PETER MACSOVSZKY: Sila slovenského ducha

Pokúša ma napísať: Slováci sú asi neobyčajne sebadeštruktívni. Lenže takto to nemôžem. Ešte by sa do mňa niekto obul, že zovšeobecňujem, haním národ. Veď predsa celý národ nemôže byť sebadeštruktívny – účinne sebadeštruktívny môže byť len jedinec alebo organizovaná skupina. A ako vieme: národ nikdy nie je jednoliaty, organizovaný. Štát národu síce dáva isté pravidlá, reguluje ho, no národ – najmä ak si vezmeme jeho druhý (a možno kedysi prvý!), etnickými a rasovými špecifikami nesfarbený význam, ktorý označuje len masu, dav („zišlo sa tam veľa národa“) – je skôr živelný, temer neovládateľný fenomén.

No dobre: tak teda nenapíšem, že Slováci sú asi neobyčajne sebadeštruktívni. Pokojne ustúpim a uspokojím sa s takýmto konštatovaním: Obyvatelia územia, ktoré sa v súčasnosti volá Slovenská republika, sú neobyčajne sebadeštruktívni. Ako sa to odvažujem tvrdiť? Mal som to šťastie veľa cestovať po európskych krajinách a porovnávať – a trúfam si povedať, že azda nikde nemajú obyvatelia taký macošský vzťah k vlastnej krajine, kultúre, životnému prostrediu. No dobre: toto je opäť zovšeobecnenie. Aj inde sú sebadeštruktívni, ale zjavne nie tak prudko, nie tak bezohľadne, bezodkladne. A to mi teraz nemáta v hlave bratislavský developerský boom! Koniec koncov, centrum Bratislavy je kadernícky, kozmeticky celkom príťažlivo našminkované, nastájlované. Nuž hej, kde je záujem (mafiánskeho alebo fiktívneho) kapitálu, tam je aj starostlivosť o pamiatky!

Ech, starostlivosť... Nemožno sa čudovať, že starostlivosť o pamiatky obyvateľom Slovenska – a sem, voľky-nevoľky musím počítať Maďarov, Rómov, Čechov, Nemcov, Poliakov, Rusínov, ba aj Záhorákov a Šarišanov – veľa nehovorí, veď kto nemá historické povedomie, ten ani netuší, prečo je tá alebo oná haraburda taká dôležitá, hodnotná... Historické povedomie? Ale veď Maďari a Nemci , ktorým patrili meštiacke domy a hrady by mohli mať nejakú tú historickú pamäť. Teda určite nie všetci. Maďari – z Maďarska – si, prezlečení za turistov, chodia na Slovensko po svoju dávku histórie. Z toho usudzujem, že niečo si pamätajú. Na čo sa však rozpamätával komunistický Slovák, keď dal zbúrať bratislavské Podhradie? A potom ešte množstvo starých budov v historických centrách ďalších miest. Dobre, tak ospravedlňme Slovákov, nemôžu za to, že nemajú historické povedomie, môžu teda pokojne devastovať staré mestá. Koniec koncov, sú len zatuchnuté, plesnivé rárohy, tie meštiacke domy, paláce a hrady. Možno by však nemali devastovať svoj folklór.

Lenže snaživý Slovák, pružný a šikovný, veď jeho predkovia vraj postavili bulváre a paláce svetových a svetáckych veľkomiest Monarchie, sa ponáhľa krajinu poriadne vyzametať, aby tu ani náhodou nič pôvodné nezostalo a aby sa tá globalizácia aj v týchto hrboľatých končinách cítila ako vo vatičke.

Nie náhodou sa o Slovensku hovorí ako o pracovitom„ekonomickom tigrovi“. Vieme, že snaživosť býva často deštruktívna. Slovák snaživo vychádzal v ústrety fašistickému režimu, potom snaživo prisluhoval komunistom. Teraz snaživo obskakuje záujmy globálneho (globalizovaného, globalizujúceho, často len fiktívneho, na obrazovkách blikajúceho) kapitálu – aj tým, že vo vlastnej réžii, dobrovoľne likviduje všetko svojské a jedinečné, teda to, čo sa mu javí málo globálne, čiže rušivé.

Kultúrne dedičstvo je pre tupú masu vždy čímsi nepohodlným, náročným, znepokojujúcim. Málokto si uvedomuje, že bez kultúry, bez jej lokálnych zvláštností, sa svet zjednodušuje na džungľu, v ktorej všetci bojujú proti všetkým, nuly proti nulám, zombíci proti zombíkom. Slovák, zrejme odchovaný na Dobšinského rozprávkach, sa však hororových futurologických vízií len tak ľahko nezľakne. A tak naďalej mu môže byť ľahostajné, kto je Balla alebo a kto Bella, a kto bol Eugen Suchoň a či Koloman Sokol je ten z trnavskej arcidiecézy alebo výtvarník svetovej úrovne, ktorý žil v Mexiku...

Slováci, keď sa dostanú do sveta a cítia sa vo veľkej cudzine osamelí, zrazu chcú byť hrdí na niečo – na niečo domáce. Pravdepodobne im najprv príde na um hokej. Trošku jemnocitnejší si zaspomínajú na kinematografiu – lenže českú, československú... Niekto si spomenie na Mariána Vargu. Alebo na Mila Urbana. Lebo videl film Živý bič, literárna predloha ho až tak ne(po)bavila. A na viac akoby sa už nedalo rozpamätať... Kde zostanú napríklad: Vladimír Godár, Iľja Zelienka, Juraj Bartoš, Rudolf Sloboda, Mikuláš Galanda či Milan Paštéka? Akoby bolo čoraz menej toho, na čo sa hodno rozpamätať. Za to však nemôžu umelci, vedci a pedagógovia, ale niečo iné... Cenzúra, ktorá, hoci v pozmenenej podobe, predsa len prežila sychravú jeseň roku osemdesiatdeväť. Aká je to cenzúra? Odpoveď už poznáte: je to cenzúra dobrovoľná, vnútorná, doma, na kolene zhlobená cenzúra vlastnej dutosti.

Nuž ale aj takáto cenzúra – či skôr cedidlo – má svoje výhody. V krajine, kde sa ukrajuje z prírody – a teda aj zo vzduchu – aby sa ošiaľom zdravia a mladosti posadnuté davy mohli na čerstvom vzduchu (ha-ha-ha) lyžovať pomaly hádam už aj v lete, a potom v zime sa blázniť na toboganoch akoby tropických aquaparkov; v krajine, ktorú preškrtáva čoraz viac diaľnic, aby sa tovar, kapitál, manažéri, informácie mohli čo najrýchlejšie prepravovať ku ktovie komu; v krajine, kde nikoho nezaujíma, či vychádzajú knihy slovenských autorov a či hudobné telesá a divadlá nemajú z čoho prežiť a kde sa kultúrne povedomie nahrádza náboženským fundamentalizmom a rasovou neznášanlivosťou, je zrejme životnou nevyhnutnosťou mať v mysli spustený závoj dobrovoľnej cenzúry. Ako v praveku.

Súvisiace články:

• Amerikáni (O vzťahu Slovenska k historickému dedičstvu)