Prezident štandardne demokratického štátu českých či slovenských rozmerov má byť ako Vianoce. A Vianoce sú najlepšie, keď sa nič mimoriadne nedeje. Keď im vládne zabehaný rituál a ostražitá pohoda. Ostražitosť preto, že rituál je sviatočne komplikovaný a máme byť príjemne prekvapení darčekmi. Taký santaKlausovský má byť prezident.

Prezident nemá byť Rambo, ktorý pózuje uprostred vianočných gulí po zuby ozbrojený, hoci aj slovne, a pre vlastný exhibicionizmus je ochotný vyrobiť aj pri štedrovečernej večeri chemický poplach. Hoci aj slovným prdom. Taký, egoKlausovský nemá byť prezident.

Narcisizmus Václava Klausa by nás pri jeho nepochybnej inteligencii a noblese mohol ohromiť svojou obsedanciou a neschopnosťou sebakontroly. Václav Klaus je schopný dokonca vyrobiť aj takmer v priamom televíznom prenose medzinárodný škandál pred očami pozvanej hlavy cudzieho štátu, ak jeho márnomyselnosť dostala taký hrozný úder, že nebol informovaný o niečom, čo v rokovaní oboch prezidentov ani nemalo podstatný význam. No pre Klausa bolo podstatné, že mu predseda vlády (v tej chvíli Paroubek) čosi servilne pohotovo nenaservíroval.
A tak vari ani nemôže nikoho súdneho prekvapiť, že aj novoročný prejav Václava Klausa bol predovšetkým o ňom. Jeho vystúpenie sa začalo už reklamou na neho samého v strihovom úvode prejavu. Za také niečo vyvádzajú takto postihnutých v deke z parku a šikujú rovno za mreže. Samozrejme, s prezidentmi sa to robí ťažšie. Klaus dokázal, že prezidentský post môže byť aj platenou funkciou politického exhibicionistu. Mať čarovný prútik, tak v mene záchrany dobrého mena Českej republiky premením Václava Klausa na pomník z mramoru, zlata (čo zlata, platiny!) a briliantov. Pán Klaus bude konečne doživotne spokojný a českí občania budú môcť pokojne dospávať po silvestrovskej noci. Prezidentské prejavy nebudú potom pripomínať smradľavé petardy neukojeného puberťáka, ktorý sa teší z toho, aký veľký rozruch vyvolal.

Nemáme lepší príklad

Bohužiaľ, nemôžeme sa ani my na Slovensku chváliť hlavami štátu, ktoré by boli menej postihnuté vlastnou márnomyselnosti. Rudolf Schuster hádam ani nevedel hovoriť o ničom inom, len o sebe. No aspoň vybavil košické letecké múzeum zahraničnou technikou a dodal naozaj pôsobivé osvetlenie nielen prezidentskému palácu, ale aj niekoľkým slovenským hradom. Jeho nástupca Ivan Gašparovič neoslňuje ničím. Jazykovo je nulový, intelektuálne priemerný, ale aspoň nestraší pri novoročnom prejave. Teda pri tom najnovšom. Za vlády Dzurindu si „zapindal“ schuti, tiež strašil a dodával chvíľami apokalyptické vízie. Takže sa zas až tak veľmi na Klausom postihnutých občanov Českej republiky vyťahovať nemôžeme.

Celkom opačné je však hodnotenie slovných vynálezov politikov oboch krajín všeobecne. Dzurindov termín „skupinka“ bol katastrofálnym prešľapom, ktorý ho pripravil najskôr o sympatie nič nechápajúcich občanov a potom aj o šancu vládnuť ďalej. Možno aj preto sa slovenskí politici v zásade nepokúšajú o žiadne mimoriadne slovné vynálezy, azda okrem toho, že Mečiar kedysi na Devíne ešte v 90. rokoch považoval Slovenskú republiku stále ešte za „socialistickú“ a jeho bývalý súkmeňovec Milan Čič si to zopakoval aj minulý rok pri oficiálnom ceremoniáli v prezidentskom paláci. Rozhodne nikto z nich neperlil tak ako Václav Havel alebo Miroslav Zeman. Ten druhý by po bonmot skočil aj cez plot a nie vždy vytiahol ten pravý. A to mal na ich vymýšľanie a výber celú poradnú skupinu, ktorá ho intelektuálne masírovala pred každým televíznym vystúpením.

A predsa...

A predsa je Klaus jedinečný. Hoci Havel i Zeman boli schopní neuveriteľných politických kotrmelcov (Zeman vďaka dohode s Klausom), Klaus ich oboch strčí do vrecka. On, „první zprava“ (ako znie titul knihy rozhovorov s ním), neváhal hodiť za hlavu všetky svoje „nekompromisní vize, ideje a program“ a s úhlavným nepriateľom a div že nie boľševikom (ako sa dnes ukazuje, možno mal aj pravdu) Zemanom stvorili „toleranční smlouvu“ (verme, že ne-patent-ovanú), len aby sa udržal pri moci. On, ktorý založil svoj politický vývesný štít na dôslednej negácii komunistov, celkom bezškrupulózne prijal podporu KSČM, keď sa chcel stať českým prezidentom. A dnes kričí, že ešte aj Strana zelených je ľavicovým nebezpečenstvom?! Ten istý Václav Klaus bol ochotný spojiť sa aj s červeným diablom, len aby dostal svoj najnovší post, a tým aj vstupenku do dejín. To Zeman sa nebol schopný dohodnúť ani so svojimi vlastnými „sirotkami“, a preto v tejto súťaži o stratu pevného politického charakteru zlyhal.

V niečom sa však obaja nápadne podobajú. Obidvaja veľmi ostro kritizujú svojich vlastných nasledovníkov dokonca až tak, že ohrozujú samotné prežitie oboch súperiacich strán. Zeman namiesto ČSSD odporúča voličom už dokonca rovno KSČM a láme palicu nad vlastnou stranou v knihe Vzestup a pád ČSSD. Klaus zasa robí všetko, aby sťažil cestu vlastnej strany k vláde. Nemá zábrany dokonca verejne nabádať na podozrenie ODS z akejsi nedefinovanej korupcie a pritom on sám na takéto obvinenia doplatil pádom svojej vlády. Je pritom celkom možné, že tak vedome a po dohode nahráva niektorému krídlu ODS, ktoré je ochotné zbaviť sa Topolánka a ísť bývalému šéfovi Klausovi, ale hlavne jeho super-egu, viac po ruke.

Ani jeden z tých dvoch bývalých straníckych veľkošéfov, Klaus ani Zeman, teda neprekonal vlastné ego ani tam, kde už by sa od nich očakávala rozvaha a nadhľad nad každodenným politickým ruvaniskom. Je veľmi pravdepodobné, že aj Zeman ako prezident by si užíval exhibíciu silných slov, veď ich je plný aj jeho opus márnosti v podobe už spomínanej knihy, kde s klausovskou aroganciou predpokladá, že bez neho sa skrátka nič nemôže podariť. A rovnako klausovsky volí tie najexpresívnejšie výrazy, čo viedlo Karla Hvížďalu (Reflex č.15/2006) ku konštatovaniu, že Zeman je „nezodpovědný narcis“ a „nebezpečný nedokrasovědec ze zánebí“, ktorému chýbajú všetky tri druhy zodpovednosti: „Nejobecnější (vyplývající z etických norem), ta, jež vyplývá z možnosti být pohnán k odpovědnosti, i ta, která ho přesahuje (vychází z potřeb lidí, jež zastupuje).“ A to sedí aj na Klausa.

Poučenie na záver

Znamená to azda, že by politici nemali používať „lexikální a významové zkratky“, vyjadrovať zložitú situáciu „jednoduchým obrazem, příměrem, paralelou“ a celkom sa vzdať „ikonických vyjádření a metaforických sdělení“? Vôbec nie, naopak. Politický newspeak treba, samozrejme, oživovať. No na úrovni pracovnej dielne všedného dňa, v politickom ringu, kde sú momentálne slovné improvizácie priam žiadané a kde sa aj okamžite uplatňujú. V búrlivej diskusii má zaznieť vtipné prirovnanie a aj sarkastický postreh. Slovné novotvary sú teda doménou politického prízemia, maximálne ešte mezanínu či medziposchodia. No tam, kde sa prejavy chystajú dni a týždne a sú adresované nie politickému protivníkovi zoči-voči, ale celému národu a dokonca aj zahraničiu (čo Klaus celkom arogantne a trestuhodne odignoroval, a tým poškodil dobré meno štátu, ktorý reprezentuje), tam je na mieste slovo uvážené, láskavé, prenášané s nadhľadom nad časový horizont predčasných či akýchkoľvek volieb. Prezidentov novoročný prejav má byť sumárom toho, čo si ľudia hovoria pri prípitku pred štedrovečernou večerou. Neplakať, ale utešovať; nehysterizovať, ale upokojovať; nestrašiť do budúcna, ale poučovať minulosťou. Lebo tá je optimistická. Veď to, že si sadáme k štedrovečernej večeri, je rukolapná optimistická správa. Nejdeme sa predsa zadrhnúť rybou kosťou, ideme sláviť to, že sme minulý rok prekonali tak úspešne, že máme čo položiť na naozaj štedrý stôl. Kľúčovým slovom novoročných prípitkov občanov našich krajín je „nádej“. To má byť kľúčovým slovom aj prezidentských prejavov. Pretože tie sa opakujú tak ako Vianoce a tak ako Vianoce sú najlepšie vtedy, keď sa v nich nič mimoriadne nedeje.

Gustáv Murín