JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

O udržiavaní neudržateľného

Kríza žánru | Autonómna zóna | Tomáš Profant | 25.04.2013

_ma_small

Otázky životného prostredia sa na Slovensku zriedka dostanú do centra pozornosti. V tomto ohľade sme predbehli Dánsko, či zbytok západnej Európy. Enviromentálne problémy, či dokonca hroziace katastrofy u nás nikdy nevyvolali väčšiu vlnu pozornosti. Klimatická zmena sa stala trvalou súčasťou našich životov a zmienky o nej v médiách sa stali viac vecnými ako vyvolávajúcimi senzácie, s pár výnimkami typu Kodaňského samitu v decembri 2009. Hoci sme zrejme nikdy nežili v ekologickej dobe, smelo môžeme povedať, že žijeme v dobe post-ekologickej.

Recenzovaná publikácia usiluje o vytvorenie novej výskumnej agendy v podobe sociológie neudržateľnosti. Autori Ingolfur Blühdorn a Ian Welsh hovoria o potrebe paradigmatickej zmeny oproti enviromentálnej sociológii (s. 14). Jej cieľom nie je skúmať ako by revolúcie v technologickej a riadiacej efektívnosti mohli zaistiť pokračovanie konzumného kapitalizmu, ale naopak sa zaoberať otázkou: „ako sa vyspelé moderné kapitalistické konzumné demokracie usilujú o udržanie toho, o čom vieme, že to je neudržateľné?“ (ibid.). Dnes sme svedkami na jednej strane „všeobecnej akceptácie, že dosiahnutie udržateľnosti si vyžaduje radikálne zmeny v najzákladnejších princípoch spoločností neskorej modernity, a na druhú stranu, rovnako všeobecného konsenzu o tom, že o demokratickom, konzumnom kapitalizme sa nevyjednáva, bez ohľadu na rastúce dôkazy o jeho neudržateľnosti“ (ibid.).

Tento paradox je základom post-ekologickej éry, v ktorej sa v tejto chvíli nachádzame. Paradigmatická zmena v eko-politike potom zahŕňa normalizáciu enviromentálnej krízy v médiách prinášajúcich dennodenne správy o storočných záplavách, suchách, požiaroch, hladomoroch, či vyhynutí druhov alebo odlesňovaní a topení sa ľadovcov. Druhou dôležitou súčasťou je zameranie sa na ekonomický rast, medzinárodnú konkurencieschopnosť, či spotrebiteľské výdavky, ktoré sú radikálne nekompatibilné s ekologickými cnosťami udržateľnej spoločnosti. Treťou charakteristikou eko-politiky post-ekologickej éry je prijatie kapitalizmu ako integrálnej súčasti riešenia zhrošujúcich sa problémov hlavnými predstaviteľmi enviromentálneho hnutia, či kedysi radikálnymi mimovládnymi organizáciami ako Greenpeace, či Priatelia zeme, alebo stranami zelených (s.3-4). Ďalej potom Blühdorn vo svojej kapitole zmieňuje delegovanie problémov životného prostredia „expertom“, materialistickú, na konzum orientovanú konštrukciu identity; prevládanie prístupu ekologickej modernizácie a enviromentálnej ekonómie, ktoré vnímajú ochranu životného prostredia ako príležitosť pre rast; rozvíjanie konceptov ako korporátna sociálna zodpovednosť, Fair Trade, etické investovanie, zelený konzumerizmus, atď., ktoré nie sú v rozpore so základnými princípmi produktivizmu a konzumerizmu; zarámovanie životného prostredia do problematiky bezpečnosti, ktoré nespochybňuje životný štýl ľudí na globálnom Severe, a usiluje o prístup „slobodného a civilizovaného sveta“ k prírodným zdrojom, ochranu bohatých krajín pred enviromentálnymi utečencami a udržiavanie konfliktov v medziach nenarušujúcich svetový trh; a napokon odmietnutie ekologického idealizmu a trvanie na politickom realizme a pragmatizme.

