TIBOR FERKO: Profesor práva žaluje fiktívny príbeh v divadle

Niečo podobné sme už mali aj u nás, keď Vladimír Palko stotožnil morálku Brigitty z novely Milenky s morálkou jej autorky Elfriede Jelinek. Nebyť Nobelovej ceny pre rakúsku spisovateľku bola by kniha v našich pomeroch prešla bez okázalej ozveny.

Medzi tým, čo sa stalo teraz v Maďarsku, je rozdiel iba v tom, že Vladimír Palko autorku knihy a jej slovenského vydavateľa Aspekt nezažaloval. Keďže išlo o morálku, zostalo to len v (a)morálnej rovine.

V Maďarsku sa stalo niečo podobné, kauza má však zatiaľ otvorený koniec. Divadlo v Kaposvári uviedlo hru od Istvána Mohácsiho a Jánosa Mohácsiho: Őrült lélek, vert hadak 56 06 (Šialený duch, bité boje 56 06). Podľa kritika Tamása Koltaia (Élet és Irodalom, roč. 46, č. 02/´07) „bratia Mohácsiovci nič zvláštne nevynašli okrem toho, že spojili bezočivú komédiu  s bezočivou politikou“. Kľúčová situácia v hre evokuje udalosť z roku 1956, keď revolucionárka Ilona Tóth zavraždila príslušníka tajnej polície – po potlačení revolúcie ju odsúdili na trest smrti a popravili. V skutočnosti to však mohlo byť aj tak, že Ilona Tóth dovliekla do svojho bytu už zavraždeného muža, to tvrdí profesor, ktorý divadlo zažaloval. Revolucionárka bola po zmene režimu rehabilitovaná a stala sa aj čestnou občiankou mesta Kaposvár.

Profesor Gábor Jobágyi, vedúci katedry občianskeho práva na katolíckej univerzite Pétera Pázmánya v Kaposvári, zažaloval autorov, režiséra a divadlo za hanobenie pamiatky Ilony Tóth, ktorá však v hre nie je explicitne pomenovaná, figuruje v nej len jej určitá podobnosť s osudom fiktívnej divadelnej postavy, ktorú v role Sáry Flóry predstavuje herečka Gabi Gubás.

Žaloba na fiktívnu postavu

Vedenie mesta, v ktorom majú väčšinu poslanci za pravicové strany, mlčky súhlasilo s postupom univerzitného profesora, ktorý ešte pred podaním žaloby inscenáciu ani nevidel a išiel si ju pozrieť až na naliehanie manželky v ten deň, keď sa zo solidarity vybrali do Csiky Gergely Színházu v Kaposvári protestujúci divadelníci z celého Maďarska. Desaťminútový standing ovation znamenal jednoznačnú podporu divadlu, no pre profesora práva to nebol žiadny argument, zostal na svojom, lebo fakty sú fakty, hoci z celkom iného súdka.

Protesty proti nebývalým úsporným opatreniam, s ktorými divadlá v súčasnosti zápasia, prehlušil škandál z rodu absurdity. Zmobilizoval ľudí divadla, aby demonštratívne odmietli politikárčenie nezlučiteľné so slobodným prejavom divadla. Je predsa nemysliteľné, aby akákoľvek fiktívna postava v ktorejkoľvek fiktívnej hre mohla byť „vedecky“ konfrontovaná s reálnym historickým faktom či pozadím, lebo v takom prípade by inscenácia kreténa Richarda III. mohla poslúžiť ktorémukoľvek vládcovi, ktorý sa v ňom vidí, aby súdne stíhal herca v role kráľa. To sú, pravdaže, také ideologické žaloby, ktoré by (bez osobitnej intervencie bývalej štátostrany) neboli mohli byť úspešné ani v minulosti.

Reakcia: divadelná i politická

Tamás Ascher, režisér Nemzeti Színházu v Budapešti, bývalý režisér kaposvárskeho divadla, sa pre denník Népszabadság (29. 3.´07) o tejto afére vyjadril, že „mnohí nedokážu v príbehu zájsť do jeho hlbších vrstiev a toto bezmyšlienkovité štúranie v inscenácii priviedlo napokon na svet jeden z najkrajších výstupov, aké kedy na javisku videl“. Mohácsi totiž začiatkom (minulého, pozn. aut.) týždňa prerežíroval výstup Ilony Tóth alias Sáry Flóry. Chcel takto „divadelne“ reagovať na kauzu spojenú s inscenáciou. Na minúty presne epizódu, v ktorej Sáry Flóra prebodne muža, ktorého považuje za tajného agenta, komentujú dnešné tváre turistov, divák ich videl už v prvom výstupe inscenácie.

Kritik Imre Huszka v týždenníku 168 óra (13/´07) tento výjav popísal presne: „Keď kulminuje inkriminovaný výstup (kvázi Ilona Tóth vraždí), každý na tri minúty znehybnie. V napätom tichu sa objavia návštevníci ‚panoptika‘. Obídu doktorku, ktorá zdvíha nôž, aj ostatných. Z ich poznámok vyplýva, že nemajú ani šajnu o tom, čo sa odohráva pred ich očami.“

Protest divadelnej obce

„My, podpísaní maďarskí divadelníci, dôrazne vyhlasujeme, že divadlo je priestor na slobodné vyjadrenie umeleckého myslenia. Bolo to tak aj za diktatúry a musí tým zostať aj v mladej demokracii. Protestujeme proti každému počínaniu, ktoré smeruje k cenzúre. Protestujeme proti tomu, aby o osude ktoréhokoľvek teatrumu rozhodovala politika alebo iné neodborné pohľady. Očakávame, že diváci a do verejnej správy ustanovení úradníci budú robiť kultúrno-politické rozhodnutia vyslovene len na základe odborných hľadísk. Zodpovední politici nech ukážu na príklade Kaposváru, že sú schopní sa povzniesť nad politiku dňa a sú schopní rozmýšľať v dlhodobom horizonte o budúcnosti jedného divadla a mesta.“

Text protestu, ktorí v prvých dňoch podpísalo vyše 2000 divadelníkov, je súčasne aj reakciou na hroziace výmeny riaditeľov v divadlách miest, kde v komunálnych voľbách väčšinu postov starostov a pozícií v zastupiteľstvách získali kandidáti pravice.

Divadlo je divadlo

O chystaných politicky motivovaných zmenách na riaditeľských postoch divadiel píše divadelná kritička Judit Csáky v týždenníku Magyar Narancs (12/´07).O kauze hovorila v televízii ATV (26. 3.´07). V programe Friderikusz Most, ktorý každý pracovný deň moderuje populárny Sándor Friderikusz, sa vyjadrili aj účastníci sporu. Judit Csáky na margo žaloby univerzitného profesora vzrušene apostrofovala: „Pre lásku nebeskú, mne to pripomína výstup, keď Othello na javisku zaškrtí Desdemonu, na to sa vzchopí jeden divák, vytasí kolt a zastrelí herca, ktorý hrá Othella.(...) Bolo by potrebné pozrieť si predstavenie a presvedčiť sa, že čo je tu vyrobené z tej ženy, ktorú navedie bezprostredné okolie, aby zabila svojho bývalého milenca. Ako možno robiť z toho policajnú, právnu, či neviem akú žalobu. To je divadlo, to nie je skutočnosť!“

Jánosa Mohácsiho, spoluautora a režiséra hry, sa opýtali, či nemajú v divadle strach. Povedal: „Pripravili sme sa, že extrémisti budú rušiť predstavenie, pravda, nebudeme sa brániť vodnými delami. Herci sa neboja, ale sú vzrušení, veď kaposvárske divadlo predsa len nie je ako tá noc 15. marca na Oktogone a v jeho okolí“ (Oktogon je miesto stretu extrémistov s políciou v deň národného sviatku na Andrássyho ceste, pozn. aut.).

Ako je na tomto prípade vidieť, nič sa nedeje samo osebe, aj fiktívny príbeh môže byť - ba tu a teraz aj je - v kauzálnom vzťahu s horúcou politickou každodennosťou. To by však nebol problém, lebo reflektovať prítomnosť môže aj dva a pol tisíca rokov starý antický príbeh. Problémom sa stáva vtedy, keď na slobodné územie umenia vstúpi politika, prokurátor a sudcovia v talároch, ktorí nie sú herci, ale skutoční exekútori a podpaľači demokracie.

 Inkriminovaná scéna a z inkriminovanej inscenácie. Foto: 168 óra