Na oboch nadviazal Slavoj Žižek s dielom The Fragile Absolute –- or why is the christian legacy worth figthing for  (New York 2001), ktorý si všíma subverzívny charakter kresťanského učenia a vyzýva na spoločný boj marxizmu a kresťanov, proti novým formám odcudzenosti a otroctva. 

Antonio Negri si s  Michaelom Hardtom v diele Imperium (Harvard 2000) všímajú paralelu medzi súčasným stavom a koncom Rímskeho impéria: „V tomto procese vznikol obrovský potenciál subjektivity, ktorý bol konsolidovaný proroctvom o nadchádzajúcom veku“ .

Neviditeľná ľavica prenechala boj o zvyšky sociálneho štátu tradičnej ľavici vo viere, ktorú charakterizujú slová básnika Ivana Kadlečíka : „ civilizácia je to, že slabších nepozabíjame“. Pokúša sa o globálnu mobilizáciu voči neviditeľnému svetu finančného kapitalizmu. Táto konfrontácia  pripomína magické duely medzi parížskymi okultistami na sklonku 19. storočia o ktorých pravidelné písaval denník Le Figaro vo svojej čiernej kronike.

 Kultúrny pesimizmus, skúmanie ezoterických doktrín, pochybnosti nad revolučným riešením, odhodlanie ísť do konfrontácie s represívnym aparátom štátu a nakoniec odmietanie štátu, ako štruktúry, ktorá predala osudy miliónov  správcovským spoločnostiam, rizikovým fondom a zábave vedú k dosiaľ nevídanej radikalizácii novej politiky, ktorá odmieta akúkoľvek spoluprácu s etablovanými skupinami.

V závere Manifestu, ktorý na Slovensku začali publikovať Pútnici slobody zo základne Sv. Justa, sa píše:

„Aj my žijeme v smutnej dobe: po tvárach miliárd ľudí stekajú slzy, slzy utrpenia a nemohúcnosti. Tento smútok je prejavom nášho vnímania kapitalizmu. Spoločnosť divákov je sústava, ktorá psychicky a fyzicky mobilizuje, pumpujúc energiu z pohľadu výroby nadbytočných ľudí a ktorá udeľuje prostriedky na prežitie iba konformným subjektivitám, zaradeným do poriadku práce, nechajúc padnúť všetkých rizikových jednotlivcov a likvidujúc všetky rizikové skupiny, ktoré stelesňujú iné uplatnenie ľudského života, a tým jej odolávajú. Bezduchým život, živým smrť: také je heslo súčasnej mocenskej konštelácie. Ako prvé nám treba preraziť obkľúčenie osamelosti – vedome na seba vziať spoločenské puto a vytvárať solidárne, skutočné, konkrétne medziľudské vzťahy. Navštevovať sa, stretávať sa, a nie len zostavovať zoznamy adries, čísiel a internetových odkazov. Smutných ľudí ako keby obklopovala kulisa, a zástup figurantov. Príroda, zvieratá, svet sú pre nich len množinou použiteľných rekvizít. Ako keby bol každý z nás len hlavným a jediným hrdinom svojho života. Lenže jedinec je výmysel, nálepka. Byť osobou znamená prijať spolupatričnosť so svetom, pochopiť, že spoluvytvárame látku sveta. Treba sa nám vymaniť z otrockých reflexov... Moc nerozhoduje o skutočnosti nášho života. Mocní sú vždy odsúdení na aspoň čiastočné plnenie prianí ľudu. Problémom nie je, že by bola moc skorumpovaná, a že by mohla svojvoľne konať. V každom mocenskom usporiadaní sa zrkadlí určitá forma ľudskej spoločnosti. Vláda len spravuje, udržiava poriadok, nemá moc zvrchu meniť spoločenskú štruktúru, pokiaľ jej to neumožňujú ľudské vzťahy v jej základoch. Vláda a moc sú oddelené. Nemôžeme od uzákonenia čohokoľvek očakávať, že je samo osebe riešením, uskutočnením zmeny. Nemôžeme napríklad s plnou vážnosťou od vládcov vyžadovať zákony, ktoré by potierali korupciu a klientelizmus, pokiaľ v samotných spoločenských základoch medzi ľuďmi prekvitajú práve korupčné a klientelistické vzťahy. Bez exitujúcej siete solidarity a vzájomnej pomoci medzi ľuďmi zákonodarstvo ochraňujúce núdznych a slabých nemá žiadny účinok. Treba nám rozbiť mechanizmus smútku, v ktorom síce máme rôzne názory, ale len jednu prax, kde názorová rôznorodosť nemá žiadny dopad na skutočnosť. Odmietnuť spoločnosť divákov znamená prestať byť divákom vlastného života, divákom sveta. Zaútočiť na virtuálny svet. Začať odboj proti poriadku, disciplíne sériových divákov, ktorí si zborovo v ten istý čas sadajú pred zapnutý televízor, neznamená abstraktne vyrozprávať, aký by mal byť svet, ekonomika alebo výchova. Začať klásť odpor znamená nájsť svoju pravdu, a neústupčivo sa jej držať. Každé povstanie začína ľudským zblížením tých pár, ktorí sú ako prví ochotní držať sa spoločnej pravdy do dôsledkov. Pravda nie je náhľad na svet, ale to, čo nás k nemu púta. Pravdu nevlastníme. Stretnutie, objav, štrajk, zemetrasenie: v každej udalosti vzniká pravda ak sa mení náš spôsob bytia. Akékoľvek zistenie, ktoré je nám ľahostajné tom zmysle, že v nás nevzbudzuje pocit nutnosti z neho vyvodiť dôsledky pre náš spôsob bytia, nie je pravdou. Akékoľvek mocenské usporiadanie sa udržiava strachom. Ten pochádza z nášho pocitu zraniteľnosti. Žijeme na území, ktorého súčasná tvár je výsledkom niekoľkých storočí policajnej represie. Najprv bol ľud vyhnaný z vidieka, potom z ulíc, potom z mestských štvrtí, a nakoniec aj z pred vchodov panelákov v šialenej nádeji, že všetko živé možno zadržiavať medzi štyrmi stenami súkromia...Akákoľvek strata kontroly je prijateľnejšia ako pokračovanie vo spravovaní krízy. Nech v sebe znovuobjavíme život, a nech prídu časy, v ktorých hodno žiť. My budeme pripravení. Naučíme sa premiestňovať a komunikovať mimo súčasných komunikačných tepien. Naučíme sa pestovať plodiny a chovať zvieratá, a znovu zaľudníme vidiek. Ako prví ľudia: budeme sa vzdelávať v údoliach a hájoch, ako za čias Platónovej akadémie, za čias prírodnej mágie a intuitívneho racionalizmu bez strachu z toho, či dostaneme na kúrenie alebo na výplaty...“

