JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Žena a cirkev

Kríza žánru | Autonómna zóna | Oľga Pietruchová | 23.04.2007



OĽGA PIETRUCHOVÁ: Žena a cirkev

Máloktorá téma rezonuje v kontexte „zrážky civilizácií“ tak často ako podradné postavenie ženy v moslimskej spoločnosti. Práve tento problém už neraz prispel do vyhrotenia situácie – viď vražda Thea van Gogha, viď prípady vrážd cti v Berlíne, viď „šatková debata“ vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii.

A to ani nemusíme ísť za hranice – aj u nás je postavenie žien v islame tŕňom v oku odporcom multikulturalizmu. Ani netreba byť odborníkom na islam, stačí mu len prisúdiť všetko zlo sveta konané na ženách ako ženská obriezka. (Tá sa vykonáva u niektorých afrických kmeňov, čiastočne pokresťančených a nemá s islamom nič spoločné.) Paradoxom je, že najvehementnejšie porušovaním práv žien argumentujú tí, ktorí na druhej strane rovnako vehementne presadzujú tradičné kresťanské rodinné hodnoty a odmietajú emancipačné hnutie, o feminizme ani nehovoriac.

Iste, byť ženou v krajine riadiacou sa náboženským právom šaríja nie je nič, čo by si ktorákoľvek z nás želala, a je nevyhnutné upozorňovať na porušovanie ľudských práv žien. Berme však do úvahy skutočnosť, že naša západná civilizácia má pred týmito krajinami vďaka liberálnej a priemyselnej revolúcii obrovský modernizačný pokrok. Porovnávať teda súčasnú situáciu žien EÚ či USA s postavením žien v súčasnom Pakistane či Iráne nie je celkom fér. Nakoniec, pred sto rokmi vo väčšine krajín západnej civilizácie nemali ženy volebné právo. V Nemecku platil ešte v sedemdesiatych rokoch zákon, podľa ktorého potrebovala žena súhlas manžela, ak chcela pracovať mimo domu. Rozvod dodnes nie je legálny na Malte a Poľsko, Írsko a Malta doteraz neumožňujú ženám prístup k interrupcii. Situácia sa však pomaly mení aj v moslimských krajinách, ako to dokazuje Jordánsko s emancipovanou kráľovnou Raniou na čele. Na druhej strane, v krajinách ako Irak a Irán sa práve vďaka zasahovaniu západnej civilizácie a ním vybičovaným vášňam opätovne dostávajú k moci fanatickí náboženskí vodcovia.

Ak teda kritizujeme islam , mali by sme si byť rovnako vedomí, ako sa naše dominantné náboženstvo, respektíve jeho „predvoj“ – katolícka cirkev, správalo a sčasti ešte vždy správa k ženám v našich krajinách.

Prečo vadí Da Vinci kód

Jedným zo základných katolíckych východísk, doteraz nespochybnených a neprehodnotených, je učenie o vzťahu medzi mužom a ženou a ich úlohe a postavení v živote rodiny a spoločnosti. Máloktorá inštitúcia mala taký vplyv na upevnenie patriarchálneho modelu spoločnosti, ako práve katolícka cirkev. Žena v jej obraze vystupuje vždy v úlohe matky, manželky, vždy obetavá a kajúcna, ale nikdy nie ako svojprávna slobodná osobnosť, určujúca si svoj život podľa vlastných predstáv. Priestor pre život ženy v katolicizme je vždy spojený so službou iným, vždy v súkromnom priestore uzavretá za múry domu alebo kláštora. Žena nikdy nevystupuje verejne a už vôbec nie mocensky.

To, o čom feministická teológia hovorí už dávno, v skratke načrtol vo svojom bestselleri Da Vinciho kód Dan Brown. Niet sa čo čudovať, že kniha vyvolala v katolíckej cirkvi vlnu odporu ako máloktorá iná. Pri miliónoch predaných výtlačkov a sfilmovaní s brilantným obsadením šíri veľmi efektívnym spôsobom pochyby o pravdivosti učenia cirkvi najmä vo vzťahu ku ženám. Kniha znamená v prvom rade možnosť, ako zaujímavo sprostredkovaným spôsobom podať miliónom veriacich žien posolstvo, že diskriminácia žien v cirkvi a ich z toho vyplývajúci dlhodobý spoločenský útlak nemajú v Kristovom učení reálne základy. Na pozadí napínavého príbehu odhaľuje Dan Brown pár faktov, na ktoré teologickí historici upozorňujú už dávno.

Historici o ženách a cirkvi

Nemecký teológ a kňaz Hans Küng, teologický poradca II. vatikánskeho koncilu, ktorému Vatikán kvôli jeho kritike zakázal prednášať na teologických univerzitách vo svojom vrcholnom diele Katolícka cirkev – stručné dejiny píše: „v našom demokratickom veku sotva nájdeme inú veľkú inštitúciu, ktorá by sa takým opovrhnutiahodným spôsobom vyrovnávala s krízou a odlišnými názormi vo vlastných radoch a ktorá by tak diskriminovala ženy – zákazom antikoncepcie, zákazom sobášenia kňazov a zákazom vysviacky žien.“ Küng spochybňuje odmietanie vysviacky žien ako učenie Ježišovo: „O človeku, ktorý spochybnil predkov a ich tradície a dokonca povolal medzi svojich učeníkov ženy, nemožno tvrdiť, že podporoval patriarchalizmus, ktorý je nepriateľský voči ženám“. Evanjeliá a koncepcia Biblie samotnej vznikali však až desaťročia po jeho smrti.

V ranej katolíckej cirkvi zohrávali najmä zámožné ženy dôležitú úlohu. Skutky apoštolov poznajú prorokyne a Pavol dokonca píše o ženských apoštoloch: Júnia, významná medzi apoštolmi (Rim 16,7). Až v neskorších vydaniach textu sa z Júnie stal Juniáš. Práve učenie Pavlovo, vyjadrené v apoštolských listoch dlhé roky po Kristovej smrti, položili základ pre interpretáciu rímskokatolíckej viery diskriminujúcej ženu nielen v cirkevnej hierarchii, ale i v rodine. V 1. liste Korintským 11, 7-9 píše: “Muž si totiž nemusí prikryť hlavu, lebo je obrazom Božím a Jeho slávou; žena je však slávou mužovou. Lebo nie muž je zo ženy, ale žena z muža; ani nebol stvorený muž kvôli žene, ale žena kvôli mužovi. Preto žena - pre anjelov - má mať na hlave znak mužovej moci .“

Mravoučné zásady ranej cirkvi ovplyvnilo veľmi silne učenie Aurelia Augustina (354-430) – svätého Augustína. Bol to on, ktorý sa snažil vysvetliť nemravnosť každej ľudskej bytosti biblickým pádom Adama, „v ktorom všetci hrešia“. Dedičný hriech sa stal sexuálne determinovaný a podľa Augustína sa prenášal prostredníctvom pohlavného aktu na každého ďalšieho človeka. Sexualita a túžba po žene sa stala hriechom a mala sa potláčať. Osud žien v cirkvi sa stával stále ťažším a v šiestom storočí bolo diakonské svätenie žien zrušené. Augustínovo učenie rigoróznej sexuálnej morálky malo ďalekosiahle následky. Čím viac sa sexualita považovala za nemorálnu, tým viac sa ženy vytrácajú nielen z hierarchie cirkvi samotnej, ale i z oficiálneho života duchovných.

Jeden z najväčších a najuznávanejších kresťanských teológov, Tomáš Akvinský (1225-1274), podradné postavenie žien ešte posilnil. Vychádzajúc z Aristotela chápal muža pre jeho spermu ako aktívneho, plodiaceho človeka a ženu ako receptívneho, pasívneho človeka. Preto označil ženu za nedokonalú, neúplnú, ba dokonca za „nedokonalého, neúplného muža“ (mas occasionatum).

Celibát

Otázka povinného celibátu úzko súvisí s chápaním a postavením žien v katolíckej cirkvi. Vatikán sa pri otázke zachovávania povinného celibátu v encyklike Sacerdotalis caelibatus odvoláva na učenie Krista. Küng však oponuje: „Človek, ktorý chválil manželstvo a nikde nestanovil podmienku celibátu ako podmienku učeníctva, človek, ktorého všetci prví učeníci bolo ženatí a ženatými aj ostali (Pavol tvrdí, že on je výnimkou), nemôže slúžiť ako autorita pre zákon, ktorý klérus nazve celibátom.“

V počiatkoch cirkvi sa manželstvo kňazov pokladalo sa samozrejmosť. Samotný Pavol, ktorý vysoko hodnotil bezženstvo, nespochybňoval právo funkcionárov a apoštolov uzavrieť manželstvo. Pastorálne listy z rokov 100/110 n.l. pokladajú dokonca manželstvo za podmienku pre službu biskupa: „biskup má byť bezúhonný, iba raz ženatý...má dobre viesť svoju rodinu a má mať deti poslušné a počestné; ak nedokáže niekto viesť svoju rodinu, ako sa bude starať o Božiu cirkev?“

Povinnosť celibátu pre všetkých kňazov bola zavedená až príkazom pápeža Rehora VII. v jedenástom storočí a bola potvrdená dvoma koncilmi. Manželky kňazov sa po tomto rozhodnutí stali bezmocným terčom honu na čarodejnice. Po II. lateránskom koncile 1139 sa kňazské manželstvá pokladali a priori za neplatné a všetky manželky kňazov za konkubíny. Deti kňazov sa stali oficiálne majetkom cirkvi ako otroci. Konali sa zúrivé protesty kléru a do reformácie sa celibát dodržiaval len s určitými obmedzeniami, potom však striktne a rigorózne. Práve zákon celibátu prispel ako máločo iné k odlúčeniu kléru od ľudu.

Obrazy ženy v učení katolíckej cirkvi

Nepoškvrnené počatie Panny Márie ako najvyšší ženský ideál katolíckeho učenia stavia pred veriace ženy nikdy nedosiahnuteľný model ženstva. Málokto dnes vie, že to tak nebolo vždy. Naopak, v 17. storočí Rímska inkvizícia, neskoršie Sväté ofícium, zakázala používať výraz „nepoškvrnené počatie“. Vyhlásenie dogmy o nepoškvrnenom počatí sa uskutočnilo až v r. 1854 po diskusiách, ktoré trvali niekoľko storočí. Udialo sa v napätej situácii v Ríme, keď zanikal pápežský štát, na čele ktorého stál Pius IX. Krátko nato nasledoval Prvý vatikánsky koncil, ktorý potvrdil neomylnosť pápežov, čo sa týka viery a mravov, a to je aj prípad vyhlasovania dogiem a kanonizácií. Dogma o nepoškvrnenom počatí bola vyhlásená i napriek tomu, že niektorí z najväčších učiteľov cirkvi (Tomáš Akvinský) nesúhlasili s jej teologickými dôvodmi.

Niet snáď v katolíckej náuke kontroverznejšieho prístupu k žene ako v prípade Márie Magdalény. Nielen Dan Brown, ale historické výklady podložené evanjeliami, objavenými v r. 1945 pri egyptskom mestečku Nag Hammadi a o pár rokov neskôr v Červenom mori – tzv. Gnostické evnjeliá, hovoria o nej ako o Ježišovej družke, najbližšej osobe a usudzujúc z vtedajších židovských tradícií pravdepodobne manželke. Podľa pôvodných dokumentov to bola ona spolu s inými ženami, ktorá ho nasledovala až k hrobu a zvestovala jeho zmŕtvychvstanie. Pri výklade biblie sa však časom z Ježišovej družky stala prostitútka, hoci nič nenasvedčuje, že pri týchto dvoch ženských charakteroch ide v Biblii o tú istú osobu. Pre mocenskú hierarchiu kléru, kde nie je miesto pre ženy, je obraz kajúcej sa hriešnej ženy vítanejší ako vízia partnerského vzťahu s ústrednou postavou cirkvi.  Až na II. vatikánskom koncile cirkev potichu uznala, že tieto dve postavy boli „preklopené do jednej” nesprávne. Dodnes ich však väčšina veriacich považuje za identické.

Obraz bežnej ženy je pre katolícku cirkev notoricky známy obraz hriešnej Evy. „Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou.“, vyniesol súd nad ženami Starý zákon (Genesis, 3:16). Do textov biblie sa už nedostala postava Lilith, ktorá bola podľa starých hebrejských mýtov prvá žena Adama, stvorená s ním v rovnoprávnosti. Lilith odmietala podradné postavenie (dnes by sme ju nazvali feministkou) a nechcela ani pri pohlavnom akte ležať pod mužom, čo sa nepáčilo ješitnému Adamovi, ktorý sa sťažoval Bohu. Lilith na protest opustila raj a stala sa v Biblii temnou postavou noci.

Svätice alebo čarodejnice

Hriech má v katolicizme podobu ženy. Žena ako deklarovaná najbližšia spolupracovníčka diablova bola hlavným objektom inkvizičných procesov, ktoré predstavujú historicky jedinečný príklad inštitucionálneho násilia páchaného na ženách. V zaujímavej knihe Strach na západe v 14.-18. storočí píše francúzsky historik Jean Delumeau o cirkevných hodnostároch: „na základe poznatkov hĺbkovej psychológie môžeme zákonite predpokladať, že sa ich nebývalé potlačované libido menilo v agresívne chovanie. Sexuálne frustrované bytosti, ktoré sa nedokázali zbaviť pokušenia, prenášali na blížneho to, čo nemohli pomenovať sami na sebe. Vytvorili si tak obetných baránkov, ktorých mohli hanobiť a obviňovať namiesto seba.”

Malleus Maleficarum – Kladivo na čarodejnice, neblaho preslávený návod na potláčanie bosoráctva jasne hovorí: „Čo iné je žena ako nepriateľ priateľstva, trest, ktorému sa nedá uniknúť, nevyhnutný diabol, prirodzené pokušenie, domáce nebezpečenstvo, pohroma, po ktorej túžime, ujma, ktorú vopred predpokladáme, diabol od prírody maľovaný krásnymi farbami!.“ Najbrutálnejšia kniha v histórii ľudstva bola návodom ako potlačiť sebavedomé a silné ženy, búriace sa voči svojmu cirkvou nalinkovanému postaveniu v rodine a v spoločnosti. Desiatky až stovky tisíc nevinných obetí, zväčša žien (odhady obetí inkvizície sa rôznia, najnižšie čísla hovoria o sedemdesiattisíc, iné idú do milióna)  zhorelo v inkvizičných plameňoch kvôli snahe Vatikánu o potvrdenie dogiem a posilnenie moci.

Pre cirkev bola však vždy ideálom panna, najlepšie poslušná mníška. V dvojtisícročnej histórii sa objavilo množstvo žien, ktoré si získali úctu a vplyv medzi veriacimi. Hranica medzi vyhlásením za svätú alebo inkvizičnými plameňmi bola veľmi krehká. Jedno mali tie ženy spoločné: vždy to boli muži - teológovia, sudcovia, duchovní a svetskí - ktorí vedeli, ktorá žena má byť upálená a ktorá vyhlásená za svätú. Katarína Sienská, Brigita Švédska či Johanka z Arku boli pre cirkev prijateľné a použiteľné dovtedy, kým ich vplyv a obľúbenosť medzi ľudom nekonkurovala jej hierarchii.

Ideálny obraz ženy pre cirkev je obetavá žena, znášajúca s pokorou svoj ťažký osud. Len také majú šancu dostať sa medzi ideály a svätice. Napr. v roku 1994 vyhlásil pápež Ján Pavol II. za svätú Elisabettu Canosri Mora (zomrela v roku 1825), ktorá má slúžiť ako vzor kresťanského perfekcionizmu. Táto žena radšej znášala nekonečné fyzické týranie svojho manžela, ako by mala porušiť manželský sľub. Podľa pápeža „jej absolútna oddanosť manželskému zväzku naplnila sviatosť manželstva“. Martýrstvo a znášanie týrania je podľa Vatikánu hrdinstvo hodné vysvätenia, kým autorky základných feministických diel ako Druhé pohlavie od Simone de Beauvoir sa dostali na listinu zakázaných kníh.

A buď svetlo....

Oslabovanie patriarchátu šlo ruka v ruke s liberalizáciou spoločnosti a hoci mnohí filozofi od čias liberálnej revolúcie tvrdia, že časy patriarchátu už pominuli, spoločenský vývoj dokazoval (a stále dokazuje) opak. Čím boli ženy aktívnejšie v boji za svoje práva, tým väčších represií sa dočkávali. V čase liberálnej revolúcie sa začalo nahlas hovoriť o práve ženy na rozhodovanie o tehotenstve. Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Cirkev sa však patriarchálnej doktríny nemienila vzdať tak ľahko; v dobe rozvoja liberalizmu a počiatkov jasne artikulovaného feminizmu pápež Pius IX. zakázal interrupcie (1869) tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí.

Pre porovnanie - ten istý pápež bol schopný prijať v Taliansku v roku 1848 ústavu ako znak pokroku a občianskych slobôd, samozrejme platiacich len pre mužov. A bola to zase katolícka cirkev, ktorá v 19. storočí najvehementnejšie protestovala proti snahám žien o nadobudnutie volebného práva. Nie náhodou sa už v počiatkoch ženského hnutia objavili zásadné diela, analyzujúce vplyv cirkvi na postavenie žien v spoločnosti. V tzv. druhej vlne feminizmu v 60. a 70. rokoch minulého storočia bolo jedným z najpopulárnejších sloganov “nie cirkev, nie štát, ale ženy majú rozhodovať o svojom osude”.

Ako je to na Slovensku

V poddanosti Krista sa podriaďujte jedni druhým, ženy svojim mužom ako Pánovi, pretože muž je hlavou ženy ako Kristus je hlavou cirkvi, tela, ktoré spasil. Ale ako cirkev je podriadená Kristovi, tak ženy majú byť vo všetkom podriadené svojim mužom.“ (9Ef.5, 21-24) Nie náhodou použil František Mikloško pri menovaní bývalej podpredsedníčky parlamentu práve tento citát. Patriarchát ako určujúci model „otcovskej nadvlády“ v hierarchii katolíckej cirkvi odvolávajúc sa na bibliu dával (a stále dáva) dostatočný priestor tým mužom, ktorí na utláčanie žien potrebovali (a potrebujú) „ideologické zázemie“. Nadradené postavenie muža v manželstve bolo samozrejmým až do nedávna a, pravdupovediac, pre mnohých najmä nábožensky založených manželov je i dodnes nespochybniteľné. Nie náhodou práve náboženský konzervativizmus najvehementnejšie obhajuje tradičný model rodiny, ktorý podstatnou mierou prispieva k udržovaniu nerovnoprávneho postavenia žien v spoločnosti.

Napriek jednoznačne pozitívnemu vývoju sa tradičné stereotypy o obraze ženy búrajú len ťažko. Vďaka politickej a mocenskej podpore strán hlásiacich sa ku kresťanskému demokratizmu sa katolicizmus stáva určujúcou ideológiou na Slovensku. Cez nedávno schválenú Zmluvu so Svätou stolicou o katolíckej výchove vzdelávaní a vďaka silným štruktúram rímskokatolíckej cirkvi, ktorá zrejme ako jediná dokáže zabezpečiť výuku na všetkých školách, sa naše deti budú opäť od malička učiť o tradičnom rozdelení úloh v spoločnosti. Podľa Metodickej príručky pre vyučovanie výchovy k láske a rodičovstvu (vydala Katechistická komisia pri Konferencii biskupov Slovenska) sa deti učia: „A manželka nech si ctí muža. Žena, ktorá vie všetko lepšie ako jej manžel, to nie je žena do manželstva, taká ničí manželstvo... Žena musí byť taká múdra, že to nebude dávať manželovi najavo, že má vyššiu inteligenciu, že je múdrejšia... Muž skôr znesie, keď mu žena dá viackrát do mesiaca bryndzové halušky, ale neznesie, aby mu dávala najavo, že niečomu lepšie rozumie, aj keď tomu naozaj lepšie rozumie.“ Aký vplyv má takáto výchova na mladú generáciu, sa dá iba tušiť.

Na záver

Bolo by príliš jednoduché tvrdiť, že na vine podradeného postavenia žien je len cirkev. Situácia žien v starom Ríme ani pred rozšírením kresťanstva nebola ideálna. Na druhej strane mnohé kultúry pohltené kresťanstvom boli ak nie matriarchálne, tak aspoň nie mužmi dominované modely spoločností. Žena ako nositeľka života bola v polyteistických náboženstvách zastúpená medzi božstvom minimálne rovnoprávne. Gea, Héra, Ištar, Ester... silné ženské vzory, ktoré nástupom kresťanstva upadli do zabudnutia a viera nadobudla mužskú podobu. Iste, nemáme k dispozícii porovnanie vývoja v „paralelných svetoch“, aby sme mohli porovnať vývoj spoločnosti bez vplyvu kresťanstva a katolicizmu. Náboženstvo – či už kresťanstvo alebo islam - bolo v poslednom tisícročí výhradne záležitosťou mužov a slúžilo ako nástroj udržiavania podradného postavenia žien. Preto je nespravodlivé jednostranne poukazovať na problémy žien v islame a využívať to na rozdúchavanie negatívnych emócií medzi kultúrami bez toho, aby sme pomenovali, čo pre ženy znamenalo (a ešte vždy znamená) učenie katolíckej cirkvi. Keby záležalo na jej predstaviteľoch, dodnes by údelom našich žien zostalo Bismarkove Kinder-Küche-Kirche.

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 390 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 27.01.2012 (Somuzraztaky)

Diskusia k článku obsahuje 27 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist