PETER MACSOVSZKY: O neuroteológii

Za komunistu nám vtĺkali do gebúľ, že „náboženstvo je ópium ľudstva“. Alebo také čosi. Po roku osemdesiatdeväť  do nás hučali, že takáto definícia je primitívna, vulgárna (materialistická) a že je teda smiešna, nedôveryhodná. Prísť s niečím novým a tvrdiť, že náboženstvo je predsa len čosi iné ako iba „ópium ľudstva“ – to človeka vzruší, najmä ak ešte nerezignoval na „iné svety“ plné zázrakov popierajúcich nielen logiku, ale aj fyzikálne zákony okolo nás.

Odkedy sa ale začali vedecky skúmať účinky drog, začína byť čoraz jasnejšie, že chémia organizmu má toho s „náboženským pocitom“ nemálo spoločného. Svoje o tom – svojským spôsobom – vedia šamani a svoje – vedeckým spôsobom – vedci, ktorí ich skúmali. Svoje o tom vedel Timothy Leary, Aldous Huxley, Carlos Castaneda a k nezanedbateľným poznatkom na túto tému dospeli aj Tomio Hirai, Stanislav Grof, Milan Rýzl alebo autori knihy Spirituálna inteligencia Danah Zohar a Ian Marshall.

Človek teda bez „chémie“ neprežije. Vzduch je chémia, voda je chémia, potraviny sú chémia. Život, keďže je odkázaný na nejaké živiny, je vždy parazitickej povahy. Pretože vôbec nie je isté, či to, čo zo spotrebovaných živín „dávame“ späť do obehu, je naozaj také prospešné. Nie je isté, že Planéta, ktorá nás tak sebaobetavo živí, nás aj potrebuje. A táto neistota nám spôsobuje nejednu krušnú chvíľu. Nečudo, že hľadáme útechu.

Náboženstvá sa podujímajú na naše vyslobodenie z neutešeného kolobehu matérie. Vo svojom jadre hlásajú, že jestvujú svety a stavy existencie odpútané od „chémie“ – od živín Matky Zeme. Lenže nie každý človek je rovnako „hlboko“ spirituálne založený. Prečo? Lebo sú tu ešte genetické, biochemické faktory. Niekto náboženstvo potrebuje, niekto nie. Ten, kto ho nepotrebuje, je zrejme „chemicky“ uspôsobený na to, aby ľahšie znášal vrtkavosť svojej existencie.

Holandská spisovateľka Esther J. Endingová má svojom debutovom románe Po Valentýnu takúto pasáž: „Nevšiml sis, že půlka Holandska je na antidepresivech? Víš, čím to je? Za prvé pochopitelně postupným zánikem náboženství – náboženství je prozak na entou, vážně takový morfium na duši, proto se taky vyléčený závisláci na heroinu dávají k jehovistům.“

Uznávam, autorka týmto nevyriekla vec svetobornú, ale iba takú, ktorá stojí za pripomínanie. Aby nám bolo jasnejšie, kto a na čo náboženstvo používa...

Prednedávnom som sa dočítal, že izraelský psychológ Benny Shanon dospel k názoru, že Izraeliti vedení Mojžišom, boli pravdepodobne pod vplyvom narkotík. Nehorázne tvrdenie? Podľa Shanonových výskumov na Sinajskom polostrove možno nazbierať rastliny, ktorých účinky sú podobné ayahuasce – psychedelickému nápoju amazonských šamanov. Shanon ayahuascu „odskúšal“ na sebe 160-krát. Ohnivý ker a hromový hlas, ktoré Mojžiš videl a počul, mohli teda pokojne byť výplodom „náboženskej“ (chemickej) halucinácie.

Je nepochybné, že náboženstvo pomáha znášať život. Keď sme smutní, uteší nás vidinou nadprirodzených súvislostí a keď sme priveľmi veselí, vyváži našu eufóriu príjemne pochmúrnymi tónmi metafyzickej nálady. Náboženské nadšenie je ako dobrý sex: aktivizuje tú správnu látku v mozgu. Endorfín? Serotonín?

Nepochybujem o tom, že viete, aké sú účinky týchto látok. No i tak si pripomeňme, ako ich definuje veda: Endorfíny sú ópioidné peptidy, ktoré obsahujú 31 aminokyslín. Majú účinky morfínu, a preto im hovoria aj endogénne morfíny. Endorfín sa považuje za „hormón šťastia“, keďže je „zodpovedný“ za dobrú náladu... A teraz sa podržte: obsahuje ho napríklad čokoláda alebo niektoré drogy!

Ak teda náboženstvo na niekoho pôsobí ako antidepresívum, zrejme ho možno zrovnoprávniť s čokoládou. Alebo s drogami. Potom vzniká zaujímavá situácia najmä pokiaľ ide o boj proti drogovej závislosti: narkomani života – ktorý tak či onak končí smrťou – horlivo presviedčajú narkomanov zmaru, týchto prívržencov existenciálnych skratiek, aby sa vzdali užívania drog. Feťáci utekajú pred „zúfalstvom bytia“, Keď ich nútime, aby sa vzali svojej závislosti, tak ich nútime, aby sa vrátili do toho zúfalstva, z ktorého utekali, teda do takého zúfalstva, aké sme my možno nikdy nezažili. A predovšetkým ich nezažili „modlivky“ a pánbožkári, lebo „ópium“, ktoré dňom i nocou cucajú, zabezpečuje ich imunitu voči tomu, čo sa okolo nich deje. Nie sú na tom o nič lepšie ako feťáci. Že sú menej nebezpeční? Skadiaľ to berieme? Veď často stačí lusknúť prstom, pošpárať si v nose alebo uverejniť nejakú karikatúru – a už máme oheň náboženského konfliktu na streche. A nezabúdajme, že feťáci náboženstva sú – na rozdiel od nezávislých feťákov – závislí na organizácii stáda. A to teda nie je maličkosť.

V časopise Muscle & Fitness som sa dočítal toto: „Šport vás urobí šťastnými a dobre naladenými. Základom fenoménu, ktorému sa už viac ako 20 rokov hovorí „bežecký vrchol“ (pravdepodobne preto, že ako prví ho zažívali a popísali vytrvalostní bežci) sú endorfíny (od: endogénny = vlastný telu + morfíny), ktoré sa tvoria pri dlhotrvajúcom vytrvalostnom výkone. (Ale aj pri inej športovej činnosti, napríklad v posilňovni.) Endorfíny svojimi účinkami zodpovedajú morfiu, pravda bez známych nepríjemných vedľajších účinkov. V protiklade s morfiom sa človek nestáva na endorfíne závislým.“ Už si predstavujem človek, ktorý – hoci je priam uzlíkom závislostí –, opovrhuje závislosťou na šťastí. Jaj, ale ako je tá posledná citovaná veta sformulovaná? Veď ona mi oznamuje niečo celkom iné! Konkrétne to, že morfium sa môže stať závislým na endorfíne, no človek nie. No tak potom je všetko úplne inak.