Zároveň je z úvodnej kapitoly treba zmieniť ešte jedno rozlíšenie, ktoré charakterizuje post-ekologickú éru. Zatiaľ čo prehľad americkej literatúry naznačuje príklon k anti-enviromentalizmu, marginalizáciu až vylúčenie požiadaviek týkajúcich sa životného prostredia v tejto krajine, v Európskej Únii sme skôr svedkami vyčerpania tejto témy a jej novom zarámovaní v súlade s technooptimizmom, hospodárskym rastom a konkurenciou na trhu. V tomto ohľade potom skeptický enviromentalista Bjørn Lomborg nie je unikátnou figúrou bojujúcou proti prúdu, ale skôr „odpoveďou na implicitný spoločenský dopyt“ (s. 10). Zmeny v eko-politike bez zjavných pôvodcov sa tiahnu celým zborníkom a naznačujú potrebu odlišného vnímania moci než na aké sme zvyknutí. Popri jasnom označení aktérov enviromentálnych mocenských vzťahov a ich činov autori ukazujú ako je politika neudržateľnosti uskutočňovaná bez možnosti jednoznačne identifikovať jej konkrétnych pôvodcov. Hoci táto politika má jasnú intencionalitu, je asubjektívnou. Deje sa skrz množstvo subjektov zároveň, ale nemá jedinečných vykonávateľov.

Nachádzajúc si miesto medzi eko-ekonomickou win-win literatúrou a eko-apokalyptickým prístupom má zborník formalizovať agendu post-ekologickej enviromentálnej sociológie a odpovedať na otázky týkajúce sa zmeny progresívneho enviromentalizmu na politiku neudržateľnosti. Primát tu má symbolická politika umožňujúca simultánnu existenciu diskurzu nutnosti radikálnej zmeny a zároveň politiku udržovania neudržateľného.

Druhá kapitola od Larsa Kjerulfa Petersena analyzuje zmeny diskurzu dánskej televízie TV2 hybridného komerčno/verejnoprávneho charakteru so sklonom k populistickému spravodajstvu zdôrazňujúcemu kontrast medzi zdravým rozumom a obyčajnými ľuďmi na jednej strane a systémom a metropolou na druhej strane. Zmeny sa týkajú pokrytia Samitu Zeme OSN v Riu 1992 a o desať rokov neskôr v Johanesburgu. V Riu bol prítomný diskurz prežitia a ekologickej modernizácie s problematizovaním nadmernej spotreby a strachom z preľudnenia. Príroda tu má význam sama o sebe a zároveň ako náš materiálny základ. Je prítomná hrozba nadchádzajúcej katastrofy a príkladom riešenia je na zisk orientovaný, udržateľný spôsob využívania pralesa. Spoločenstvo ľudí tu zahŕňa všetkých, ktorí sú v ohrození spolu s planétou, teda akési globálne „my“, Ďalším „my“ sú bohaté nadmerne konzumujúce, eko-imperialistické krajiny a „druhými“ sú romantizovaní a viktimizovaní obyvatelia brazílskeho pralesa – obete degradácie životného prostredia. V Johanesburgu naproti tomu je závažnosť situácie spochybňovaná a otázka príčiny globálnej zmeny klímy nie je jasne zodpovedaná. Obmedzenie rastu prítomné v Riu tu úplne absentuje, naopak spochybňuje sa užitočnosť peňazí vynaložených na ochranu životného prostredia. Kým v správach o Riu esteticky pekne vyobrazená príroda bola ilustráciou toho, o čo prichádzame, v správach o Johanesburgu je ilustráciou toho, že prírode sa darí dobre. Zároveň sú podporované názory ž zmieneného Lomborga o potrebe inak vynakladať finančné prostriedky. „My“ tu reprezentuje viac Dánov ako globálnu spoločnosť a je charakterizované schopnosťou konkrétne konať namiesto pompéznych deklarácií EÚ, teda „Druhých“. Ďalším „My“ je vnímanie klimatických správ ako alarmistických v protiklade k enviromentálnej byrokracii a zbytočným vyjednávaním svetových lídrov – teda „Druhých“. Dôležitým prvkom je, že zatiaľ čo v Riu boli problémy životného prostredia integrálnou súčasťou hospodárstva, v Johanesburgu sú nákladom navyše, ktorý si môžeme dovoliť, len keď sa ekonomike darí. Vidíme tu prechod k post-enviromentálnej epoche podriadenia logiky ochrany prírody logike hospodárskeho rastu.

