Čítať knižku Toto posrané 20. storočie historika umenia Tomáša Štraussa znamená ocitnúť sa v bludisku časov, pred ktorými je naša empatia ešte stále otupená.

„Dějiny se docelují budoucností,“ písal Sabina a túto tézu potvrdzujú aj odvážni proroci, lebo aj oni potrebujú na pohľad späť dioptrie od súčasného oftalmológa, aby mohli pridať k svojim proroctvám pravdepodobnosti nezvratné fakty z minulosti.

Štraussova kniha však nie je o proroctvách, hoci by som hneď aj dodal, že skoršie práce autora sú aj o tom, i keď sa venujú len dejinám umenia. Vidieť dopredu pomocou artefaktov minulosti nedokáže každý. No aj proti svojej vôli to vie ten, kto si vie vybrať určujúce, zlomové, na perspektívu vytušené úseky dejín, javy či osobnosti a oproti nim to či tých, ktorí si nevidia ani pred nos. Minulé storočie, presnejšie naša (ne)schopnosť vidieť krok dopredu, nebolo však z tohto aspektu vždy len „posrané,“ aj o tom sa v knihe dozvieme.  

Tomáša Štraussa si pamätám, keď ako pätnásťročný bol v Paríži na svetovom zraze skautov zvanom „jamboree“ a vydával aj vlastný skautský časopis. Mal pred mnohými z nás náskok pol života  a v mnohom ohľade si ho udržal dodnes. Skutočne si nepamätám, že by bol otrocky podľahol módnym tlakom a nariadeniam v polovici minulého storočia, hoci bezprostredne v jeho blízkosti tvorili duchovia profesorských kalibrov (napríklad M. Bakoš a R. Brtáň, ktorí „doplnili a spracovali“ ruský Slovník literárnovedných termínov a v ňom napríklad heslo: surrealizmus – pozri dekadencia). Kým sme podajedni vyrastali na týchto „pseudognómach,“ Tomáš Štrauss vydáva v roku 1962 Umelecké myslenie a o štyri roky knihu Anton Jasusch – zrod východoslovenskej avantgardy dvadsiatych rokov. Kým však v tejto knihe autor rámcuje jedinečné znaky fenoménu (s prepáčením provincionálnej) avantgardy v európskych súvislostiach, v „Posranom storočí“ sa ich ani nepokúša zaradiť do kapitoly „Povedzme avantgardy“ a zmieňuje sa o Jasuschovi až v kapitole Socialistický realizmus, no ani tu nie je v zlej spoločnosti. Jednako mi len vŕta v mysli, prečo Štrauss vzdal ďalší pokus prevetrať túto vzácnu epizódu našej domácej avantgardnej historicity v kontexte a

 „s presahom umenia do života a jeho anticipačnej funkcie“ (s. 85), keď práve tu sa dalo povedať niečo aj o tom, ako sa neraz vedomie vzoprelo bytiu, hoci stále platí, že za ním zaostáva, ale na truc sa niekedy správa aj anticipačne a vtedy bytie ťahá za kratší koniec...

O únikoch z klietok

Toto však je jediné miesto, kde si dovolím byť kontra, ale môže to vypáliť aj inak, keď si ťuknem na čelo a ihneď sa preferencie javov i osobností ukážu nie v súvislostiach tušení, ale v rámci umeleckohistorických kauzalít, pre ktoré autor nemá pochopenie v klietkach, v  „ktorých by sa podľa potreby a ako to už tí starší prízvukovali (´v záujme celku´) zakazovali myšlienky voľného trhu, individualizmu a slobody“ (s. 26). Štraussovo triedenie javov a tvorby skutočne nie je o klietkach, ale skôr o únikoch z nich.

Keďže „niet ničoho vo vedomí, čo by už predtým nebolo obsiahnuté v zmysloch“, nemá autor ďaleko k Platónovi. „Platónske poňatie tvorivého činu a vedenia ako ´anamnezis´, t. j. ako spomienky na kedysi už nevyhnutne videné a zažité, ovláda vo svojej vzájomnej previazanej štrukturálnej podobe viac než dva a pol tisícročia európskej kultúry a vzdelanosti“ (s. 19). Mohol by som teraz parafrázovať „pionierov novej filozofie vedy“ a mohlo by to znamenať aj to, že niet ničoho, čo už predtým nebolo. Takto by sa aj Platónova karanténa uvalená „na všetko, čo zaváňa odbojným duchom poézie, zmyselnosti a nekontrolovanej jedinečnosti“ (s. 23) náramne zhodovala s tým, že ani „dvadsiate storočie nebolo obzvlášť originálne vo vymýšľaní klietok“ (s. 26). Nuž na to, aby sme sa mohli poučiť, všetko už síce bolo, a bolo toho dosť, len si ľudstvo každú lekciu musí párkrát zopakovať, lebo pamäť je inštitúcia, ktorá sa nerada otvára sama pred sebou.

Stále sme na samom začiatku knihy, ale takto by sme mohli preberať vetu po vete, kapitolu po kapitole. No určite by sme sa znova stretli s tým, z čoho vychádzal Štrauss nielen v úvode knihy, ale aj na začiatku svojich pražských univerzitných štúdií, keď ho „zaujala klasická grécka filozofia“ (s. 13). Na rozdiel od svojich súvekých kolegov, ale aj od mnohých dnešných apologétov, pre ktorých sa dejiny stále dejú podľa (nielen ich) ideologických konštrukcií, alebo čerstvo doručených  inštrukcií, Štrauss má, hoci nepriamo, odkaz aj na adresu tých, ktorí by Milanovi Šimečkovi za jeho vyučovanie marxizmu najradšej prikladali na hlavu somárske uši. Nie je to len o Šimečkovi, ktorý „bojuje proti dobovo panujúcim vetrom,“ ale aj o Bretonovi, pre ktorého v tridsiatych rokoch je „Engelsovo poňatie kauzality  z jeho panoramatickej Dialektiky prírody (...) bázou ontológie a neotiky surrealizmu“ (s. 55).

Hoci práve Štraussa upozorňovať na to nemusím, ale pre prípadných čitateľov tejto sumarizácie chcem pripomenúť, že aj exemplárna persona non grata v bývalom režime a autor Prvního sešitu o existencialismu Václav Černý bol socialista („Řekl jsem už, že důvod mého rozchodu se stalinským revolučním socialismem byl základně a zásadně mravní. Socialistou jsem byl od mládí, domnívám se, že jím jsem dosud“ - Paměti III (1945 -1972), s.293). No a už iba na útechu: aj celá česká medzivojnová avantgarda žila z utópií, čo sa môže rovnako vzťahovať aj na Picassa, Dalího a iných heretikov z laboratória európskej moderny.

Nemusí hovoriť inak

Tomáš Štrauss bez klapiek na očiach si posúva pod mikroskop dejiny „posraného 20. storočia“ a vidí ich v skľučujúcich paradoxoch a protirečeniach, na rozdiel od tých, pre ktorých je ešte aj dnes príznačná binárna optika čiernobieleho videnia i vedenia. Na Slovensku bol azda jediným vykladačom výtvarnej moderny, ktorý nemusí hovoriť o soc-arte inak teraz, ako hovoril a písal pred polstoročím, a jediný preplieta domáce tradície, javy, osobnosti a ich tvorbu s európskym kontextom. V tejto pavučine omylov nie je všetko len posrané, a nie o tom je titul knihy. Môžeme dedukovať, prečo sa tak volá: či len pre naše domáce premárnené živorenie v polstoročnom socialistickom bloku, no celkom isto aj pre holokaust a gulagy, no a najskôr pre pokus zodpovedať na otázku vyslovenú v podtitule knihy Umenie a ideológia?

Keď však pozorne čítame knihu, zisťujeme, že ani ekonomický raj v západnej Európe neznamenal len priaznivú klímu na tvorbu, naproti tomu priebojne vystupovala  undergroundová postavangarda z východného bloku, resp. prúd, ktorý v dikcii autora je „novo sa obrodzujúca minimalistická úžitková avantgarda“ (s. 180).

Hoci predmetom skúmania je umenie, bez spoločenského kontaktu tvorby a tvorcov by to bolo nemysliteľné. Bez  takejto konotácie by sa umenie mohlo ponášať na Morov ostrov Utopus – „Kto v ňom pozná jedno mesto, pozná všetky“ (s. 22).

Tomášom Štraussom citovaná bibliotéka v texte knihy i v poznámkach pod čiarami je štruktúrovaná ako na seba naukladané fosílne vrstvy v zemskej doske. Všetky spolu súvisia, jedna druhú drží ako Atlas zodpovedný (v gréckej mytológii) za udržanie Zeme v správnej polohe. Určitým zjednodušením sa dá povedať, o tom je citát Kahna Wienera pod čiarou: „Ak sa kultúra a umenie  niektorej epochy so svojím systémom vyznačuje senzualizmom, inklinuje celá táto epocha k podobným fenoménom v celom spoločenskom živote, rovnako ako dobových formách a intímneho života súčasníkov“ (s. 131,132). Potom vždy musí prísť niekto, kto upozorní na to, v akej polohe sa nachádzala epocha, povedzme, v minulom storočí.

Tibor Ferko

Autor je dramaturg a publicista