„Najdemokratickejšia“ a zároveň „jediná demokratická“ krajina Blízkeho východu oslavuje šesťdesiate výročie založenia. Radosť jedných, smútok druhých. Každoročne si počas osláv izraelskej nezávislosti pripomínajú Palestínci výročie al-Nakby, Pohromy, ktorá ich pripravila o vlasť. Začalo to pred viac ako storočím.

Krajina bez ľudí pre ľud bez krajiny

V roku 1896 viedenský novinár Theodor Herzl publikoval pamflet Der Judenstaat. Bola to jeho odpoveď na dobový antisemitizmus- jediné riešenie perzekúcie Židov videl v ustanovení židovskej domoviny. Rok na to oficiálne ustanovené sionistické hnutie začalo za židovskú domovinu pokladať Palestínu, biblický Kanaán.

Pre otcov zakladateľov politického sionizmu obyvatelia Palestíny- Arabi ako keby ani neexistovali (česť výnimkám). Ignorujúc obyvateľov Palestíny, mohlo sa ujať lživé heslo o „krajine bez ľudí pre ľud bez krajiny“.

Sionistický projekt nebol nevyskúšaný experiment. Bola to osadnícka kolonizácia, overená predtým mnohokrát (v Amerike, Austrálii...).  Idea dobytia cudzieho územia a násilného potlačenia domorodého obyvateľstva bola v dobe vzniku sionistickej myšlienky úplne normálna. Proces etnických čistiek pôvodného obyvateľstva a zvrátenie demografických pomerov už bol v tej dobe v iných kolonizovaných územiach skoro dokonaný, vo všeobecnosti sa za nenormálny nepovažoval. Veď predsa víťazila civilizácia, na cenu sa nehľadelo.

Sionistický program začal mierumilovne. Nik nedobýjal územie, nik nevyvražďoval domorodcov. Zatiaľ. Úlohu  neohrozených hraničiarov poľujúcich na indiánov v Amerike, „Kafrov“ v Afrike, či Aborigénov v Austrálii, splnili v Palestíne peniaze.

Sionistická kolonizácia postupovala pomaly. Na prelome 19. a 20. storočia nežilo v Palestíne viac ako 50  tisíc židov, hoci dobový židovský odhad hovoril až o 78 tisíc (vo Viedni žilo v tej dobe dvakrát- trikrát viac židov, než v celej Palestíne, v Budapešti tak isto).  Medzi svetovou židovskou populáciou však boli sionisti menšinou. Maličká Palestína nemohla pojať celé židovstvo. Z miliónov Židov, unikajúcich pre perzekúciami, ale aj biedou, sa necelých 9 percent rozhodlo pre Palestínu. Desaťnásobne viac ich emigrovalo do USA. 

Zrodený z nenávisti

Žiaden článok Theodora Herzla, ani ten najvrúcnejší, neobrátil viac Židov na  sionistickú vieru, než šable černosotnencov. Ani najplamennejší prejav  Ben-Guriona nezískal pre vec sionizmu viac Židov, než obušky SA-manov.

Izrael sa zrodil z genocídy. Svetová sionistická organizácia nedokázala za 50 rokov tak rozšíriť a spropagovať sionistickú myšlienku, ako to dokázala nacistická genocída Židov za 5 rokov. 

Izrael sa zrodil z popola Holokaustu.

Dovtedy nevídaná a nepoznaná priemyselná genocída vytvorila zo síce nie bezvýznamného, no napriek tomu okrajového (a extrémneho) hnutia hovorcu celého židovského národa.

Pol storočia intenzívnej  kolonizácie nezmenilo demografickú mapu Palestíny tak, ako Holokaust. V roku 1947 tam už bolo vyše 600 tisíc Židov, tretina všetkých obyvateľov Palestíny.

Bol to antisemitizmus, ktorý to spôsobil. Izrael sa zrodil z nenávisti. Sionizmus je dieťa antisemitizmu, síce nelegitímne, ale vlastné. Potomok sa nezaprie.

Nezávislosť/Katastrofa

Štát Izrael vznikol formálne na základe rezolúcie VZ OSN číslo 181. Tá predpokladala rozdelenie mandátnej Palestíny na židovský a arabský štát (a Jeruzalem pod medzinárodnou správou). Na jej základe malo židovskému štátu pripadnúť 56 percent územia napriek tomu, že Židia tvorili iba necelú tretinu obyvateľstva a vo vlastníctve mali iba 7 percent (!) územia (20% obrábanej pôdy). Na názor väčšinového obyvateľstva sa nik nepýtal.

Je divné, že s tým Arabi nesúhlasili? Neniesli na Holokauste žiadnu vinu, preto nechápali vtedy a nechápu dodnes, prečo by mali byť Židia odškodnení za utrpenie na ich úkor. Máloktorý apologéta sionizmu si odpustí poznámku, že palestínski Arabi si za neexistenciu svojho štátu môžu sami- nemali odmietnuť plán rozdelenia. Kde je však spravodlivosť? Odmietli krádež, tak nemajú nič a ešte si za to môžu sami? Každý obhajca sionizmu by to raz mal zažiť na vlastnej koži....

Protesty proti rozdeleniu prerástli do násilností, rozpory medzi Arabmi a Židmi vyústili do občianskej vojny. Áno občianskej vojny, obe skupiny boli občanmi jednotnej mandátnej Palestíny. Že jednostranné vyhlásenie nezávislosti Izraela zmenilo faktický stav na tom nič nemení.

Prosionistická propaganda nikdy neopomenie pripomenúť, že maličký národ bez armády odolal obrovskej presile Arabov. Obrovská presila Arabov je však mýtus. Už pred ukončením mandátu boli počty bojaschopných Židov a Arabov pomerne vyrovnané. Čo sa však týka ozbrojencov, ktorí sa zúčastnili bojov, židovská strana mala na bojiskách vždy početnú prevahu. Oddiely Hagany mali na rozdiel od ozbrojených jednotiek palestínskych Arabov a jednotiek dobrovoľníkov zo zahraničia (Arabská oslobodzovacia armáda) ešte aj výhodu centrálneho velenia, schopného ozbrojený boj koordinovať (čo sa arabským jednotkám málokedy podarilo). A samozrejme, boli tu ešte teroristické skupiny Irgun i Lechi. Výsledkom prevahy boli konkrétne „úspechy“.

Prvá utečenecká vlna sa často stráca z povedomia, no je neodškriepiteľnou skutočnosťou, že medzi januárom 1947 a marcom 1948 opustilo Palestínu v dôsledku násilností okolo 30 tisíc arabských utečencov.

Dva mesiace pred oficiálnym ukončením mandátnej správy sa občianska vojna dostala do najhoršej fázy.  Programová brutalita sionistických oddielov mala jediný cieľ- vyčistiť územie plánovaného židovského štátu od Arabov. Ben-Gurion sa vtedy nechal počuť, že Židovský štát nebude založený na pláne rozdelenia podľa OSN, ale na židovskej vojenskej sile.   

V marci až máji 1948 následkom brutálneho teroru židovských teroristických  Irgun a Sternov gang, ale aj oficiálnej ozbrojenej sily Hagana, utieklo zo svojich domovov státisíce palestínskych Arabov. Symbolom sionistického teroru sa stal masaker v Dejr Jásin (na jeho 60 výročie si naše slobodné a nezávislé médiá ani nespomenuli) spáchaný spojeným komandom teroristických skupín Irgun a Lechi (Sternov gang).

14. mája 1948 došlo k vyhláseniu nezávislosti štátu Izrael. Prakticky obratom došlo k invázii vojenských jednotiek arabských štátov do Palestíny. Izrael mal prvé dni svojej existencie skutočne namále. Tam treba hľadať koreň vzniku mýtu o maličkom národe, ktorý sa ubránil obrovskej presile. Presun arabských jednotiek bol však nekoordinovaný, jednotlivé krajiny mali často protichodné zámery. Krátkodobú vojenskú slabosť vyrovnali sionisticki vodcovia úspešnou diplomaciou. Zákulisnými jednaniami s jordánskym vládcom o rozdelení územia plánovaného pre arabský štátu zachránili svoj štát. Kráľ Abdulláh mal svoje predstavy o budúcnosti Palestíny, predstavy  viac menej kompatibilné so sionistickým projektom. Tým bola vyradená z aktívneho oslobodzovania Palestíny jordánska Arabská légia (spolu s ňou aj iracký kontingent) Najbojaschopnejšia arabská armáda rezignovala na masívne bojové operácie, prakticky sa obmedzila na obsadenie a udržanie terajšej oblasti Západného brehu. Nakoniec sa aj tých 43 percent územia mandátnej Palestíny, ktoré mali pripadnúť štátu palestínskych Arabov rozdelilo medzi Izrael a Jordánsko v pomere 55% Izraelu a 45% Jordánsku. To je ten zázrak.

Tretia utečenecká vlna, už po vzniku Izraela, bola následkom etnickej čistky vykonanej oficiálnou armádou nového štátu. Jej symbolom sa stal lodský pochod smrti, etnická čistka  a vyhnanie arabského obyvateľstva z miest Lydda (Lod) a Ramla, spáchané jednotkami Hagany a Irgunu.

O štvrtej utečeneckej vlne sa nerado hovorí. Už po zastavení bojov v dôsledku nepriateľských pomerov  v novom „demokratickom“ štáte ho opustili tisíce arabských utečencov.

Štát Izrael stojí na lúpeží palestínskej pôdy. Napriek ignorovaniu rezolúcie OSN 194, deklarujúcej právo utečencov na návrat (štát Izrael nikdy nič také nedopustil) bol prijatý do OSN. V roku 1947 vlastnili Židia 7 percent rozlohy Palestíny, OSN im prisúdila 56 percent. Po vojne zaberal štát Izrael 78 percent mandátnej Palestíny, dnes 100 (áno 100, nech nás nemýli tzv. palestínska autonómia).  Židia majú svoj „najdemokratickejší“ štát. Palestínski utečenci majú mnohokrát iba kľúče od svojich domov, dnes už väčšinou ani neexistujúcich.

Dnes majú „právo na návrat“ do Izraela ľudia zo stej generácie (často len hypotetickej) potomkov bývalých obyvateľov jeho územia (Židia). Priami obyvatelia, či ľudia z druhej- tretej generácie ich potomkov (Arabi) to právo nemajú. Demokracia? „Naj“ a „jediná“!

Čože je to šesťdesiatka

Izrael prešiel za uplynulých 60 rokov dlhú cestu. Dnes je najvyspelejšou krajinou regiónu, to nik nespochybňuje Ale za akú cenu? A kto ju zaplatil? Je čo oslavovať?

Izraelská prosperita je zaplatená krvou európskych Židov, zavraždených nacistami. Je zaplatená slzami Palestínskych Arabov, vyhnaných sionistami.

„Státy se udržují těmi ideály, z nichž se zrodily“  T.G. Masaryk

Izrael v terajšej podobe vznikol z nenávisti, z genocídy, z etnických čistiek, teroru a krádeže.

Ak izraelskí občania chcú mať z Izraela naozaj demokratický štát, musia sa vyrovnať so svojou minulosťou. Musia pretrhnúť líniu násilia, ktorá sa vinie dejinami Izraela. Nik to nespraví namiesto nich. Osud ich štátu aj ich národa je v ich rukách.

Každý človek má právo na šťastie. Nedá sa však budovať šťastie na nešťastí druhého.

Súvisiace články:

• Peace Now
• Kritika izraelskej politiky a antisemitizmus