 

 

Martin Šútovec sa ma raz opýtal že prečo „sú na Slovensku rozdelení ľudia, ktorí by mali spolupracovať.“ Nespomínam si na svoju odpoveď, ale celkom presne si spomínam, ako som nadobudol istý pocit viny. „ Kto nejde s nami, ide proti nám,“ znelo mi v ušiach pod pódiom, ktorého riaditeľ sa detinsky chválil, že „jeho festival je pravicový“.

Pre pochopenie tohto spoločenského delenia a cesty, ktorou sa neviditeľná ľavica objavila na Slovensku,  je dôležité vrátiť sa späť. Málokto môže zabudnúť na úvodník s názvom „ Na Bagdad „ Štefana Hríba a Daniela Bútoru v Domine fórum.

Som presvedčený, že delenie, ktoré tak úprimne ležalo Shootymu na srdci pochádza z tohto obdobia. Jürgen Habermas bol so Jacquesom Derridom presvedčený, že moment odporu proti agresii voči Iraku bol kľúčovým pre vznik európskeho politického národa. Proti sústredeným klamstvám slovenskej pravice sa postavila   skupina ľudí, ktorí sa často ani nepoznali. V servilnom omyle signatárov najhroznejších imperialistických výziev za „demokratický Irak“ a „nový Blízky východ“ a „nové americké storočie“ sa zrodila na Slovensku iba nová slovenská ľavica.

Jej predstavitelia  netrpia ostalgiou, nečítajú po nociach Lenina, nežijú v záhonoch cannabisu a nekočíkujú deti od neznámych otcov, tak ako si to predstavujú ich kritici. Pamätajú si aroganciu komunistických súdruhov a nerozumejú, prečo im novým školstvom naformátovaní „reformátori“ nadávajú do boľševikov. Nepočúvajú Beatku Dubasovú, ani Elán, vedia, že pred Novembrom 89 museli isť skoro ráno do obchodu pre smotanu , že Jamesa Bonda mohli pozerať iba s monotónnym poľským jednohlasným dabingom a rodičia ich dávali krstiť u farárov niekde medzi skalami, lebo v meste to nebolo možné.

