TANZTHEATER WUPPERTAL PINA BAUSCH Kontakthof mit Teenagern ab 14 Réžia a choreografia: Pina Bausch Scéna a kostýmy: Rolf Borzik Hudba: Charlie Chaplin, Anton Karas, Juan Llossas, Nino Rota, Hean Sibelius a i. Účinkujúci: študenti stredných škôl vo Wuppertale DAVE ST. PIERRE Un peu de tendresse bordel de merde! (A little tenderness for crying out loud!) Koncept: Dave St. Pierre v spolupráci s účinkujúcimi Zvukový dizajn, výber hudby: Emmanuel Schwartz Svetelný dizajn: Alexandre Pilon-Guay

Máme veľké šťastie. Skôr šťastie v nešťastí, nešťastí síce banálnom, ale pri zapojení komparatívnych postupov pre porovnávanie kultúr a spoločností podobných či dokonca rovnakých sa asi dá hovoriť o nešťastí. To nešťastie spočíva v tom, že naša kultúra je naozaj ojedinelá, na svete nevidená a nevídaná, a šťastie v tom, že hneď za Dunajom, hoci v inom horskom geologickom systéme, leží naše bývalé hlavné mesto Viedeň, ktoré vlastne aj teraz pre nás môže spĺňať funkcie, aké hlavné mesto spĺňať má, t. j. okrem uspokojovania túžob v oceľovo-sklenených obchodných centrách a snahy priblížiť sa imidžu veľkomesta s pobehujúcimi Japoncami s fotoaparátmi môže poskytovať aj kultúrne vyžitie. Nech ma ľudia nazvú, že som parvenu, je to už jedno. Dávam prednosť Pine Bausch pred S brokovnicou na manžela.

Áno, vo Viedni sme mali pred pár týždňami naozaj ojedinelú príležitosť – vidieť dielo Piny Bausch. Pina Bausch je v pohybovom divadle dáma číslo 1 (vo Vlne č. 40 je o jej diele obsiahla štúdia Niny Vangeli). A vidieť jeden z pilierov pohybového divadla – Kontakthof, to nielen dušu poteší, ale aj rozumom trochu zahýbe (keď budeme pri bezalkoholickom pive Null Komma Josef – keďže z Viedne sa musí ísť v noci autom, vláčiky už nechodia, Kontakthof má takmer tri hodinky – rozoberať sociálne a kultúrne kontexty, opäť s použitím komparatistiky).

Tanzquartier je pre Slovákov najbližším miestom, kde sa dajú pravidelne vidieť diela súčasných choreografov (spred SND, Pribinova 17, Bratislava, je to do TQ, Museumsplatz 1, Viedeň, presne 82,5 km). Dramaturgia TQ v napojení na PR je výbornou ukážkou toho, že divákom sa môže ponúknuť aj to, čo by sa v našom časopriestore označilo za vysoko alternatívne, experimentálne, a teda pre naše publikum nezaujímavé a nepredajné. Samozrejme, ide aj o to, pre aké publikum… Ale možno to chce len čas – a ešte asi aj zmenu vzdelávacieho systému a kultúrnej politiky.

Mesačné programové mottá TQ dávajú tušiť, že dramaturgia tu nie je otázkou náhody či možností fundraisingu (podľa nevyhnutného slovenského princípu – ktorý zahraničný inštitút dá, to sa hrá). Vo februári bol program zastrešený mottom Ideme k nám či k vám? – čo okrem iného samozrejme evokuje aj problém miery približovania sa publiku/-a. V marci nasledovalo shakespearovské Nič nevrav. Nie škovránok, to slávik prenikol tvoj sluch, v apríli sa pokračuje so Stretli sme sa. Touché! Zásah!

26. a 27. februára TQ uviedol dielo Piny Bausch Kontakthof mit Teenagern ab 14´, ktoré vzniklo v roku 2008 ako variácia dnes už klasického diela pohybového divadla Kontakthof, ktoré Pina Bausch vytvorila pre svoj Tanztheater Wuppertal v roku 1978. V roku 2000 vytvorila prvú variáciu Kontakthofu pod názvom Kontakthof für Damen und Herren ab 65´. Pina Bausch: „Kontakthof je miesto stretnutí, kde nájdeš kontakt. Kde ukážeš samého seba. Kde môžeš odmietať. So strachom. S túžbami. Sklamania. Zúfania. Prvé skúsenosti. Prvé pokusy.“

Na scéne Rolfa Borzika, dvorného scénografa Piny Bausch, je 26 tínedžerov. Žiadne modelkovské typy zo žurnálov, ale normálne deti wuppertálskych škôl. Všetci v šatách, ktoré sa u nás pred pár rokmi nosili do tanečnej, chlapci vtesnaní do nepatrične pôsobiacich oblekov ako do nutnej masky, dievčatá (poväčšine ochotne) pôvabne pôsobiace v pastelovom outlooku zo saténov a hodvábov. Na javisku, lemovanom z troch strán stoličkami, budú nasledujúcich 170 minút prezentovať všetky možné kombinácie medziľudských vzťahov. Bod A k bodu B, A plus B, A mínus B, A plus B plus C, B mínus C, len chlapci, len dievčatá, jedno dievča a všetci chlapci, ona áno – on nie, oni áno – ona nie, nikto nie… Znie to schematicky, ale po odstránení toho, čo robí divadlo divadlom, by ostalo asi len to. Našťastie, Pina Bausch pracuje s tým podstatnejším – na scéne sú ľudia existujúci v rolách A a B a C so svojimi emóciami, pochybnosťami, naučenými či prevzatými trikmi, pretvárkou, zlozvykmi, hrami a zahrávaniami sa. Všetko toto je prítomné takmer výhradne cez pohyb, hoci k slovu sa dostane aj text, avšak použitý primárne na podporu vizuálneho vnemu. V porovnaní s Kontakthofom z roku 1978 boli významy scén samozrejme posunuté. Iné je, keď sa vyzlieka 30-ročný pár, iné, keď je to 14-ročný chlapec a dievča. Rovnako scéna s hojdacím koníkom – automatom na peniaze, na aký naďabíme v každom obchodnom dome. Krásna dievčina si potichu s úsmevom pýta od divákov drobné, nenásilne, ale trpezlivo, nie raz, ale nástojčivo, hneď trikrát v priebehu večera, aby mala čo vhodiť do otvoru na mince a pohojdať sa. Spolu s ňou celý rad nedočkavých tínedžeriek (v inom prípade zrelých žien či starých mám). Tanec neškolených rukatých, nohatých puberťákov má nesmierne čaro, niektorým to ide menej, no snažia sa. Nehrajú to, naozaj sa snažia. Dnes termín tanec, použitý na pohybové variácie Kontakthofu, nepohorší nikoho. Iné to ale muselo byť v sedemdesiatom ôsmom, klobúk dolu. Minimalistické, v istých momentoch predstavenia donekonečna opakované kroky, jednoduché, ale absolútne efektné a účelné. Až sa nechce veriť, že sa na to dokážeme pozerať bez náznaku nudy tak dlho. Žiadne okázalé tanečné kreácie, len jednoduché mykania hlavou, nadvihnutia, pobehnutia, otočky, pohupy, krok-sun-kroky. Pina Bausch využíva až absurdne jednoduchý pohyb. V skupinovej scéne sa chlapci na stoličkách približujú za zvukov rock and rollu k devám oproti. Trinásť párov rúk a nôh tesne poukladaných vedľa seba, mihotajúcich sa šialenou rýchlosťou v priestore, sa snaží chytiť svoje partnerky. Napriek rýchlosti rúk a nôh sa však v sede posúvajú veľmi pomaly, meter po metri vidíme skracujúcu sa vzdialenosť medzi dvomi pólmi, priestor nabitý veľkou energiou, a máme čas na hádanie, čo bude ďalej. Ponechávanie času pre diváka, aby sa rozplynul v obrazoch, aby si ich vychutnal a umožnil vlastným asociáciám, aby prišli a niečo mu povedali, to je ďalšia črta tohto diela. Môžeme sami pre seba využívať filmový princíp, zaostrovať a rozostrovať podľa nálady, aj celok, aj detail majú svoje neuveriteľné čaro. Máme pred sebou defilé skutočných ľudských typov – malý úchylák prenasledujúci mladé devy, krásna dospievajúca dievčina, ktorá však napriek svojej kráse donekonečna vykrikuje: „Wo bist du, mein Liebchen?“, bláznivé, neustále odpadávajúce dlhovlasé stvorenie, ktoré si napriek hlasnému hysterickému smiechu nikto nevšíma. Alebo poľutovaniahodný ružový anjelik, ktorého všetci chlapci/muži postrkávajú a upravujú, až kým sa neobjaví skutočná femme fatale. Pri množstve scén tušíme, čím sa inšpirovali tvorcovia prichádzajúci po Pine Bausch. Niektoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou slovníka pohybového divadla a dnes ich už berieme ako fakt. Záverečná prehliadka všetkých zúčastnených v kruhu, keď opäť spoločne mnohokrát opakujú tie isté pohyby, udržiavajúc si neodmysliteľný, ku koncu tejto tragikomédie dokonale pasujúci naučený úsmev, ktorý si nacvičili na úplnom začiatku, v prvej scéne, keď pred nás predstupovali po jednom, je dokonalou bodkou za prepracovanou kompozíciou tohto výnimočného diela.

9. až 13. marca sa v TQ predstavil kanadský choreograf Dave St. Pierre hneď s dvomi svojimi dielami: La pornographie des âmes (Pornografia duší) z roku 2004 a Un peu de tendresse bordel de merde! (A little tenderness for crying out loud!)  (alebo Štipka vykričanej nežnosti). Je označovaný ako enfant terrible kanadskej scény súčasného tanca. Obe diela sú súčasťou umeleckej trilógie o dnešných utópiách, o „humanizme, láske, živote a smrti“. Témy aj telá svojich tanečníkov vedie St. Pierre do extrémov. S veľkou dávkou humoru, rizika a odvahy popisuje množstvom situácií a obrazov svoje túžby, vedomý si ich nemožnosti a nevyhnutného zlyhania, popisuje lásku ako utópiu a nežnosť ako neuskutočniteľný stav.

             La pornographie des âmes je choreografická esej o obyčajných ľuďoch a ich drámach, ktoré sa nás napriek svojej banálnosti dotýkajú – nafúknuté, zväčšené mimo akýchkoľvek prijateľných proporcií alebo skúmané ako pod mikroskopom. Plný spontánnosti a sebairónie sa Dave St. Pierre hrá s obrazmi toho, čím sme a čo z nás chce mať okolitý svet. Tanečníci sú nahí – provokujú a iritujú, zároveň ale vidíme a cítime ich krehkosť. Na scéne sa strieda prirodzenosť a totálna štylizácia, statika a dynamické pasáže, to všetko za účelom vybudenia – hoci aj prehnaných – emócií. Sme v divadle, môžeme si to dovoliť.

Un peu de tendresse bordel de merde! (A little tenderness for crying out loud!) je nesmierne vydareným prienikom tanca, divadla a performancie. Vzdialene pripomína popisovaný Kontakthof, nielen témou, spracovanou pritom absolútne odlišným spôsobom, ale aj ironickým postojom k túžbam bez stopy po nudnom americkom happy ende. Nečakajú na nás slzy dojatia, nebudeme sa vznášať a lietať od šťastia, domov odchádzame priklincovaní k zemi s poľutovaniahodným poznaním, že aj iní ľudia na svete hľadajú a neveria a hľadajú a skúšajú… Tieto dve diela využívajú aj podobnú minimalistickú scénu – aj tu na javisku čaká na zadnom horizonte dlhý rad stoličiek, v priebehu predstavenia striedavo obsadzovaný a opúšťaný všetkými možnými ľudskými stvoreniami.

Ale na začiatku tam sedí len jeden nahý chlap s dlhovlasou blond parochňou, bez cudne prehodenej nohy cez nohu, práve naopak, máva a vrieska na každého prichádzajúceho diváka odporným smiešnym hlasom „Halo, halo, halo, halo!“ a vynucuje si našu pozornosť, zatiaľ čo my sa potichu usmievame – niektorí aj odmávame – a tvárime sa, že je nám to jedno, že je to úplne normálne, divadelne nedotknuteľne vtipné a fajn. Ale tento stav počas ďalších scén večera postupne vyprcháva, hoci snaha podržať si ho je, samozrejme, veľká. Po tom, čo sa zjaví masívna skupina nahých blondínov a poloobnažených mladých žien, po tom, čo sa na javisku a v hľadisku začne odohrávať vyzliekanie, bitky, kričanie, nadávanie, skrátka absolútny bordel „podfarbený“ vhodnou hudbou, a po tom, čo sa tento bordel presunie aj do hľadiska, kde nahí chlapíci ukazujú nielen postarším príslušníkom strednej viedenskej vrstvy svoje zadky a penisy a chcú byť hladkaní a rozmaznávaní, po tom všetkom si spomenieme na úvodné slová rozprávačky predstavenia, ktorá ako diva vplávala do sály, rozhodne sa chopila mikrofónu a oznámila: „Ak vydržíte prvých dvadsať minút, vydržíte všetko.“ Vydržali sme – aj semeno tečúce po tvárach onanujúcich majstrov, aj záchodový papier trčiaci z análneho otvoru jedného protagonistu. Chápem, že po tomto opise to vyznieva príšerne, nahota využitá na zdesenie a šokovanie publika tu už predsa bola veľakrát, tak prečo ísť ďalej a ďalej týmto smerom a úporne sa snažiť o úspech týmito prostriedkami? Sedela som nedôverčivo a snažila som sa obrazy sledovať z nadhľadu ostrieľanej diváčky, ale nakoniec som kapitulovala. Účelne použité násilie a demagógia, klišé a nechutnosti boli dokonale vyvážené ich dotiahnutím do absolútnej absurdity, navyše pravidelne striedané ich opakom, nie však ružovými scénami lásky a krásy, ale „iba“ civilom, sarkazmom, sebairóniou a humorom. Kompaktný celok bol podporovaný detailne prepracovanými obrazmi a technicky náročnými pasážami – to, že ide aj o tanečné predstavenie, pripomenul najmä rýchly fyzický tanec plný skokov, pádov, prevalov, kontaktov. Ako rozprávačka správne hneď v úvode uviedla, tanečníci urobia hocičo a za málo peňazí… Jej postava komentovala, vysvetľovala, sprevádzala videné alebo očakávané časti, no popri tom si sama viedla vlastnú linku, ako by všetko to, čo sa jej odohrávalo za chrbtom, keď sa pohodlne usadila v masívnom kresle, patrilo jej. Len občas vybočila z roly dokonalého komentátora a niečo nám aj sama predviedla, napríklad fyzicky pomerne náročnú masturbáciu na torte, ktorej pozostatok – chutnú čerešničku – potom ponúkala prítomným na zjedenie. Dala by sa s trochou fantázie prirovnať k anjelikom z Kontakthofu, ktorí tiež plávali celým predstavením a nakoniec boli tam, kde začali. Opustení a unavení. To však boli naozaj anjelici, ktorí len vzájomným štebotaním naznačovali, že občas myslia aj na pozemské nevyhnutnosti. Dáma Dava St. Pierra v červenom to však nenaznačovala – okato a hlasno sa vysmievala všetkému, čo len vzdialene mohlo pripomínať pozitívny cit. Pýtala sa nás a my sme museli hlasno odpovedať, museli sme vstávať a robiť na jej príkaz nezmyselné vlny ako na futbale. Lebo to chcela. A my sme sa chceli akože baviť. Nadávala nám do naivných bláznov a my sme sa zase len potichu usmievali. Pragmatická telom aj dušou pripomínala hlavnú postavu hry Petra Handkeho Podzemné blues. Staničná dráma (Untertagblues. Ein Stationendrama, 2003, pozri Vlnu č. 27).

Dave St. Pierre pracuje so zaužívanými klišé rovnako dobre ako s neovereným materiálom. Scéna, pri ktorej na scénu prichádzajú ešte stále nahí chlapi vykrikujúci svoje poradové čísla, je ako vystrihnutá z kabaretu, ale funguje aj tu. Keď pribehlo posledné (schované) číslo, muži si konečne dali dole parochne a obliekli sa (malé problémy im spôsobovali neustále sa vystrkujúce, nezastrčiteľné penisy). No nie na dlho.

Skočím na záver. Vyčerpaní tanečníci (upreto sledovaní nepochybne vyžmýkanými divákmi) chodia hore dolu po celom javisku, ženy horizontálne, muži vertikálne. V mriežke. Okrem jedného páru, ktorému sa to takmer podarí, sa nikto nestretne, nikto nikomu neprekríži dráhu tak, aby ho zastavil, zaujal, k niečomu primäl. V pološere chodenia začne svietiť zľava doprava cez celé javisko silná svetlá čiara, ktorá akoby prerezávala každého, kto ňou prechádza. Nakoniec v jej svetle ostanú tí dvaja. Ale to by sme museli byť v inej sále a na inom predstavení, aby sa hodili jeden druhému do náručia a všetci sme si povedali, že to teda nie je až také zlé.

Po nahote tanečníkov je čas aj na nahotu samotnej rozprávačky: vyzlečie sa, nezahalené telo konečne trochu oslabí jej neuveriteľnú sebaistotu, zdá sa nám normálnejšia, jednoduchšia, znesiteľnejšia. A až teraz začína naozajstný záver. Scéna je plná vody z plastikových fliaš a jednému dobrému človeku napadne, že sa začne šmýkať. Keďže sú všetci opäť nahí, ide to ľahko. Sú ako stádo tuleních mláďat brázdiacich hladinu javiska od severu na juh, dlho, dlho sa šmýkajú a tešia sa z toho, ako im to ide. A my s nimi. Krása.

Ale aj tak sa mi pri spomienke na tento večer nevybavia šťastné tulene, ale niečo iné: odporné, drzé, komické, vysmievajúce sa, naivné a hlučné „Halo, halo, halo, halo!“