Nedávno som sa stretol s veľmi vplyvným mediálnym manažérom. Pod dojmom z úvahy Petra Žantovského „Hon na lidi“ som sa ho opýtal, čo je jeho najlepšia rada ako sa ubrániť, keď k takémuto honu dôjde. Povedal, že nijakú radu nemá, lebo je to vopred prehraná bitka. Poznáme sa roky a verím, že mi odpovedal úprimne. Tak som to skúsil ešte inak. Opýtal som sa ho, čo by robil, keby bol taký útok mierený na neho. Odpovedal, že nevie a že len dúfa, že sa tak nestane.

Príklady mediálnych honov

Mám s tým svoje skúsenosti. Zažil som takéto útoky v médiách za komunizmu a zažil som ich aj za našej čerstvo upečenej demokracie. Sila komunistických médií sa na prvý pohľad zdala totalitne vražedne účinná. Áno, v dobách najväčšej moci neporiadali na ľudí „hon“, ale ich proste (a vlastne aj doslova) popravili. Dnešné médiá nemajú tú moc, ale (ako správne upozorňuje Žantovský) majú tú ambíciu. Veď si povedzme príklady.

Prvý útok v demokratickom štáte som zažil z významného denníka a smeroval proti PEN klubu. Zadanie šéfredaktora toho denníka (a bývalého predsedu toho istého PEN klubu) bolo jasné. Redaktorke ale treba uznať, že si veci overovala aj v osobnom rozhovore so mnou a inými z vedenia PEN a jej článok nakoniec vyznel na remízu. Napadla slovenský PEN podľa inštrukcií, ale dala nám šancu sa brániť.

Druhý útok už bol vedený osobne a zobrala ho do rúk aj osoba zadávateľovi najbližšia – manželka Martina M. Šimečku. V roku 2003 dve jemu podriadené redaktorky, Andrea Puková a Marta Frišová (rozumej Šimečková, manželka Martina M. Šimečku) úmyselne zmanipulovali rozhovor s budúcim prezidentom PEN International, pánom Jiřím Grušom. Do otázky (čo je samo o sebe neetické) vložili klamlivé tvrdenia o SC PEN a uverejnili ich bez autorizácie J. Grušu. Ten následne písomne protestoval. Rovnaký protest adresovala Mediálna rada SC PEN pani Marte Šimečkovej a aj šéfredaktorovi Martinovi M. Šimečkovi. Marta Šimečková obratom priznala nepravdivosť zmienky o údajnom jednom prípade plagiátorstva spáchaného pred rokmi vraj vtedajším predsedom SC PEN (teda mnou) a prisľúbila ospravedlnenie do niekoľkých dní. To sa nestalo. Ale božie mlyny tentoraz zabrali promptne a zakrátko sa zistilo, že samotná Andrea Puková vydávala opakovane a dlhodobo materiály ukradnuté z nemeckej tlače. Preto musela s hanbou z denníka SME (a snáď aj novinárskej profesie) odísť. Marta Šimečková sa dodnes tvári, že tento obetný baránok stačí, a za svoje neetické správanie sa nikdy osobne neospravedlnila. Až po viac ako polroku vyšlo pod hrozbou súdnej žaloby formálne redakčné ospravedlnenie v tej najnenápadnejšej možnej forme. Možno si predstaviť absurdnejší stav, keď si disidentský bojovník za slobodu slova (kde ho Charta PEN priam zaväzuje „bojovať proti nešvárom slobodnej tlače, akými sú lživé informácie, úmyselné klamstvo a skresľovanie faktov v záujme politických a osobných cieľov”) osvojí takúto ignoráciu elementárnej novinárskej etiky?

Skupinka na muške

V tom čase sa objavila dlhodobá kampaň odštartovaná priamo predsedom vlády M. Dzurindom o tzv. „skupinke“. Bola to jeho osobná pomsta. Niektorí z ľudí, ktorých takto umelo zlepil do pseudospiknutia „proti SDKÚ a Slovensku“, svojho času práve mediálnym tlakom prinútili pre podozrenie z korupcie odstúpiť z ministerského kresla jemu blízkeho G. Palacku. A už mu nedovolili nikde sa priživiť na vládnej moci práve preto, že takéto jeho pokusy boli vzápätí medializované. Teraz sa im to malo vrátiť. Jedným z takto „poznačených“ bol aj môj dlhodobý priateľ. Svoje pocity opísal ako zlosť a bezmocnosť. Vraj ho aj právnici presviedčali, že sa neubráni. Riešil to teda tým, že volal redaktorom, ktorí kauzu svojimi článkami živili a dôrazne sa proti tomu ohradzoval. Dosť donkichotské počínanie.

Inokedy som stretol istého mediálneho bossa a ten mi vo vinárni len tak z plezíru opísal, čo sa na budúci týždeň stane na mediálnej scéne. Bola to kauza podozrivých zmeniek Pavla Ruska. O tých zmenkách museli zasvätení (a medzi nimi aj jeho koaliční partneri) vedieť už roky. Ale nevytiahli to na neho, lebo ho potrebovali. Zrejme však už prekročil mieru svojej hrabivosti (jeho ministerský majster-štich v získaní investície automobilky KIA sa zaujímavo zhodoval s masívnou reklamnou kampaňou KIA pre televíziu pod jeho kontrolou) a ostatné, ako ma ubezpečil ten mediálny známy, bolo už vecou rutiny. Potrebné dokumenty sa objavili vo vplyvnej redakcii a k tomu aj scenár toho, čo sa stane, až sa uverejnia. Neveril som. O týždeň ten scenár klapol presne podľa predpovede až po neodvratný Ruskov pád.

Takže sa slová z úvodu tejto úvahy potvrdzujú?

Výnimky a pravidlá

Všetky uvedené príklady napriek všetkému považujem za výnimočné. Úspešné politicky motivované útoky v médiách sú zväčša jednorazové a tie opakované vedú skôr k opačnému výsledku. Príkladom je u nás takmer nepriestrelný Mečiar. Čím viac do neho bili, tým väčším hrdinom v očiach „babiek-demokratiek“ sa stával. A ony nezabúdajú. Ešte nedávno mu pri nejakom verejnom mítingu hádzali pod nohy lupene ruží! Tu médiá zjavne narazili na tvrdý kameň. Mečiar bol fakticky nezničiteľný až dovtedy, kým si zachovával imidž napádaného chudáčika. Ale len do doby, keď sa tváril aj ako finančný chudák s jednou „korzičkou“. Najviac mu uškodili tie dodnes nevyjasnené desiatky miliónov, čo sa odrazu ocitli v jeho vreckách. Na prvý pohľad aj týmto mediálnym atakom odolal, ale po prvý raz začal strácať sympatie davu, ktorý ho dovtedy bezmedzne počúval a miloval. Odolal, ale nezostal politicky nezranený.

Zaujímavý je aj prípad Mečiarovho objavu — Ivana Lexu. Na slovenskej politickej scéne snáď nikto iný nebol tak systematický usvedčovaný médiami. Zoberme si len prípad zverejnenia jeho rozhovoru s vtedajším ministrom vnútra ohľadne vyšetrovania únosu Michala Kováča ml. Alebo všetky tie kauzy, ktorým čelil a kvôli ktorým utiekol do zahraničia. Všetky vyhral, dokonca vysúdil peniaze od jednotlivých médií a najväčší „lexo-bijca“ novinár Peter Tóth sa mu verejne ospravedlnil. Respektíve vydal prehlásenie, že „dnes by to písal už inak“. Možno opatrnejšie?

Ale máme tu už aj každodenné hony. Je to bulvár.

Bulvár je povolený výlov splaškov spoločnosti. Bulvár existuje v každej demokratickej spoločnosti a vie sa, v ktorom kanáli má vyhradené svoje miesto. Nečudujme sa ale. Je to v zhode s teóriou o „infotaimente“ ako informácii, ktorá už nemá za úlohu prinášať fakty, ale zabaviť. To znamená, že zábave je podriadený aj fakt, že nevadí, ak informácia nie je pravdivá. A to je doména bulváru. Ten je prirodzeným segmentom slobodného trhu informácií, ale akousi „stratou súradníc“ sa stalo, že u nás na Slovensku sa takmer všetky médiá pokúšajú byť bulvárne, alebo aspoň čiastočne z bulvárneho štýlu ťažiť. A to je choré. Ako príklad môžeme uviesť neuveriteľnú „kampaň“ istého komerčného rádia, kde na slová speváka a už aj komunálneho politika Roba Kazíka, že hoci je na ŠtB zoznamoch, nikomu neublížil, vyzvali poslucháčov, ktorí sa cítia byť ním ublížení, aby celý deň volali svoje „obvinenia“. Veď to je mediálny lynč!

V Čechách sa tomu stavajú na odpor zatiaľ len jednotlivci ako Vondráčková, alebo Viewegh. Veď žalovať bulvár za to, že klame, je to isté, ako keby sme chceli žalovať tchora za to, že smrdí. Napriek tomu sa najmä slovenskí herci pokúsili proti praktikám bulváru spísať petíciu. Veľmi naivné, ale sympatické. Nedávno známy slovenský básnik v našej debate nesmelo navrhoval akúsi novú „cenzúru“, ale hneď uznal, že by sme sa tak ocitli „v slepých uličkách“. Samozrejme, že aj mne zdvíha žlč každé ráno v rádiu halasne oznamované heslo „Hviezdy mrzí, že sme drzí“, lebo to vyhlasujú profesionálni aj morálni nímandi. Ale pri hlbšom pohľade zistíme, že aj táto mediálna amorálnosť má svoju svojskú morálku. Bulvár totiž dáva najväčší priestor takzvaným celebritám pri ich ceste nahor. Do veľkej miery sú jeho produktom a dnes sú mnohí z nich ochotní urobiť pre takúto popularitu takmer čokoľvek. Aj vďaka tomu je slovenská víťazka Superstar ochotná pustiť fotoreportérov Nového času na vlastný záchod (ktorí sa jej potom v titulku farizejsky pýtajú „Zbláznila sa?“). No veď, kto nemá „hit“, musí ukázať aspoň „riť“. Ale tak ako mafiáni, ktorí vám najskôr ponúknu ľahký kšeft, aby ste im boli už navždy zaviazaní, aj bulvár si až dodatočne vyberá svoju daň. Na tých, čo ho tak radi použili, keď sa im to hodilo, platí, že si to neskôr musia spätne „odslúžiť“ aj ako obetné baránky. Je to jasný „deal“. Ak chceš byť na prvých stranách najpredávanejších časopisov (a to sú bulvárne), keď ti je dobre, tak sa nečuduj, že tam budeš, aj keď ti je zle. Kto túto hru nehrá, neprehrá. Znamená to ale tiež dobrovoľný ústup z takejto povrchnej „slávy“. A to je aj prípad toho známeho básnika, ktorý jednoducho odmieta takto slúžiť a rád odkazuje ponuky o rozhovor na kolegov. Táto sebadisciplína a trpezlivosť v získavaní pozornosti inými, dlhodobými a hlavne vlastnými tvorivými výkonmi ale vyžaduje už skutočne zrelú osobnosť.

A teraz sa opýtajme – kto tu (teda v médiách) stojí o skutočne zrelú osobnosť?

A kto je vlastne objednávateľom tých honov? V politike nám je to jasné. Sú to politickí protivníci. A tí sa dajú eliminovať. Ale omnoho horšie je to v prípade bulvárnych honov. Lebo za tými stoja nízke pudy masy čitateľov. A vtedy prichádza na slová Saint-Exupéryho: „Je hrozné, keď jednotlivec drtí stádo, ale je ešte hroznejšie, keď stádo drtí jednotlivca“.

Súvisiace články:

• Hon na lidi