Nebyť viacerých fundamentálnych lží „demokratického systému“ – od nezvládnutej vojny na Balkáne, genocíde v Rwande až po Irak, boli by z nich možno poslušní príslušníci „nových elít“,  ako sa zvyknú nazývať všelijakí „mladí lídri“ v časopisoch na kriedovom papieri. O tejto lži v priamom prenose  v bezpečnostnej rade OSN Slavoj Žižek napísal: „Slávne zbrane hromadného ničenia sú ďalším príkladom neuchopiteľných entít, neoveriteľných empiricky. Boli istými hitchckokovským MacGuffinom, údajne ukryté na miestach rovnako rozmanitých ako nepravdepodobných ( v púšti, čo je dosť pravdepodobné), alebo v pivniciach prezidentských palácov (jemne absurdná hypotéza vzhľadom nato, že pri bombardovaní by Sadáma zabili.) Mali byť vo veľkých množstvách, ale zároveň neustále premiestňované, a čím viac boli zničené, tým viac sa stávali nebezpečnými a akoby zničenie veľkej väčšiny z nich magicky zvyšovalo ničivý potenciál zvyšných. Boli teda nenájditeľné a preto nebezpečné.“.

Servilita slovenských „pravicových revolucionárov“ aby sme nezabudli na trockistické dedičstvo neokon,  mala nadobudnúť ešte komickejšie rozmery.

Sedel som v čase bratislavského summitu Putin- Bush v press centre Európskeho parlamentu. Po oboch stranách sedeli kolegovia, jeden z Belgicka, druhý z Luxemburska. Sledovali sme televízne zábery z Hviezdoslavovho námestia. „ Vy potrebuje stále niekomu mávať vlajočkami, však?“ počul som sprava. Slovensko bolo v tom čase jednou z mála európskych krajín, kde sa mohli Putin a Bush predvádzať po námestí bez toho, aby ich niekto nezasypal fľašami a nadávkami. Nová slovenská liberálna ľavica teda  vznikla na  podvode o šírení demokracie v Afganistane, o zbraniach masového ničenia v Iraku.  Tento fakt by si mala uvedomiť intelektuálna obec vzídená z 90. rokov, ktorá sa pokúšala o nepolitickú politiku a úspešne sa vyhýbala kritike ultraliberálnych pokusov, ktoré predvádzala predchádzajúca vláda.

 

Sme zrejme jedinou krajinou na svete, kde je najcitovanejším ekonomickým expertom človek, ktorý celkom otvorene obhajuje Pinochetov režim v Chile a krajinou  kde sa popredný umelec – kazateľ švajčiarskeho dôchodku – pohoršuje nad kritikou bezprávia, v ktorom sa nachádzali väzni na Guantaname.

 Absurdita takejto argumentácie, ktorá potrebuje na zdôraznenie nežiteľnosti predchádzajúceho režimu dokazovať pozitívne stránky ekonomickej reformy v Chile za pravicovej diktatúry a pokúša sa z Mašínovcov vyrobiť hrdinov tretieho odboja je dokonalá. Pápež Ratzinger mal svojím spôsobom pravdu, keď hovoril o morálnom relativizme. Okrádanie občanov Enronom, pád Lehman Brothers, najväčšia kríza od 1929,  ekologické katastrofy a vojny, nie sú dôsledkom systému, ale ľudí, no nedostatok liekov na Kube je samozrejme výsledkom totalitárneho režimu. Táto nedôslednosť a otrockosť spolu s monopolom verejného diskurzu pravicou „lepšie je mýliť sa s USA ako proti nim“, ako pekne zosumarizoval náladu  slovenskej pravice  na začiatku tisícročia popredný komentátor denníka Sme ,  viedla rovnako  k vzniku novej ľavice.

 

Odvtedy sa na Slovensku objavili Mojsejovci, v televíznych správach si môžeme každý večer pozrieť policajné zvodky a my stále veríme, že si v tomto priestore urobíme nejaký koridor z Novembra 89, ktorý nám umožní bezpečne vykľučkovať bez toho, aby sme si nemuseli položiť otázku: „Čo je moderný kapitalizmus?“ Je zrejmé, že mi neodpovedia ľudia, ktorí naďalej zavádzajú, keď tvrdia, že ekonomické vzťahy sú modelom pre etický systém. Fakt, že kapitalizmus je systémom neetickým alebo minimálne morálne neutrálnym,  nabral po začiatku nového tisícročia radikálnejšiu dimenziu.

 

Notorické lži „medzinárodného spoločenstva“, štekanie stredoeurópskych pudlíkov, ktorí si dovolili byť expertmi na tretí svet v mene nejakej totalitnej skúsenosti, sémantická inflácia výrazov ako „západné hodnoty,“ a „euroatlatické hodnoty“ viedli teda  k formovaniu nového, radikálneho prúdu.  Jeho výsledkom je, že zatiaľčo slovenská pravica diskutuje o témach spred dvadsiatich rokov, slovenská radikálna ľavica sa úspešne napojila na európske myslenie a ponúka spoločnosti kritiku zľava.

„Ak je primárnou funkciou politiky pacifikácia ľudského spoločenstva tak aj kapitalizmus je len politika, ktorej ideologická originalita spočíva akurát v presvedčení, že človek je vo svojej podstate predovšetkým tvor produktívny a spotrebujúci. Akákoľvek ekonomika je v princípe len zdanlivo vedecky podložený disciplinujúci a umravňujúci systém medziľudských vzťahov. Vedia to predstavitelia štátu, ktorí udržiavajú poriadok práce, vie to buržoázia, ktorá z neho profituje, vie to tá časť proletariátu, ktorá proti nemu brojí. Jediní, ktorí prepadli ilúzii, že ekonomika, a tá kapitalistická obzvlášť, je niečo sama osebe, niečo mimo politických vzťahov, sú malomeštiaci, ktorých snahou je v záujme vlastného pokojného prežitia neriskovať, a žiť nezúčastnene: maloobchodníci, drobní podnikatelia, živnostníci, úradníci, učitelia, predstavitelia akademickej obce, novinári...  Je to akási sociálna želatína, tvrdé jadro divákov, anonymná masa dobromyseľných bezvýznamných, ktorí túžia mať svätý pokoj od dejín a rozbrojov a prežiť v útulnom závetrí. Ľudí žijúcich v takomto prostredí charakterizuje pokrytectvo a schopnosť z vnemov a vedomia vytesňovať akýkoľvek prejav všade naokolo zúriacej vojny. Práve v tomto prostredí vznikajú reformné pokusy o kompromisné a postupné zmierňovanie patologických dopadov systému na jedincov, deklaratívne v záujme vylepšovania jeho nedostatkov. Maskovanie, kozmetika, retušovanie. A tak pre zábavu a divadelné poučenie ľudských más vypúšťajú mydlové bubliny. Bublina prvá: vytvorenie základu celosvetového štátu, ktorý by mal umožniť celosvetovo zdaňovať presuny kapitálu, a výnosy rozdeľovať. V skutočnosti ide len o apológiou beztak vyfabulovanej reálnej ekonomiky, ktorú akoby vo vlastnej šťave dusili nikým nekontrolované finančné trhy. Nejde o kozmopolitizmus, ale len o nový šat pre nostalgikov etatistov. Bublina druhá: postupné znižovanie ekonomickej výkonnosti – znížiť výrobu a spotrebu zároveň. Žiť veselo, ale striedmo. Konzumovať biopotraviny, jazdiť na bicykli, prestať fajčiť, piť alkohol, a pri nákupe dbať nie na značky, ale na chemické zloženie, alergény, geneticky modifikované komponenty, ako aj na pôvod tovaru, respektíve ekologické a sociálne podmienky jeho výroby. Zdravá ekonomika cez zdravú životosprávu... Je to pokus zachovať ekonomiku nie ako vedu, ale ako morálku - morálku sedliackeho rozumu dobrého gazdu.Lenže kapitál nie je neutrálnou silou, ktorú by stačilo len správne naSMERovať, aby miesto skazy ľuďom priniesla šťastie. Kapitál musí znečisťovať a ničiť, nemôže byť ľudským projektom, nakoľko ním hýbe len jeho vlastná akumulácia. Výroba pre kapitálovú akumuláciu je oddelená od akejkoľvek ľudskej potreby, teda aj od základnej potreby prežitia ľudského druhu. A preto v rámci kapitalizmu neexistuje »iná« globalizácia. Priemyselné odvetvie zamerané na recykláciu si vždy zabezpečí surovinu na recyklovanie, ktorým len vyrobí surovinu pre ďalšie priemyselné odvetvie. Recyklovanie je len novým spôsobom získavania surovín, pričom neznečisťuje o nič menej, ako akýkoľvek iný priemysel.“, píšu na záver Pútnici slobody zo základne Sv. Justa.

Text vyšiel v jemne cenzúrovanej podobe v časopise OS

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 63 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 02.11.2009 (čort)

Diskusia k článku obsahuje 64 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist