Diskusia o smerovaní sociálnej demokracie ako politicko-myšlienkového prúdu je - a od svojho zrodu vždy bola - stredobodom politického diskurzu. Dodnes vyvoláva vášnivé debaty.

Zjednodušene povedané, ideové základy sociálnej demokracie stoja v priamej opozícii k prevládajúcim liberálnym predstavám o chode spoločnosti. Útočí tak na legitimitu politickej moci reprezentujúcej záujmy kapitálu. Medzi týmito dvoma prúdmi sa odohráva zápas na život a na smrť - aj keď to tak posledných niekoľko desaťročí možno ani nevyzeralo. Ako inak by však bolo možné vysvetliť vytrvalý antagonizmus, ktorý medzi nimi panuje odkedy sociálna demokracia vstúpila na politickú scénu pred približne jeden a pol storočím. Popierať a nechápať tento vrodený antagonizmus sa rovná politickej slepote. Uvedomenie si tejto adverzie je základným predpokladom pre oživenie sociálnej demokracie.

V momente po reťazovom kolapse najväčších finančných inštitúcií sveta na jeseň 2008 sa behom niekoľko málo hodín v plnej nahote ukázalo – to čo bolo vždy snahou zakryť tonami lží - ako je spoločnosť rozdelená. Na tých čo stoja za záchranu a tých čo za to nestoja, ba čo viac – za to všetko zaplatia. Prevodovým mechanizmom a zárukou úspechu tohoto konceptu je štátna moc. V koho rukách sú orgány štátnej moci, tomu budú mlieť. O tom, že v Spojených štátoch má na dianie v zemi väčší vplyv to čo sa povie na Wall Street ako na Main Street (obyčajnej ulici), asi málo kto pochybuje. To čo tým chcem povedať je, že nežijeme v beztriednej spoločnosti.

Možno vám to presne takto obyčajní ľudia nepovedia, ale presne vedia o čom je reč. Je to presne to čo ich s prepáčením serie. Je na mieste byť rozhorčený, keď nie vlastnou vinou postupne prichádzate o prácu, byt atď. a na druhej strane sa prelievajú bilióny dolárov v mihnutí oka, pritom nájsť zúfalo chýbajúci milión pre školstvo, nemocnicu bol rovnako veľký problém predtím ako aj dnes.

Viete o čom hovorím, takých sú nás miliardy a presne pre tých má slúžiť sociálna demokracia. Rovnako ako pravicové strany bojujú za záujmy kapitálu majú právo pracujúci na stranu, ktorá bude odhodlane obhajovať a bojovať za ich záujmy.

Na výbušnosti súčasnej krízy pridáva predovšetkým jeden komponent: negatívna skúsenosť z dlhodobého experimentu destilovanej formy ekonomického liberalizmu – neoliberalizmu. Vyšla najavo jeho neudržateľnosť, spoločenská deštruktivita, sociálna brutalita a vulgarizácia medziľudských vzľahov. Niet sa čo čudovať, že ľudia sa cítia podvedení a nejde len o zamestnancov, ale aj drobných podnikateľov s malými firmami.

Mnoho komentárov na tému smerovania sociálnej demokracie však ostáva len pri vzlykoch a konštatovaní paradoxov a dilém vyplývajúcich z hospodárskej krízy. Horizont debát vytyčujú síce legitímne obavy o hospodársky rast, prínos štátnych stimulov, pojmy udržateľnosti a  hrozby štátnych deficitov, často si však nechávajú vnútiť myslenie, pojmové vymedzenia a argumentáciu konzervatívnych pravicových strán. Keď sa ekonomický rast zmenil na prepad, väčšina ak nie všetky európske sociálnodemokratické strany sa akoby zo šoku – alebo zo strachu – ešte viac posunuli doprava. Ich praktické kroky o tom podávajú najlepšie svedectvo – rovnako ako ich volebné prepady. Česť výnimkám.

V európskych parlamentoch svorne predpovedajú rozpočtové škrty. Áno, škrtať treba, súhlasím, ale tam kde je z čoho a nie tam, kde už je aj tak málo. Nevyžaduje si to ťažký myšlienkový výkon, aby sme sa dopracovali k záveru, že brať sa dá len tam kde je z čoho. Podľa časopisu Times Rich List 2009, 50 najbohatších ľudí v Británii vlastní bohatstvo v hodnote 450 miliárd GBP - čo predstavuje 26 percentný nárast oproti roku 2008. Vo svetovom merítku 50 najbohatších vlastní 720 miliárd GBP – o 22 percent viac ako v 2008. Pekný ročný profit. Kríza? Aká kríza? Niekto tu hovoril o kríze? Zjavne neplatí pre všetkých.

Zatiaľ som nepočul ani jeden racionálny argument prečo by sa formou škrtov vo verejných financiách mali týmto spôsobom nepriamo zdaňovať práve tí, ktorí si chýbajúcu – škrtnutú  službu verejnosti - nebudú mať z čoho kompenzovať nákupom súkromnej, či už zdravotnej,  alebo edukačnej formy. Pre tých, ktorí sú na tom ešte horšie sa ďalšie limitovanie sociálnej siete rovná nepodmienečnému odsúdeniu k bezdomovectvu, predčasnému úmrtiu na liečiteľné choroby, prostitúcii, trestnej činnosti... Sociálny štát niečo stojí, nestačí o tom rozprávať, kresťanská láska nám tiež zdá sa nepomôže (a to hovorím ako kresťan).

Isté je, že niekto to bude musieť zaplatiť, všetky tie bilióny dolárov plus úrok. Sú iba dve možnosti, buď to zaplatia tí čo na to majú, alebo tí čo na to nemajú. Je to jednoduchšie ako sa nám to mnohí snažia nahovoriť. Keď zdaníme tých čo na to majú, tak tí neprídu ani o svoje komfortné a priestranné domy, možno ani o svoje drahé autá, nebude to mať takmer žiadny reálny dopad na ich životný štandard. Ak ale zdaníme tých čo na to nemajú, mnohých to bude stáť život, vzdelanie, šancu uspieť, vymaniť sa z biedy.

Tak, dámy a páni, pre nás sociálnych demokratov stojí otázka takto. Kto za tento bodrel, ktorý spôsobili skôr tí prví ako tí druhí zaplatí?

Preto namiesto rečí o paradoxoch, dilemach a nariekania aké je to k nám ľavičiarom nefér, treba hľadať spravodlivé riešenia. Zavedenie progresívneho zdanenia je jedným z prvých opatrení a pilierov rekonštrukcie tejto spoločnosti. Za to by sa mali strany európskej sociálnej demokracie postaviť celou svojou váhou. Najprv, ale musia vyhrať vnútorný boj o vlastnú identitu a začať slúžiť pracujúcim, ktorí ju priviedli pred stopäťdesiatimi rokmi na svet, ako mechanizmus na hájenie ich záujmov a motor civilizácie a pokroku.

Nejde o revolučnú zmenu, len dobrú reformu a priznanie, že liberalizmus vo svojej extrémnej podobe je zdraviu škodlivý, dokonca v určitom ohľade aj pre samotný kapitalizmus.

Svet potrebuje viac ako kedykoľvek predtým silné sociálnodemokratické strany, ktoré si vezmú za svoje, že niet Slobody bez Spravodlivosti a niet Spravodlivosti bez Rovnosti.

Súvisiace články:

• Proč se hlásím k levici
• Ľavica je viac než humanistické moralizovanie
• Späť do ničoty, alebo prečo nie som sociálny demokrat
• Nezradil som ľavicu, ľavica zradila mňa
• Radikálna ľavica XXI storočia
• Sociálna demokracia – ani voda ani jogurt
• Neviditeľná ľavica