Krása sveta pozostáva zo všetkých vecí, takže aj to, čomu sa hovorí zlo, ak je opodstatnené a na svojom mieste, len lepšie podporuje dobro.

Takto to kedysi povedal Augustín, aby vysvetlil existenciu zla vo svete. Cirkev až na malé zmeny sa tohto vysvetlenia drží dodnes. Ale vráťme sa k počiatkom... Cirkev začala formulovať svoj postoj k zlu vo svete hlavne pod vplyvom dualistických filozofií a náboženstiev (napríklad manicheizmu). Tí, zjednodušene povedané, verili v dva rovnocenné princípy usporiadania sveta a to dobrý a zlý. V roku 325 zasadol koncil v Nicei, ktorý okrem iného sa uzhodol na tom, že všetko viditeľné i neviditeľné pochádza výlučne od Boha. Boh je teda stvoriteľ všetkého, zlo nemôže mať vlastnú podstatu a existovať rovnocenne vedľa Boha. Bolo to kľúčové vyjadrenie, aby kresťania mohli zachovať všemohúcnoť Božiu a jeho všestvoriteľský princíp a zároveň sa dištancovať od ostatných náboženských prúdov. Čo ešte z tohto jednoduchého vyjadrenia vyplývalo? Keďže je Boh dobrý, všetko, čo existuje je dobré. Aj diabol bol stvorený ako dobrý, avšak sám, z vlastnej vôle, sa od Boha odklonil, Boha zavrhol. Človek pod vplyvom diabla pôsobí zlo, teda zlo vo svete vzniká skrze človeka.

Tieto názory pretrvali až do stredoveku. Lenže stále meniace sa sociálne pomery umožnili vznik novým dualistickým hnutiam (napríklad katarom) a tak cirkev musela nanovo premyslieť existenciu zla. Katari pestovali výrazne nepriateľstvo voči telu a hmote. Boli pre ne zlom, ktoré zväzuje dušu. Oslobodiť sa dalo jedine askézou a prísnym duchovným životom, čo vlastne znamenalo utiecť zo sveta. V roku 1215 zasadol IV. lateránsky koncil, ktorý upresnil aj detaily učenia o pôvode zla.

Nič zásadne nové sa nepovedalo, len sa viac zdôraznilo, že všetko zlo, zvlášť hriešnosť človeka (stvorenia) vychádza z vlastného zlyhania tohto stvorenia. O 200 rokov neskôr sa na inom koncile vo Florencii schválilo, že nech človek upadne do akéhokoľvek hriechu, jeho prirodzenosť je dobrá. Ale ďalšie otázky boli namieste: Ak zlo nemá pôvodcu ani podstatu a všetko stvorenie pochádza od Boha ako dobré, nie je potom rozpor u Boha a nie je nakoniec aj tak zodpovedný Boh za existenciu zla?

Učeniu o predurčení, či predzvedení a ľudskej slobode sa nedalo vyhnúť. Ešte v roku 855 na synode vo Francúzsku padlo vyhlásenie asi v tomto zmysle: Božie poznanie neovplyvnené časom a priestorom dovoľuje poznať veci bez toho, aby ich ovplyvňoval. Teda Boh vie, kto bude konať zlo, ale toto konanie pochádza výlučne od človeka. Preto si niektorí ľudia zaslúžia zatratenie, čo neznamená, že ich Boh k zatrateniu predurčil. Nie sme bábky v rukách Božích ani Boh nie je len konštruktérom bábok. Boh rešpektuje našu slobodu a preto nie je zodpovedný za zlo, ktoré v nej vykonáme.

Stredovekým myšlienkovým pochodom dali bodku Augustín a Tomáš Akvinský (i keď ten hlavne nadväzoval na Augustína). Práve Augustín svojimi dôrazmi na dlhé obdobie ovplyvnil myslenie ľudí. Dá sa povedať, že aj dnes budujeme na jeho základni. Napríklad bez neho by sme nerozmýšľali o prvom hriechu Adama a Evy ako o dedičnom hriechu prechádzajúcom z človeka na človeka pri pohlavnom styku. Alebo dodnes hovoríme často o zle ako o nedostatku dobra, jeho pohľad na zlo ako redukciu dobra sa používa proti dualistickým špekuláciám aj v dnešnej cirkvi. Augustín dokonca tvrdí, že zlo by bez dobra ani nemohlo existovať. Napríklad choroba môže existovať len vďaka zdravému telu. Zlo do istej miery akoby žilo z dobra. Dedičný hriech zase priniesol individualizáciu a moralizáciu hriechu. Morálne zlo sa stalo osobnou, etickou kategóriou. Teda prestal sa riešiť konflikt medzi Bohom a diablom a jediný ktorý zostal, je vo vnútri človeka. Zlo sa stalo antropologickým a dejinným problémom. Tomáš Akvinský zase zdôraznil, že Boh dopúšťa zlo, nie spôsobuje! Inak povedané umožňuje zlo vo svete tým, že dáva človeku slobodnú vôľu, ale v žiadnom prípade Boh nechce zlo, dokonca zlo spôsobené človekom je schopný využiť (premeniť) vo väčšie dobro celku.

Ak sa vám to zdá už dosť zamotané, verte je to len malý zlomok z toho, čo všetko riešili teológovia. A nemyslíte si, že iné náboženstvá na tom boli lepšie. Aj keď dnes sa už zdá nielen čudné, ale dokonca zbytočné špekulovať o tom, je pravda, že človek s rôznymi metafyzickými riešeniami neprestal koketovať ani dnes. Používa na to len modernejšie výrazy, aby si v konečnom dôsledku sám pre seba vyriešil všetko, čo ho presahuje, čo si nedokáže vysvetliť...

Kresťanská teodicea (náuka o pôvode zla vo svete) prvotnej cirkvi, teda viac menej Augustinova, nie je úplne mimo dnešného chápania. Aj bez Boha sa dá rozmýšľať o zle vo svete len ako o nepochopení, či nedostatku dobra. Napríklad Augustinova myšlienka: „Len niektoré jednotlivosti, ktoré neprospievajú iným, sa považujú za zlé; ale tie isté jednotlivosti, pokiaľ prospievajú iným, sú dobré a i sami o sebe sú dobré.“ sa najlepšie dá pochopiť na príklade, ktorý pochádza z úplne iného sveta ako je ten kresťanský. Domorodci v Austrálii vysvetľovali jednej Američanke, ktorá neznášala muchy lezúce až do uší a bzučiace jej v hlave. „Ty si myslíš, že muchy sú zlé a preto ti pôsobia utrpenie, ale je to preto, že nemáš potrebné porozumenie a múdrosť. V skutočnosti sú to potrebné a užitočné stvorenia. Keď ti vlezú do uší, vyčistia ich od ušného mazu a piesku, ktorý sa ti tam každú noc dostane, kým spíš. Muchy nám lezú tiež do nosa a čistia ho. Muchy lezú po tvojom tele a berú si z neho len to, čo sa z neho vylučuje. Muchy teda potrebujeme na to, aby nám čistili kožu a až jedného dňa prídeme k miestu, kde nakládli vajíčka, poslúžia nám ako potrava.“ Nakoniec jej poradil: „Ľudia nemôžu existovať, ak sa budú vyhýbať všetkému, čo sa im zdá nepríjemné, namiesto toho, aby sa to snažili pochopiť. Keď sa muchy objavia, vzdáme sa im.“

Možno vám toto „domorodé“ posolstvo osvetlí aj tie naše posolstvá, aby sme nabudúce mohli postúpiť o krok ďalej za poznaním...

PS: Teodicea sa po stredoveku ešte len rozbieha :-)