Autor tretej kapitoly, Jeppe Laessøe, skúma ako sa menil spôsob participácie obyvateľstva na zelených témach v Dánsku od sedemdesiatych rokov do súčasnosti. V tejto zmene je prítomná už zmienená asubjektivita. Marginalizácia možných konfliktov nebola dôsledkom uvedomelej stratégie, ale postupným procesom spájajúcim progresívne, zelené zámery vlád s aktívnymi enviromentálnymi skupinami. Kým v sedemdesiatych rokoch bola zelená občianska politika postavená na participácii zdola organizovaných miestnych skupín s cieľom ustanoviť alternatívnu verejnú sféru mimo mainstreamových inštitúcií, so zapojením anti-nukleárneho hnutia došlo k zmene. Namiesto snahy o komunikatívnu akciu zapojenia ľudí sa ťažisko presunulo na dosiahnutie cieľa. Participácia stratila význam ako cieľ sám o sebe, a podriadila sa strategickému cieľu boja proti nukleárnej energii. To bolo spojené s vytváraním čo najširších aliancií namiesto snahy o debaty a nevyhnutné vynáranie sa konfliktných záujmov. V osemdesiatych rokoch s ústupom jadrovej energie enviromentálne hnutie takmer vymizlo a bolo nahradené profesionalizovanými organizáciami typu Greenpeace alebo WWF. Profesionáli a profesionálky z týchto organizácií našli svojich pendantov a pendantky vo vládnych byrokratoch a byrokratkách a expertoch a expertkách. Namiesto zapojenia aktívnych občanov začali reprezentovať ich záujem chrániť prírodu. V reakcii na Burtlandovej správu začala v deväťdesiatych rokoch dánska vláda aktívne usilovať o zapájanie občanov. Laessøe to interpretuje ako snahu o to, aby občania na individuálnej úrovni akceptovali eko-technologické praktiky. Založenie tzv. Schémy zelených poradcov opäť viac usilovalo o rozširovanie zelených praktík v súlade s dominantným eko-modernizačným prístupom. Bola za tým najmä snaha o kvantifikovateľné výstupy, ktoré boli viac spojené s prijatím malých enviromentálnych zlepšení, než s ťažko merateľným zapojením občanov do diskusií a orientácia na konsenzus vylučujúca názory zásadne sa odlišujúce od eko-modernizačného prístupu. A napokon s nultými rokmi prišiel nástup pravicovej vlády a zmena v prospech neoliberálnej hospodárskej politiky orientovanej na individuálnu spotrebu namiesto ekologickej modernizácie. Došlo ku komercionalizácii zelených poradcov, avšak je dôležité poznamenať, že táto zmena sa začala už za predchádzajúcej vlády. Vzniklo množstvo poradenských firiem, ktoré si zakladali zelení poradcovia kedysi platení štátom. Ešte väčší dôraz na konkrétne výstupy viedol k ďalšiemu ústupu deliberácie a bol nahradený krátkodobými workshopmi bez dlhodobejšej kontinuity.

Spolueditor knihy Ingolfur Blühdorn vo štvrtej kapitole vysvetľuje, prečo v post-ekologickej dobe viac nemôžeme hovoriť o symbolickej enviromentálnej politike, ale by sme mali analyzovať tzv. simulatívnu enviromentálnu politiku. Vymedzuje sa voči kritickej teórii a napr. Murrayovi Edelmanovi, ktorí v symbolickej politike videli intencionálnu stratégiu politických elít kontrolovať a ovládať masy používaním symbolov, mýtov a rituálov a popritom presadzovať vlastné záujmy. Takúto symbolickú politiku je potom možné odlíšiť od autentickej politiky, ktorá nezavádza, ale naopak efektívne reaguje na požiadavky obyvateľov a je tak spojená s dôverou obyvateľstva v demokratické inštitúcie. Tieto dve formy politiky sa vyčerpali a nestačia na opísanie situácie neskorej modernity. Dnes, keď dochádza k návratu k materiálnym hodnotám, keď namiesto zapojenia sa do revolučných sociálnych hnutí sa uzatvárame do seba a stávame apatickými vo vzťahu k politike a miesto hľadania alternatív voči systému sme schopní našu identitu potvrdiť iba v rámci konzumného demokratického kapitalizmu, je potreba vnímať zdanlivé snahy o enviromentálne zmeny ako súčasť simulatívnej politiky neudržateľnosti. Namiesto predstierania autentickej politiky sme dnes svedkami snahy o udržanie životaschopnosti politiky samotnej. Simulatívna politika simuluje možnosť existencie autentickej politiky. Úloha kritického diskurzu je tak kritická pri udržiavaní systému v tom, že vytvára zdanie možnosti autenticity. „Simulácia... používa symboly, znaky a obrazy, ktoré nič nereprezentujú alebo neodkazujú k ničomu autentickému, ale ktoré samotné produkujú alebo performujú realitu a prezentujú sa ako doklad autenticity“ (s. 83). Kľúčová je politická komunikácia artikulácie požiadavkov, ktoré ale nemajú byť brané vážne, ale zároveň umožňujú kritiku politikov ako súčasť divadla. Dôsledkom potom je zmena vnímania mocenských rozdielov v spoločnostiach neskorej modernity. Namiesto nerovných vzťahov vzniká tiché strategické spoločenstvo medzi elitami a verejnosťou a myšlienka morálneho zavádzania jedných druhými je nahradená praktikou celospoločenského sebaklamu. Toto hranie sa na vážnosť je odpoveďou snahám udržať neudržateľné.

Autor piatej kapitoly, Jens Newig, vytvára dve osy, na základe ktorých kategorizuje enviromentálnu legislatívu. Jednou osou je efektívnosť týkajúca sa témy, ktorou sa daný zákon zaoberá a druhou osou politicko-strategická, teda symbolická efektívnosť. Vzniká tak matica štyroch ideálnych typov zákonov, pričom Newig na prípadových štúdiách analyzuje dva takéto typy – symbolicky efektívny zákon o ozóne, ktorý mal za úlohu obmedziť dopravu v Nemecku a symbolicky aj substanciálne efektívny zákon o obmedzení emisií v továrňach. Autor vychádza z teórie verejnej voľby a teda predpokladá racionalitu na strane ako politických aktérov, či záujmových skupín, tak elektorátu. Na tomto základe vytvára súbor piatich hypotéz, podľa ktorých, čím väčší je politický tlak, tým väčšia je pravdepodobnosť prijatia zákona, avšak v závislosti od krátkodobých nákladov a ziskov z takéhoto zákona pre politických aktérov sa prijme symbolický alebo substanciálny zákon. V prípade konfliktu záujmov medzi záujmovými skupinami budú dôležitejšie skupiny uspokojené substanciálne a menej dôležité (verejnosť) symbolicky a napokon, čím je téma komplexnejšia a nejasnejšia, tým väčšia je pravdepodobnosť prijatia symbolickej legislatívy. Dve prípadové štúdie tieto hypotézy potvrdzujú, avšak zároveň vytvárajú komplexnejší obraz o verejnosti ako aktérovi. V prípade legislatívy o znižovaní množstva ozónu v ovzduší ukazujú rozdielnosť v záujmoch nie medzi aktérmi ale vnútri aktérov. Ľudia majú dve protikladné želania naraz. Na jednu stranu chcú znížiť ozón, ale na druhú si chcú zachovať možnosť cestovať autom bez obmedzení. O toto však daný zákon mal usilovať. Neprekvapí potom, že jeho účinnosť bola zámerne nízka. Reflektovala tento individuálny a zároveň celospoločenský sebaklam. Dôsledkom tak nebolo vyriešenie problému ozónu, ale jeho účinné manažovanie. Ľudia si uchovali svoj neudržateľný spôsob života a zároveň bol prijatý neúčinný zákon, ktorý mal riešiť s ním spojené problémy.

Susan Baker vo svojej kapitole analyzuje dokumenty Európskej únie a ukazuje, že hoci sa EÚ hlási k udržateľnému rozvoju, v skutočnosti podporuje ekologickú modernizáciu, ktorá je nezlučiteľná s definíciou Brundtlandovej komisie. Na jednu stranu EÚ podporuje udržateľný rozvoj (a teda implicitne jeho silnú verziu) od Maastrichtskej zmluvy, cez Amsterdamskú až po zmluvu z Nice, na druhú stranu Enviromentálne akčné programy od roku 1987 podporujú ekologickú modernizáciu a kľúčovú úlohu technológie a hospodárskeho rastu. Hlavným vysvetlením tejto diskrepancie je schopnosť korporátnej loby presadzovať záujmy na úrovni inštitúcií EÚ. Prezentovaním problematiky životného prostredia ako príležitosti pre firmy je uchovaná centralita hospodárskych záujmov. Otázkou však je, prečo sa EÚ naďalej deklaratórne hlási k udržateľnému rozvoju. Odpoveďou je potreba spoločných európskych hodnôt, ktoré by projekt EÚ legitimizovali a jednou z takýchto hodnôt je ochrana životného prostredia spojená so sociálnou súdržnosťou v protiklade k úzkemu dôrazu na hospodárstvo a technológie. Zároveň sa EÚ vymedzuje aj navonok voči Druhým, k životnému prostrediu menej priateľským entitám a buduje tak svoju normatívnu silu. Medzi udržateľným rozvojom a ekologickou modernizáciou tak existuje určitá funkčná jednota. Udržateľnosť zaisťuje určitý meta-naratív, rámec a legitimizáciu pre integračný projekt a zároveň ekologická modernizácia reflektuje realitu organizovaných záujmov v EÚ.

V siedmej kapitole Emma Huges analyzuje spoločenský sebaklam v súvislosti s bojom proti genetickým modifikáciám (GM) vo Veľkej Británii. Vysvetľuje ho potrebou istoty. Vychádza z Baumana, ktorý postmodernú dobu charakterizuje ako plnú neistôt. Jednou z nich je poréznosť hraníc národných štátov. Snaha o ukotvenie identity, jej zaistenie v priestore, vedie k návratu k známym kategóriám, ktoré štruktúrovali náš život v dobe modernity. Potreba národných hraníc je jedným z príkladov. Diskurz o GM v Británii reprezentuje Britániu ako národ bez GM plodín, ako homogénny národ, ako ostrov a ako čistý, panenský národ. Kľúčovým problémom je, že v Británii sa predávajú GM potraviny, kŕmia sa nimi zvieratá a je možné, že niektoré polia boli „kontaminované“ zo skúšobných polí s GM plodinami. Je teda zrejmé, že Británia nie je bez GM a to si uvedomujú aj aktivisti a aktivistky, ktorí tento diskurz využívajú ako efektívnu propagandistickú stratégiu. Zároveň tento diskurz „zabúda“ na existenciu množstva sub-národných jednotiek v Spojenom kráľovstve a jednotný národ prezentuje ako oddelený Lamanšským prielivom evokujúc odhodlanie Británie bojovať na plážach počas Druhej svetovej vojny alebo dnes v supermarketoch. Autorka vyzvdvihuje aj podobnosť GM diskurzu s diskurzom o imigrantoch a ich prílive, voči ktorému je treba sa brániť. Základom sebaklamu spoločnosti v tomto prípade nie je len vnímanie Británie ako jednotky s jasne stanovenými hranicami, ktorá dodáva Britom a Britkám istotu ukotvenosti, ale aj skutočnosť, že ak celý svet bude naďalej využívať GM plodiny, žiadna hranica Britániu nezachráni. Proti globálnym tokom existujú len chabé národné obranné mechanizmy. Autorka však ponúka alternatívu, ktorou je snaha aktivistov a aktivistiek bojovať na rôznych rozhodovacích úrovniach a adekvátna zmena identity, v ktorej národnosť alebo geografická príslušnosť je len jedným z rozhodujúcich, a nie rozhodujúcim elementom.

Vo filozofickejšie ladenej ôsmej kapitole sa Bronislaw Szerszynski zameriava na prepojenie irónie a post-ekologickej éry. Stavia sa do pozície medzi osvietenstvom a s ním spojeným podrobením prírody a romantizmom odporujúcim industrializácii a hlásajúcim nejakú formu návratu k prírode. Autor sleduje svojich predchodcov a kategorizuje iróniu. Okrem zrejme najobvyklejšej, komunikatívnej irónie, a situačnej irónie vytvára kategóriu dispozičnej irónie, teda irónie ako chovania, ktorá je veľmi podobná dnešnej postmodernej irónii. Tá je charakteristická pre našu post-ekologickú éru a nasleduje to, čo Blühdorn označuje za politiku simulácie. Vychádza z myšlienok antického mysliteľa Teofrasta a jeho poňatia eiron. Postmoderný ironik prijíma kontingnentosť sveta a uvedomuje si nemožnosť súladu medzi vnútornou požiadavkou ironickej tvorby seba samého a vonkajšou požiadavkou ľudskej solidarity. Medzi vnútornými úmyslami a vonkajším chovaním je zjavný nesúlad vytvárajúci nevyhnutné napätie potrebné pre vznik irónie. Szerszynski ju chápe na jednu stranu ako stratégiu, teda nie ako generujúcu moc, ale ako dôsledok moci, alebo ako nástroj, ktorý moc zhromažďuje. Irónia nielen odhaľuje cynické, symbolické politiky zavádzajúce dobromyseľných zákazníkov, ale zároveň je súčasťou širšej simulatívnej politiky prázdnych referencií. V takom prípade nie je oslobodzujúcim nástrojom, ale je súčasťou širšej asubjektívnej mocenskej stratégie. Autor však odporuje Blühdornovi v možnosti odporu voči takejto všeobjímajúcej irónii. Kritizuje postmoderných ironikov za to, že sú chytení v odcudzení ich celkového ironického postoja a argumentuje v prospech pozície, ktorá si síce uvedomuje nemožnosť úniku ironickým protikladom sveta, ale zároveň sa neuspokojuje s empirickým ja a jeho najbezprostrednejšou existenciou. Takáto existencia je vždy až voľbou po uvedomení si ako nás naše okolie presadzuje. Najprv si vždy potrebujeme uvedomiť nevyhnutnosť chýb, ktorých sa spolu s vedou neustále dopúšťame, potrebujeme si uvedomiť našu ne-znalosť. Avšak zároveň by sme nemali opustiť možnosť konať, ale oproti techno-vedeckej modernite a romantizmu by sme mali usilovať o ironickú ekológiu spájajúcu prírodu s kultúrou. Príkladom je nasledovanie Barthesa vo vnímaní čitateľa ako spolutvorcu významu textu napríklad, keď vo Švédsku označia elektrický prúd za „zelený“. Rôzne čítania tejto fyzikálnej veličiny vyvolajú debatu a ironické úškrny nad jej skutočnou farbou.

V poslednej kapitole sa spolueditor, Ian Welsh, zamýšľa nad prepojením nárastu diskurzu civilizácie, vojny proti terorizmu a anti-globalizačných a zelených hnutí. Ukazuje ako pojem civilizácie v sebe zahŕňa, a nie iné, vnímanie slobody. Prirovnáva rozširovanie civilizačných noriem u Eliasa z kráľovských dvorov do spoločnosti k rozširovaniu civilizačných noriem zo Svetovej Banky, MMF a WTO. Civilizácia sa stala kľúčovým pojmom v boji proti terorizmu, avšak zároveň sa terorizmus začal spájať s anti-globalizačným hnutím. Autor to dokazuje na citátoch z prejavov politikov. Obrana slobody, ako súčasti civilizácie potom znamená obranu neoliberálneho, teda neudržateľného ekonomického poriadku proti skupinám na ochranu životného prostredia. V súvislosti s formou protestov zmieneného hnutia potom dochádza v záujme ochrany civilizácie k porušovaniu slobody slova, keď sú v Británii ľudia zatýkaní za prechovávanie subverzívnej literatúry (s. 183). Knihu uzatvára nádejou a vkladá ju do slobodných aktov anti-globalizačného hnutia a ich šírenie skrz médiá, ktoré by mohlo pomôcť pri spochybňovaní súčasnej neoliberálnej dominancie.

Recenzovaný zborník je treba oceniť najmä za inovatívnosť, s akou k problematike životného prostredia pristupuje. Namiesto hľadania príkladov neudržateľného spôsobu života, ukazuje príklady spoločenského vysporiadavania sa s vedomím tejto neudržateľnosti. Ďalším výrazným kladom je poukázanie na celostnú formu fungovania politiky ako širšej stratégie bez stratéga, ktorej dôsledkom je sebaklam na úrovni spoločnosti. Zdôrazniť pritom treba, že Ingolfur Blühdorn a Ian Welsh a ďalší prispievatelia konkrétne ukazujú ako sa to deje a umožňujú tak čitateľovi nazrieť do špecifických taktík v rámci tejto širšej stratégie. Ich poznanie je dôležité pre vynachádzanie nových taktík bojujúcich za zásadné zmeny a skutočne udržateľný spôsob života.

 Ingolfur Blühdorn – Ian Welsh: The Politics of Unsustainability. Eco-Politics in the post-ecologist era, Routledge, Londýn a New York, 2008.

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 29 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 26.04.2013 (Inga)

Diskusia k článku obsahuje 9 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist