Ja som toto v čiernom kabáte, ktorý si náročky nezapínam. Idem po Obchodnej a potom zbehnem dolu. V duchu stále koledujem a búcha mi srdce. Cestu križujú samí notabenisti. Na rohu Obchodnej ulice, kde sme s tatom naposledy kupovali večerník stojí ďalší. Notabene! Notabenéééééé!!! Nééé!

 Zajtra je Barborky a ja neviem vojsť do hračkárstva. Sú také čudné dni, výklad na Obchodnej je nejaký ružový. Skáče v ňom Mikuláš. Vyskakuje až na sklo, takmer si ide rozbiť nos. Nevyskakuj, pomyslím si a nevojdem dnu. V kaviarni z rádia koledy. Dudlajda, Ježišku a tak. Sadnem si, vyložím na stôl Rodinné striebro dvojku a premýšľam, či ma prestane bolieť hlava, keď si dám fernet. neprestane, ale objednávam si fernet. Mila Haugová píše o Kraskovi, ale nemá tú hlinu na pätách. Ja jej mám odrazu toľko, že neviem, či som okolo seba nenašmátrala samé blato. Kvichty blata nosievam na topánkach. Aj týchto nových, čo vyzerajú starodávne. Teda, toto som ja. Strážaya a Kraska mám prečítaného lepšie ako všetci dnes v meste, kvichty blata na topánkach a chodím mestom ako Mikuláš.

 Pravdaže, och a joj, veľa povinností, všetci majú veľa povinností. Aj ja. Tých mikulášskych. Idem na vianočné trhy a tam ako na ľudovej veselici žeriem klobásu a Santa Claus is comming in the town! Yeah! Hľadám Mikuláša, obzerám sa po výkladoch, no nevojdem nikde, aby som takáto presne takáto zostala. Dávno som mala byť doma, chýba mi Barborkina šošovička na dlani. Kde sú moje deti? A mama, teda ja, sa stále túla mestom. Toto som ja, v čiernom kabáte a nezavolám nikomu, nemám odkiaľ a keby som aj mala, nezavolám. Teším sa, že nik nevie, ako nezavolám a najradšej by som to niekomu nejako dala vedieť. Nestoja ani o dala vedieť a tak sa dovlečiem na Mierko.

 Sadnem si na lavičku a viem, že už nikam, ale naozaj nikam v tomto meste nepôjdem. Baštrngujem s rodinným striebrom. Notabenééé z Obchodnej. Čítam si. Na soche predo mnou sedia spočiatku štyri holuby. Jeden priletí. Dvaja odletia, šiesti priletia, potom spia a potom jeden odbehne smerom ku hradu, akoby šiel iba na skok, niečo prinesie a vráti sa. Potom príde teta v kožuchu a z kabelky vyberie igelitovú tašku. Zo záhonov, ktoré sú na zimu poprikrývané čečinou kradne tú čečinu a cpe si ju do tašky. Zastane pri nej ujo a hovorí, že prečo to beriete, kto vám to dovolil! A tá pani takým vystrašeným hláskom, že ja si chcem z toho urobiť na Vianoce na stôl venček. Iná pani v modrom kabáte príde, má zahnutú palicu a prezerá smetláky. Z jedného vyberie krajec chleba a rovno na mieste ho zje. Prezrela všetky, chýba len ten, pri ktorom sedím. ustúpim, posuniem sa, čo keď je v ňom poklad. Medzitým pozerám na prezidentskú stráž. Pochodujú. A nejaký chlapík tam chodí aj s rebríkom, montuje na prezidenský palác girlandu a sviečky. Odrazu spadne z rebríka a zostane ležať na zemi, no a tí truľovia strážnici iba stoja v pozoere, asi musia, nesmú sa pohnúť! Pomáhať mu pribehne celkom cudzí človek z ulice. Zrazu predo mnou kráča oblečený pes. Och, pravdaže, na vôdzke... Má oblečený frak a na hlave malilinkatý psačí cilindrík. Cililindríček. Asi ide do divadla, pomyslím si. Teda, ten pes.

 A vedľa mňa už dlhší časť sedí mladé dievča. Má žuvinu a krásne pery. Lesklé. Jej chlapec mešká. Meškáš, povie to dievča. On, že no a čo, do mrne, mala si odisť! A to dievča, že už si so mnou takmer neni! A on, že ja nemám taký čas jako ty, ja chodzím do roboty! Ked mám ja čas, nemáš ho ty a ked ho máš ty, nemám ho ja, a okrem toho, ked si chcem zatrtkat, tak nikdy nechceš. No povedz, dáš zatrtkat? Dáš? Dievča sa postaví a beží na trolejbus. Ideš alebo nejdeš, kričí už vo dverách na chlapca, ten ide, ale nestíha, tak dievča vystúpi na zastávke z trolejbusu a bozkávajú sa. Chlapec jej lezie rukou do gatí.
A potom na ich mieste sedia dvaja asi desaťroční chalani a fajčia vajgle. Jem čokoládu a počítam holuby na streche. Dvadsaťjedna. Jeden stále vyrušuje, nakoniec odletí a vezme so sebou aj tie zo sochy.
Vysoký pán mi hovorí, Olenka. Olenka, nedáte mi nejaké drobné? A ja, že nech sa páči a dala som mu dvadsať korún. Sadne si opodiaľ, vyplaší mi holuby a fajčí.
Dve tety bežia na autobus a smejú sa. V autobuse vidno, ako sú radi, že to takto krásne stihli.

 A v meste sa stmieva. každý sa náhli domov. Sedím na lavičke, no odrazu akoby som svoje domov nemala. Chcem ležať vo svojej posteli, pozerať na lietadlá a bozkávať malej ručičky. Odrazu mi chýba moje modranské sama.
Olenka, príde ten chlapík, už dofajčil, ja som veriaci človek, len sa neviem zžiť s touto dobou. A ja mu odvrknem, že ani ja a choďte preč! Toto som ja. Tatuškove dievča.
Doma si lebedím v perinách, pozerám sa na tie lietadlá a pomyslím si, že ten pes vo fraku je už asi v divadle...