Pred niekoľkými rokmi som na jednom viedenskom námestí náhodou natrafila na malú galériu, cez ktorej sklenené dvere ma upútal na chagallovsky pôsobiaci obraz pripomínajúci mi niečo dôverne známe: Michalskú bránu v Bratislave.

 Farebnosťou aj akousi rozprávkovou kompozíciou sa naozaj podobal na obrazy Marca Chagalla, ale namiesto prívetivých fantastických postavičiek sa nad mojím mestom vznášali podobizne gestapáckych pohlavárov, v budovách mestách boli zašifrované hákové kríže i žlté Davidove hviezdy a Michalskou ulicou popod bránu príslušníci gestapa a Hlinkovej gardy v ihravo zelených uniformách hnali zástupy Židov. Neskôr som, takisto náhodou, videla slovenský dokumentárny film Vízie z Inferna v réžii Petra Dimitrova, ktorý rozprával príbeh bratislavského maliara Adolfa Frankla. Frankla v roku 1944  deportovali z bytu na Ventúrskej ulici do koncentračného tábora v Osvienčime – Brezinke, ktorý prežil. Vrátil sa do Bratislavy, no jeho praktická manželka ho s hrozbou blížiacej sa kolektivizácie donútila z Československa odísť do Viedne. Hovorím „donútila“, pretože Frankl sa s krajinou, ktorá ho zradila, lúčil nedobrovoľne a po celý život sa prichádzal k ostnatému drôtu pozerať na svoje milované mesto, ktoré na svojich obrazoch už nikdy nezobrazil inak, ako obohnané strašnými pekelnými víziami vojnových udalostí. Nikdy o nich nehovoril ako o pekle, vždy ako o inferne, a maľovanie tých prízrakov preňho znamenalo terapiu, ktorou sa pokúšal vyrovnať s minulosťou a sám so sebou. Napísal, že jeho obrazy majú byť mementom, mementom pre všetkých ľudí.

  Zhodou okolností som sa nedávno v Paríži dozvedela o pripravovanom filme, ktorý ma zaujal iba pre svoje meno miešajúce francúzštinu s nemčinou nápadne pripomínajúce názov, ktorý dal Adolf Frankl svojim obrazom: Le Verfügbar aux Enfers (Upotrebiteľný do pekiel). Jediné, čo som sa dozvedela bolo, že je to dokument o panej, ktorá počas nemeckej okupácie Francúzska skončila v koncentračnom tábore Ravensbrück a ktorá sa volá Germaine Tillion. Podobnosť názvov aj osudov vo mne automaticky vyvolali domnienku, že pôjde o dokument o niekom, kto sa podobne ako Adolf Frankl umením vyrovnáva s vlastným osudom. Tá pani vo mne vzbudila zvedavosť a zistila som, že Le Verfügbar aux Enfers je názov operety, ktorej libreto napísala Germaine Tillion priamo v koncentráku. Aj jej umenie malo slúžiť ako terapia.  Prekvapujúco však nie ako svoja vlastná, ale pre iných. Táto skutočnosť však zďaleka nebola jedinou zaujímavosťou, pre ktorú by sa oplatilo pani Tillionovú spoznať.

 Kto sa trošku zaoberal kultúrnou antropológiou, určite natrafil na meno Američanky Margaret Meadovej. Germaine Tillion bola európskou Margaret Meadovou, ale paradoxne sa u nás o nej dozvedáme oveľa menej.

 Narodila sa v roku 1907 a kultúrnu antropológiou vyštudovala pod vplyvom Marcela Maussa a prostredníctvom neho pod vplyvom Emila Durkheima, sociológa a autora základných diel k vývoju vtedy vznikajúcej kultúrnej antropológie. V tridsiatych rokoch 20. storočia žila v severovýchodnom Alžírsku a začala sa venovať výskumu berberských etník v regióne Aures. Po druhej svetovej vojne sa do severnej Afriky vrátila a počas alžírskej vojny za nezávislosť bola poradkyňou francúzskej vlády v otázkach sociálnej politiky a pracovala aj ako sprostredkovateľka medzi alžírskym Frontom národného oslobodenia a francúzskou vládou. Patrila medzi prvých, ktorí otvorene odsúdili využívanie mučenia a popráv francúzskymi jednotkami. Približovaniu kultúr severnej Afriky a pochopeniu špecifík tamojších v kontexte s presadzovanou európskou nadradenosťou sa venovala celý život – asi najznámejším etnologickým dielom na túto tému je jej kniha Alžírsko v regióne Aures (L´Algerie aurésienne), kniha o vojne v Alžírsku Doplňujúci sa nepriatelia (Les ennemis complémentaires). Biografiou Germaine Tillionovej je kniha s názvom Bola raz etnografia (Il était une fois l´ethnographie). Okrem severoafrických národov sa neskôr venovala aj výskumu podrobenia žien, o ktorých sa vyjadrila ako o „poslednom kolonizovanom území sveta“. 

  Zvláštnou súčasťou Tillionovej diela je libreto, ktoré vzniklo  Ravensbrücku, kam ju deportovali ako členku protifašistického odboja. Operetu Le Verfügbar aux Enfers vytvorila s prostým úmyslom – pomôcť spoluväzenkyniam prežiť. Libreto vyšlo po vojne knižne a dielo bolo viackrát naštudované ako divadelná hra. Všetky kritiky sa zhodnú na jednom pojme: ohromujúce. Germaine Tillionovej sa podarilo v koncentračnom tábore pomáhať ženám smiať sa a pripomínať radosť zo života adaptáciou známych obľúbených piesní s ľahkovážnym, žartovným aj nostalgickým kontextom, z čoho vznikol verný tragický obraz reality v koncentráku, hyperbolizáciou až tragikomický a ostro satirický. Posledné divadelné naštudovanie operety v divadle Théatre du Chatelet v roku 2007 je súčasťou nového dokumentárneho filmu o Germaine Tillionovej, v ktorom osobne vystupuje. Germaine Tillion zomrela presne pred rokom, 19. apríla 2008, vo veku sto rokov. Aj jej dielo ostalo mementom.

 Pravdupovediac, mementom asi ostáva každé dielo, ktoré vzniká s láskou a navzdory odpornosti reality. Ľudia, ktorí  sú navzdory tej odpornosti reality schopní lásku cítiť a osobným nasadením ju prejavovať, dávajú tomu zväčša odpornému životu zmysel, pretože upozorňujú na krásu aj vtedy, keď v jej existenciu už nikto neverí. Je mnoho spôsobov, ako bojovať s infernom tohto sveta.

 Keď pôjdete do Viedne, zastavte sa v malej galérii s vystavenými obrazmi milovanej, farebnej a nešťastnej Bratislavy Adolfa Frankla.

 A v pondelok 20. apríla si na televíznej stanici ARTE o 22.25 pozrite dokumentárny film o Germaine Tillionovej Le Verfügbar aux Enfers, v réžii Davida Ungera.