JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

PAMÄTNÍKOVÁ PRAX V MESTE KOMÁRNO

Kríza žánru | Autonómna zóna | Michal Moravčík | 12.02.2011

_ma_small

Rozhovor s Mihálym Máczom

Dobová rytina z roku 1637, na ktorej je pohľad na mesto Comorra, je vtipne komentovaná dvojicou mužov, ktorí si robia prieky: „Eines Glück ist des andern Unglück“. Z dnešného hľadiska je zrejmé, že sa autor rytiny nemýlil. Územie Komárna je v rámci Slovenska určitým fenoménom, je to priestor, kde sa už takmer jedno storočie deklaruje historický/mocenský názor vo forme umiestňovania pamätníkov. Ako píše Etela Mannová: „Vo verejnom priestore tu bojujú dve odlišné, navzájom sa vylučujúce historické pamäti, dva paralelné výklady spoločnej, ale rozdielne prežitej minulosti.“ (Konštrukcia menšinovej identity v mestskom prostredí. Maďari v Komárne a Lučenci (1918 – 1938). Bratislava, SAV 2001, s. 121). Priestor mesta je priestorom robenia si priekov, kolíkovania svojho územia, svojho názoru. Na niektoré súvislosti pamätníkovej praxe v tomto meste som sa rozhodol spýtať historika Mihályho Máczu, ktorý sa dlhodobo venuje histórii mesta a istý čas bol aj jeho viceprimátorom.

 

MORAVČÍK: Pracujete v Podunajskom múzeu v Komárne, žijete v meste, kde prebiehajú dlhodobo pamätníkové „trenice“. Vysoká politika vstupuje a zasahuje do tohto mesta, čo sa odzrkadľuje aj v jeho verejnom priestore. Obe strany konfliktu sa tu okázalo predvádzajú. Ako to celé vníma miestna komunita a ako na to reaguje, prípadne, čo je podľa vás autentickým prejavom Komárna?

MÁCZA: Ak to zoberieme historicky, v 20. storočí sa odohralo niekoľko veľkých zmien, ktoré zastihli aj Komárno, a nielen politických a spoločenských; fakticky sa tu menili impériá. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa dostalo mesto do Československej republiky, čo sa v stavbe pamätníkov ešte veľmi neprejavilo. Dovtedy postavené pamätníky sa viazali na maďarskú históriu, históriu mesta a na maďarskú kultúru. Ak nehovoríme o náboženských pamätníkoch, stál tu Klapkov pamätník z roku 1896. Klapka, ako je známe, bránil mesto proti presile cisárskych vojsk v roku 1849. Potom sa dlho nič väčšie nepostavilo. Nový štát sa prejavil až v roku 1930, keď postavil z verejnej zbierky vojakov československého 12. pešieho pluku nazvaného po Štefánikovi pamätník tomuto významnému slovenskému politikovi. To bol prvý pamätník v Komárne postavený slovenskému dejateľovi. A mal svoje opodstatnenie, pretože pluk, ktorý tu pôsobil, niesol Štefánikovo meno. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pluk evakuovali do Banskej Bystrice, vojaci si zobrali so sebou aj pamätník. Postavili ho najprv v bystrickom kultúrnom dome, potom pod vrchom Urpín. Na tomto pamätníku možno demonštrovať nasledovné: ako sa menili politické pomery a rôzne štáty a impériá v Komárne, tak sa striedali aj pamätníky. V októbri 1945 bol odstránený z hlavného námestia Klapka. V 1947 bol dovezený späť pamätník generála Štefánika, odhalený bol 9. mája 1948. Keďže komunistickej moci nie veľmi voňal Štefánik, v roku 1952 sa dostal do depozitu v bašte č. 5. A potom prišiel rok 1968. Na podnet mladých nadšencov spomedzi tunajších Slovákov ho vytiahli z depozitu a postavili na novom podstavci pred termálnymi kúpeľmi v Ružovom sade. Bol tam až do obdobia normalizácie, keď sa zasa dostal jednej noci roku 1974 do depozitu. Po Nežnej revolúcii bol opäť postavený po dlhšej debate pred Domom Matice slovenskej. Je to ústredné miesto mesta, kadiaľ prechádza hlavný ťah na Alžbetin most. A odvtedy stojí tam. Pred prvou svetovou vojnou chceli Komárňania postaviť pamätník Jókaimu, významnému maďarskému romantickému spisovateľovi, ktorý sa tu narodil a vyrastal. Zozbierali peniaze, tie však počas prvej svetovej vojny stratili svoju hodnotu, potom zas verejnú zbierku na postavenie tohto pamätníka dlho nepovolila československá vláda. Až v roku 1936 ho povolili na podnet doktora Milana Hodžu, vtedajšieho predsedu vlády. Bolo to gesto voči tunajším Maďarom a k Maďarsku, aj pretože sa zvyšovalo nebezpečenstvo zo strany Nemecka. Pamätník bol slávnostne odhalený 28. novembra 1937. Hodža mal 50-minútový prejav v maďarčine. Po Viedenskej arbitráži, keď toto územie pripadlo Maďarsku, na mieste, kde stál Štefánik, v parku pred pevnosťou, umiestnili v roku 1941 Pamätník padlých vojakov Cisárskeho a kráľovského 12. pešieho pluku, ktorý bol za monarchie domácim plukom v Komárne. Po roku 1945 ho rozbili. Na kamennom podstavci, ktorý znázorňoval pochodujúcich vojakov z prvej svetovej vojny, stál bronzový vojak. Ostal iba ten vojak, ktorý sa dostal tiež do depozitu v bašte č. 5. Určitý čas tu vedľa seba ležali Štefánik a tento vojak.

MORAVČÍK: Sú ešte dnes v depozite nejaké sochy, ktoré čakajú na svoje znovunainštalovanie, napríklad sochy z obdobia socializmu?

MÁCZA: Do depozitu, kde ležal ten vojak, sa dostal Gottwald a o tri roky neskôr k nemu pridali odstránený pamätník Gábora Steinera, ktorý postavili v 80. rokoch. Steiner bol komunistický vodca, ktorý pochádzal z Komárna. Na mieste, kde predtým stál Štefánik a pamätník vojaka z prvej svetovej vojny, postavili v roku 1951 bustu Klementa Gottwalda. Konali sa tam spomienky na Víťazný február, až kým bol v roku 1990 odstránený. Z depozitu Gottwalda zakrátko ukradli na materiál. Preto dalo mesto odviezť sochy inde, žiaľ, zakrátko ukradli aj vojaka, aj Steinera. Ale aby sme postupovali historicky. Po roku 1945 boli absolútne všetky pamätníky, ktoré sa viazali na maďarskú kultúru, odstránené. Takže tu fakticky neostali ani pamätníky, ani tabule. Z týchto odstránených pamätníkov sa najprv na nátlak obyvateľstva vrátila na pôvodné miesto socha Móra Jókaiho. Keď sa ľudia vracali domov z práce, demonštrovali pri prázdnom podstavci Jókaiho sochy, ktorý tam ešte bol. Na nátlak robotníkov a obyvateľstva bol v septembri 1952 bronz vrátený na pôvodné miesto. Jókai bol slávnostne opäť odhalený, prišla sem i delegácia Zväzu československých spisovateľov a Zväzu maďarských spisovateľov. Bol to prvý pamätník, ktorý sa vrátil na svoje pôvodné miesto. Na návrh miestneho obyvateľstva sa postupne prinavrátili skoro všetky pamätníky a tabule, ktoré boli po druhej svetovej vojne odstránené. Jediný pamätník, čo sa nevrátil, bol pamätník Cisárskeho a kráľovského 12. pešieho pluku. Klapka nebol znovu postavený na pôvodnom mieste pred radnicou, ale na novom podstavci v parku pred pevnosťou. Bolo to v roku 1965, keď mesto oslavovalo 700. výročie svojho povýšenia na mesto. Po Nežnej revolúcii bol vrátený na pôvodné miesto pred radnicu. V roku 2000 bola na podstavec, na ktorom stál v parku Klapka, postavená busta uhorského kráľa Ladislava Pohrobka, ktorý sa v Komárne narodil. Vytvoril ju Péter Gáspár.

MORAVČÍK: V centre mesta je ešte stĺp aradských mučedníkov.

MÁCZA: To je jednoduchý stĺp, ktorý neskôr dorobil János Nagy, sochár, ktorý pochádza z Komárna. Pripevnil tam reliéfy dvoch mučeníkov (János Lenkey a Ignác Török), ktorí boli zároveň veliteľmi komárňanskej pevnosti v období 1848 – 1849. To miesto, kde teraz stojí Pomník aradských mučeníkov, je miestom, kde sa vystriedalo najviac pamätníkov v Komárne. Ako som spomínal, stál tam Štefánik, potom pamätník padlých vojakov Cisárskeho a kráľovského 12. pešieho pluku, potom tam stála busta Klementa Gottwalda, no a teraz je tam pamätník aradských mučedníkov.

MORAVČÍK: Teda je to asi najprominentnejšie miesto v Komárne?

MÁCZA: Dnes to už nie je také dobré miesto ako v čase, keď tam stál Štefánik alebo Gottwald. V blízkosti pamätníka postavili zastávku miestnej autobusovej dopravy, čím sa zakryl výhľad smerom z ulice.

MORAVČÍK: Existuje podľa vás v Komárne ešte také prominentné miesto?

MÁCZA: Napríklad miesto, kde stojí Štefánik, alebo kde stojí námorník/osloboditeľ od Ľudmily Cvengrošovej, je to úplne v centre mesta, a potom je to hlavné námestie (Klapkovo), kde stojí Klapka. Môžeme za také považovať aj miesto, kde bolo postavené súsošie sv. Cyrila a Metoda, lebo ho vidieť z veľkej diaľky, zo všetkých strán.

MORAVČÍK: Pokúšal som sa k nemu dostať, je to až životu nebezpečné.

MÁCZA: Na pomník to nie je vhodné, lebo tam nie je miesto, povedzme na oslavu. Naokolo sú cesty s hustou premávkou.

MORAVČÍK: Ako vnímali obyvatelia, keď sa v prístave postavil pamätník 30. výročia SNP?

MÁCZA: Veľkú odozvu to nemalo, ak by som to zjednodušil, ostalo to bez povšimnutia. Bola to vec vtedajších vládnych garnitúr. Iniciovali to miestni komunisti, ktorí boli predtým starými členmi strany, v prístave bola silná komunistická bunka. V lodenici boli zas kedysi silní sociálni demokrati.

MORAVČÍK: Čo sa dialo po Nežnej revolúcii so sochami oslavujúcimi socialistickú históriu?

MÁCZA: Odstránil sa Gottwald, Steiner, vyskytli sa názory, že by sa mal deinštalovať aj pamätník „námorníka“, pripomínajúci koniec druhej svetovej vojny. Do Komárna vstúpili ako prví námorníci Červenej flotily smerom od Dunaja, preto stojí na ústrednom mieste v parku. Nakoniec ho neodstránili. Odstránili sa ale pamätné tabule venované Gáborovi Steinerovi na bývalej tlačiarni a pokiaľ dobre viem, aj v lodenici, ktorá sa určitý čas menovala Slovenské lodenice Gábora Steinera. Od Nežnej revolúcie sa postavilo niekoľko pamätných tabúľ, veľký rozruch vyvolalo postavenie pamätníka sv. Cyrila a Metoda od Ladislava Beráka. Mesto ho nechcelo na verejnom priestranstve povoliť, lebo sa držalo zásady, že sa tu majú stavať iba pamätníky osobnostiam alebo udalostiam, ktoré majú súvislosť s históriou mesta. Súvislosť Cyrila a Metoda s Komárnom sa nedala evidentne preukázať. Samospráva mesta sa obrátila na odborníkov SAV, aby sa k tomu vyjadrili. Nikto z nich sa nechcel vyjadriť v tom zmysle, že práve tadiaľto prešli vierozvestcovia cez Dunaj. Potom to nakoniec vyriešila Matica slovenská tak, že súsošie postavila na priečelie budovy, na to si aj Komárňania zvykli a celá vec sa upokojila. Avšak vtedy prišiel neviem kto, myslím, že Smer, s nápadom, že to treba postaviť inam, že obídu kompetenciu mestského zastupiteľstva tým, že sochu postavia na rázcestí, teda na štátnej ceste, ktorá nepatrí pod správu mesta, a to sa aj stalo. Tohto roku tu sv. Cyrila a Metoda odhalil predseda vlády pán Fico.

MORAVČÍK: Keď sa budovalo Nádvorie Európy, uvažovalo sa nad začlenením sôch Cyrila a Metoda s ostatnými spolupatrónmi Európy na priečelie jednej z budov námestia.

MÁCZA: Áno, uvažovalo sa nad tým, ale potom k tomu nedošlo, lebo sa tam nevytvoril patričný priestor pre sochy, takže sa tam nakoniec nedostal ani jeden z patrónov Európy. Ale prvý návrh mesta bol, umiestniť súsošie do bývalého vojenského kostola, ktorý bol vtedy prázdny a nevyužitý. S tým nesúhlasili matičiari a bola to dlhodobá diskusia, riešenie na priečelí MS bolo podľa mňa nakoniec celkom rozumné, nikomu to nevadilo.

MORAVČÍK: Dostalo to súsošie na priečelí oficiálne povolenie od mesta?

MÁCZA: Nie, nemalo to povolenie. Ani umiestnenie na rázcestí štátnej cesty nemá oficiálne povolenie.

MORAVČÍK: Aké sú teda oficiálne povolené pamätníky z nedávnych rokov?

MÁCZA: Napríklad v roku 1999 pribudol pamätník od Pétera Gáspára, ktorý pripomína násilne odvlečených občanov mesta, bezmála dvetisíc Židov, ktorých odvliekli do koncentračných táborov v rokoch 1944 – 1945, niekoľko sto komárňanských občanov, ktorých odvliekli na nútené práce do českého pohraničia v rokoch 1946 – 1947 a niekoľko tisíc Komárňanov, ktorých v rámci tzv. výmeny obyvateľstva 1947 – 1948 násilne presídlili do Maďarska.

MORAVČÍK: Čiže je to viacúčelový pamätník?

MÁCZA: Áno, má to aj názov Pamätník násilne odvlečených Komárňanov.

MORAVČÍK: Nová je i jazdecká socha svätého Štefana.

MÁCZA: Jej autorom je maďarský umelec Lajos Győrfi. Svätý Štefan zriadil v Komárne jednu z prvých žúp – komitátov Uhorska. 21 augusta 2010 bola socha odhalená a vyvolala veľký rozruch na všetkých stranách.

MORAVČÍK: Objavil sa tu aj na čierno postavený Slotov pamätník Trianonu pred budovou bývalej colnice. Všimol som si, že na druhej strane za mostom sa nachádza pendant k tomuto pamätníku s nadpisom Justice for Hungary, neviete, ktorý z nich bol postavený skôr?

MÁCZA: Neviem, ktorý bol prvý, myslím, že ten Slotov. Ale Trianon je história, ktorá by sa mala spracovať obojstranne prijateľne.

MORAVČÍK: Na Slovensku pribúdajú v mestách sochy rôznej kvality a často sú to produkcie „doháňajúce“ trend prezentácie národnej histórie alebo turistické atrakcie ako bratislavský Čumil apod. Existuje v Komárne schvaľovacia komisia, ktorá hodnotí, čo konkrétne dielo musí spĺňať a kde sa umiestni? Pamätám sa, ako mi ešte na škole profesor Jozef Jankovič povedal k tejto téme, že sme v podstate nedozreli k takým riešeniam, ktoré by boli kvalitné, aby sme spravili jednu kvalitnú sochu maďarskú a jednu slovenskú a boli by to dve dobré sochy na tieto historické témy.

MÁCZA: Prax vytvárania pamätníkov v Komárne je taká, že mestské zastupiteľstvo má kultúrnu komisiu, tá navrhne, zastupiteľstvo rozhodne. Pri väčších pamätníkoch sa vypíše konkurz, na ktorý sa stanoví zvláštna komisia z odborníkov a predstaviteľov mesta. V čase, keď som bol viceprimátorom, tak sa to takto realizovalo. Hlavnou zásadou mesta je, aby sa tu prezentovali pamätníky takých osobností a takých udalostí, ktoré sa viažu k mestu. Z toho trocha vybočuje Nádvorie Európy. Tam existuje občianske združenie, ktoré navrhuje pamätníky pre mesto, a vzhľadom na zostavu mestského zastupiteľstva im to obyčajne aj schvália.

MORAVČÍK: Skôr tam vzniká galéria uhorských kráľov.

MÁCZA: Tam sa už vybočilo z tejto zásady, nie všetci panovníci, ktorí sú na Nádvorí Európy, sa viažu k histórii mesta. Do istej doby sa Komárno skutočne pridržiavalo tohto princípu. Aj v súčasnosti som členom kultúrnej komisie, skúsenosť je ale taká, že niečo sa navrhne alebo zamietne a mestské zastupiteľstvo rozhodne inak ako komisia.

MORAVČÍK: Aj v Bratislave primátor Ďurkovský potvrdil, že finálne slovo majú poslanci. Hlavne tam sa ukazuje ich estetická nedovzdelanosť. Verejný priestor je odrazom ich vkusu.

MÁCZA: Keď sa prejdete po Nádvorí Európy, niektoré sochy sú kvalitné a niektoré menej, odrážajú rôznu kvalitu.

MORAVČÍK: Vráťme sa ešte k problematike sv. Cyrila a Metoda a Jókaiho pamätníka. V dlhodobom horizonte sú to dva prípady „pamätníkovej vojny“, ktorú v meste cítiť. Dala by sa vidieť paralela medzi nevôľou nainštalovať pamätník sv. Cyrila a Metoda a nevôľou Československého štátu povoliť Jókaiho monument?

MÁCZA: Ja si myslím, že keď sa rokovalo o Cyrilovi a Metodovi, na Jókaiho vtedy nikto ani nepomyslel.

MORAVČÍK: Ale nie je v tom istá dejinná paralela národnostných tenzií, ktoré sa v politike stále objavujú?

MÁCZA: Viac tých retorzií po národnostnej stránke bolo po druhej svetovej vojne. Keď sa odstránili všetky pamätníky.

MORAVČÍK: Čo to vtedy vyvolalo?

MÁCZA: Bola to taká nacionalistická vlna, všade sa zdôrazňovalo, že republiku rozbili Nemci a Maďari. Občania maďarskej národnosti stratili svoje občianske práva, mnohí z nich aj majetok a zamestnanie. Takže sme boli nula vtedy.

MORAVČÍK: U miestnych obyvateľov to vzbudilo pobúrenie, keď im odstránili z verejného priestoru všetky pamätníky?

MÁCZA: Áno, to je dobrá otázka, miestni boli ale takí silní, že si tie odstránené sochy postupom času dokázali vybojovať späť. Ale čo je zaujímavé, za prvej republiky tu neboli žiadne národnostné roztržky. Boli tu českí úradníci, slovenskí železničiari, až v dôsledku tých retorzií po druhej svetovej vojne sa to začalo trocha vyostrovať. Ale v Komárne nikdy neboli výrazné národnostné roztržky. Komárno bolo už od stredoveku stredisko obchodu, ale aj vojenské mesto, kde sa striedali vojaci rôznych národností, kupci rôznych národností.

MORAVČÍK: Aj pravoslávni, ako možno súdiť podľa miestneho kostola.

MÁCZA: V prvej polovici 19 storočia boli srbskí kupci najbohatšími občanmi mesta.

MORAVČÍK: V budove Miestneho úradu som objavil prázdne mramorové podstavce, čo bolo na nich nainštalované?

MÁCZA: Boli na nich busty významných osobností mesta 19. storočia. Dnes sú busty z patinovanej sadry v múzeu. Nie všetky sa zachovali, z tých šiestich, čo tam boli, sa zachovali štyri. Jedna z nich napríklad patrila maliarovi Árpádovi Fesztymu. Keď tie podstavce obrátite, tak si môžete prečítať ich mená.

MORAVČÍK: Takže sú otočené? Prečo?

MÁCZA: Keďže to boli významné osobnosti maďarskej kultúry aj politiky, dali ich po roku 1945 preč. Našťastie ich všetky nezničili, viem, že štyri busty máme v depozite. Jedna je vystavená v obrazárni na Palatínovej ulici 8.

MORAVČÍK: Ten pamätníkový boom, ktorého sme stále svedkami, je zahľadený do minulosti, vedeli by ste si pre Komárno predstaviť nejaký monument, ktorý by bol nasmerovaný opačným smerom, do budúcna?

MÁCZA: Nejaké umelecké dielo by som si vedel predstaviť, niečo symbolizujúce Dunaj ako rieku spájajúcu obe časti. Lebo Komárno je v podstate rozdelené do dvoch štátov. Niečo také by som si vedel predstaviť, ale od toho sme, žiaľ, ešte veľmi ďaleko.

Text vychádza vo Vlne 44/2010 www.message.sk/vlna/

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 38 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 28.02.2011 (nata)

Diskusia k článku obsahuje 8 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist