Najväčšou budovou mesta je Divadlo. Na lavičke v neďalekom parku sedí muž a plače. Pristupujeme k nemu, pýtame sa, čo ho trápi.

Dozvedáme sa, že síce stratil kľúče, ale skôr plače preto, lebo na stránkach dennej tlače ho niečo dojalo. Nespomína si čo.

Poďakujeme sa a odstupujeme za krík. Tam sa ohľaduplne smejeme do dlane. Ešte neuvažujeme o tom, ako toto stretnutie s mužom využijeme v našej správe.

 

*

 

V meste stoja, samozrejme, aj iné mohutné budovy. Ani jedna však nie je taká ozrutná ako Divadlo.

Stavali ho niekoľko desaťročí. Predtým však dlho váhali, otáľali, nevedeli, ktorý plán uprednostniť, všetky boli veľkolepé.

Národ neľutoval peniaze a čas strávený na predvolebných zhromaždeniach.

V priebehu posledných rokov vyrástli v meste, teda zatiaľ v jeho širšom centre, ambiciózne oceľovo-sklenené komplexy. Prirodzene, neboli len z ocele: použilo sa aj množstvo všakovakého, doposiaľ nevídaného plastu.

Názvy týchto úchvatných architektonických komplexov potvrdzovali ich potrebnosť. Centrum rokovaní. Ústredie obchodných videokonferencií. Plaza perspektívnych rozchodov. Dóm multilaterálnych kompromisov. Zóna flexibilného rastu. Uhorka astronomickej prosperity. Palác kreatívnych výziev. Átrium akrobatických finančných operácií.

Sú to komplexy, ktoré do seba pojali: zimné záhrady plné vzácnych tropických drevín, viacúrovňové parkoviská, presklené výťahy, umelé vodopády, pohyblivé chodníky, nákupné úseky, meditačné oázy, reštaurácie pripomínajúce vysokohorské koliby, americky úsporné kaviarničky, konferenčné sály, bufety rýchleho občerstvenia, kiná.

Na vyšších poschodiach sídlia agentúry neznámeho poslania.

Ešte vyššie sa vraj nachádzajú doposiaľ nevyužité priestory.

Prv tu pustli továrenské haly, robotnícke činžiaky určené na demoláciu, cvernovky, zaburinené koľajiská.

 

                                                                       *

 

Dojala ho správa o moderátorke, ktorú zatkli pre akýsi zanedbateľný dopravný priestupok. Na záberoch sa vkusne vynímalo jej stredne bujné poprsie a strieborná parochňa.

Vzlykal srdcervúco.

Ako niekto, kto prišiel o svoje posledné úspory.

Ako niekto, kto práve pochoval svojho rodiča.

Ako niekto, komu oznámili, že jeho rodná dedina bude zrovnaná so zemou, aby uvoľnila miesto vzdúvadlu.

Vieme, že plač nepredstieral, nemohol predsa vedieť, že ho ešte stále pozorujeme. Opäť sme k nemu pristúpili. Ale nie s papierovou vreckovkou v ruke.

Vzlykal ako niekto, koho vyhodila nielen manželka, ale aj vydržiavaná milenka sa rozhodla pre iného mecéna.

Priznal sa, že on vlastne nevie, netuší, od čoho tie kľúče stratil. Ale že ho to, možno len momentálne, ale možno už aj navždy, vôbec nezaujíma.

Dúfame, že nezabudne, za čo sme sa mu poďakovali.

 

                                                                       *

 

Divadlo je naozaj veľké – veľké ešte aj v porovnaní s divadlami väčších miest, ako je toto mesto.

Toto mesto vlastne až také veľké nie je.

Ilúzia jeho monumentality čerpá len z hry pomerov: mesto v pomere k tomuto Divadlu je primalé.

Budova Divadla tu nestojí kvôli divadlu, ale kvôli budove ako takej.

A preto: veľkým začiatočným písmenom by sa nemalo písať slovo divadlo, ale slovo Budova. Áno, hoci to tak na prvý pohľad vôbec nemusí vyzerať: v tomto meste vládne kult budov. Vlastne: iba začína vládnuť.

Poslanie Budovy, v ktorej teraz sídli divadlo, je teda nepodstatné. Nikdy tu nežila, nepôsobila významná herecká generácia. Obyvateľstvo mesta múzické výkony nikdy nerozplakávali. Dôležitejšie sú obloženia z falošného mramoru, žulové schody, pochrómované zábradlia, kovové hranaté lustre, ťažké dubové dvere, záchody s ambientnou hudbou a zrkadlovým bludiskom.

Nebolo to takto vždy.

Prv tu pustli len menšie budovy.

Krivolaké, skrútené, do kopca sa štverajúce, učupené okolo katedrály, opierajúce sa o zvyšky mestského opevnenia. Z pivničných otvorov sa valili: hnus, hnis, bieda a chlad. Každé urbanistické rozhodnutie každej nasledujúcej modernej vlády bolo teda správne.

 

                                                                       *

 

Chvíľu sme ho ešte pozorovali a naozaj je to tak, že ho netrápilo, či tie kľúče stratil od bytu, od garáže alebo od kancelárie.

Kancelária – to nás na chvíľu zaujalo.

Predstavili sme si, že tento muž, táto kôpka vzlykajúceho, smokliaceho nešťastia, je zamestnancom jednej z tých agentúr, ktorých poslanie nepoznajú hádam ani ich tajomníci.

Jednej z tých agentúr na vyšších poschodiach, kam sa bežný nakupujúci nemá prečo vyvážať. V presklenom výťahu.

Čo iné sme si mali predstavovať? Sedel tam, na lavičke v parčíku za Divadlom v úhľadnom obleku grafitovej farby. Pri jeho ľavom stehne ležala čierna značková aktovka. Nemal viac ako dvadsaťosem rokov. Umárať sa chmúrnymi fantáziami nemal dôvod: z práce ho vyhodia, až keď prekročí tridsiatku. Dovtedy môže zažiť hojnosť krásnych a inšpiratívnych chvíľ.

Prešli sme cez priechod a ocitli sme sa pred neveľkou lekárňou, ktorá predávala takmer výlučne: vitamínové prípravky, vitamínové doplnky, prášky na povzbudenie kreatívnej výkonnosti a prášky na utlmenie kreatívnej výkonnosti.

Pred lekárňou stála žena a plakala.

Pristúpili sme k nej.

Chystali sme sa jej položiť otázku.

No nestihli sme to.

Žene zazvonil telefón, veľkosťou pripomínajúci oneskoreného chrústa. Telefón nenosila pripevnený na uchu, ale na náhrdelníku.

Náhrdelník slúžil nielen ako databáza jej zákazníckych preferencií, ale aj ako geoinformačný navigátor, ktorý jej pomáhal zorientovať sa v centre. Najmä ak sa tam neukázala niekoľko dní a niektoré z jej obľúbených obchodov medzičasom zmenili sídlo, zanikli alebo splynuli s väčšími nákupnými reťazcami.

Volajúcemu vysvetlila, že nevládze zadržiavať plač, pretože herec, ktorý je miláčikom obecenstva v susednej krajine, sa pravdepodobne rozíde so speváčkou, ktorá je takisto miláčikom obecenstva. A ona, ktorá si obľúbila oboch, si ťažko vie predstaviť, ako, s akým naladením sa bude prebúdzať do ďalších dní svojho života.

 

                                                                       *

 

Volajúci stál na najvrchnejšej terase istého peňažného ústavu. Strapatil ho vietor, ktorý dul od vodného toku. Zakvačil sa na okamih aj o kravatu volajúceho, ale ten si ju stihol včas pridržať: nešľahla ho do tváre.

Do týchto výšav hluk pouličnej premávky nedoliehal; tu dominoval rapot helikoptér.

Jedny privážali policajtov a príslušníkov bezpečnostných služieb, ktorí sa starali o prevoz zlatých prútov, cenných papierov a väčších peňažných čiastok.

Druhé odvážali maklérov, finančných poradcov a členov nejakého predstavenstva.

Jedna osamelá helikoptéra, ktorá sa práve začernela nad vežiakmi Paláca kreatívnych výziev, privážala manželku generálneho riaditeľa.

Keď volajúci telefonát ukončil, stratil svoj význam.

Nepatril síce medzi precitlivené duše, ale zasa až taký chúlostivý ako skupinka dievčat, ktorú videl dnes ráno cestou do práce, nebol. Jeho totiž také malichernosti rozplakať nevedeli.

On mal slzy rezervované pre iné udalosti.

Mal taký zvyk, že sa počas desaťminútovej kávovej prestávky zamkol v záchodovej kabínke, sňal si kravatu, omotal ňou drobnú kameru v pravom hornom rohu miestnosti, sadol si na misu a začal roniť horké slzy, pretože vedenie prísne zakazovalo hrať počítačové hry počas pracovnej doby, v čase od štrnástej do šestnástej hodiny.

Medzitým sa zosypali medzinárodné finančné trhy.

Prikročil k okraju terasy.

My sme nemohli pristúpiť a spýtať sa ho, či zvažuje skok do hlbín – nachádzali sme sa totiž práve v tých hlbinách, neďaleko ženy, ktorá dotelefonovala.

Nie, tento zamestnanec neuvažoval o skoku.

 

                                                                       *

 

Omotávanie bezpečnostných kamier v čase kávových prestávok kravatami či inými doplnkami odevu sa tolerovalo, keďže vedenie chápalo potreby svojich zamestnancov.

Okrem dobre viditeľných kamier boli, samozrejme, v budove inštalované i miniatúrnejšie pozorovacie prístroje.

Najzaujímavejšie z dianí, ktoré bezpečnostné a priemyselné kamery zaznamenali, sa uskladňovali a zbierali v Paláci kreatívnych výziev.

V štúdiách nachádzajúcich sa na devätnástich poschodiach majestátnej budovy sa záznamy triedili a zostrihávali do celovečerných zábavných relácií. Niektoré z nich boli okorenené vstupmi rôznych moderátorov, komikov, politikov, vyšportovaných, zdravých a filozoficky vždy pohotových spisovateľov a novinárov.

Diváci boli presvedčení, že v zábavných reláciách vystupujú buď dobrovoľníci, ktorí si nakoniec odnesú parádny balík peňazí, alebo amatérski herci z vidieka alebo z pohraničnej oblasti.

Tí, čo v záznamoch nechtiac vystupovali, samých seba identifikovali len zriedkakedy: pri spracúvaní záznamov bola totiž použitá najmodernejšia technológia a výsledkom boli zmenené obleky, preštylizované kravaty, zhrubnuté alebo zvýšené hlasy, zhustnuté alebo sčerneté vlasy, sekané pohyby u tých, ktorí sa pohybovali plavne, a plavné pohyby u tých, ktorí sa po chodbách, kanceláriách a obývačkách presúvali trhane.

Osoba, ktorá sa v takejto večernej, takrečeno dokumentárne nasnímanej zábavnej relácii spoznala, mala tri možnosti.

Buď zvyšok života prežila s tým, že to nebola ona: mohla predsa pokojne veriť, že iní (ba ani len príbuzní) ju neidentifikovali.

Buď sa prihlásila, zažiadala o odškodné a odškodné aj dostala.

Alebo sa prihlásila, zažiadala o odškodné, no odškodné nedostala, keďže príslušný orgán v trestnom registri dotyčnej osoby našiel záznam, čo znamenalo, že osoba odškodné nielenže nedostane, ale buď bude musieť uhradiť pokutu, alebo sa nechá odviezť do pracovného tábora.

Pobyt v takom tábore má svoje výhody, medzi ktoré možno zarátať: žoviálnu a sociálne pestrú spoločnosť, kolektívne hry vo voľnom čase, čerstvý vzduch, fyzickú prácu prospievajúcu svalovej hmote a v neposlednom rade vždy užitočný a osviežujúci výplach mozgu. Bez neho by asi spustli.

Azda nemusíme osobitne pripomínať, že pre pobyt v tábore sa rozhodovali: nezamestnaní, ďalej: športovo a kolektivisticky založení, ďalej: duchom večne mladí a dobrodružne naladení, potom: tí, čo stratili všetky životné motivácie, ale na samovraždu odvahu zatiaľ nemali, potom: tí, ktorých prestalo baviť manželstvo a hľadali romániky v nezvyčajnom prostredí, čiže v uličkách medzi cementovými barakmi tábora…

A čo zatiaľ herci?

Vysedávajú v maskérňach a šatniach Divadla, strihajú záznamy svojich niekdajších vystúpení, zliepajú z nich nové, výstredné kompozície a kupčia s nimi.

Mladší a pružnejší z nich sa už dávno zamestnali v Paláci kreatívnych výziev.

 

                                                                       *

 

Ten, čo pred chvíľou dovolal a telefón si vložil do vrecka, teraz ho vytiahol a opäť sa stal volajúcim.

Čierna helikoptéra, ktorá vzlietla z Paláca kreatívnych výziev, práve pristávala.

Volajúci sa obrátil chrbtom k nej.

Ako sme už povedali, nebola to žiadna cintľavka.

Neplakával verejne a nie nad tým, nad čím väčšina.

Vystupovanie vo večerných zábavných reláciách mu neprekážalo.

Uvedomoval si, že po prehrmení najnovšej finančnej krízy bude zarábať oveľa, oveľa menej než prv, ale zato sa ešte nevrhne z vežiaka ako tí makléri a manažéri, ktorých deň čo deň sledoval z okna svojej kancelárie.

Noviny písali, že sa teraz dramaticky zvýši výskyt duševných ochorení a porúch.

Noviny písali aj to, že sa dramaticky zvýši aj počet samovrážd a zúfalých činov. A ľudia poslúchli. A počty sa zvyšovali.

Kedysi noviny písali, že istá partizánska skupina pokryla po celom meste desaťtisíce kľučiek akousi prudko jedovatou emulziou. Ľudia si dobrú radu vzali k srdcu a prestali používať kľučky. Prestali chodiť von. Alebo aj dnu. Donáškové služby začali prudko profitovať.

Prv pustli. Tu.

Potom noviny chvíľu počkali a po čase napísali, že okrajové štvrte mesta zachvátila hrozná epidémia a že sa okolo centra sťahuje slučka. Epidémia síce postihuje najmä potkany, prenosnosť na človeka ešte nebola potvrdená, ale aj tak si treba dávať pozor.

Noviny písali, že mrciny uhynutých potkanov upchávajú kanalizácie a potrubia a výpary rozkladu zamorujú domácnosti. Ľudia boli rozumní, nechali sa poučiť a začali sa viac zdržiavať v parkoch, v kaviarňach, na rôznych terasách a vyhliadkových plošinkách, na palubách výletných lodí, najmä však: v nákupných centrách, v kinách a v chrámoch.

Áno, aj v chrámoch. A na hradoch a v zámkoch. A v divadlách.

Prv tu pustli.

Prv noviny písali, že sa treba rozmnožovať menej, dnes píšu, že sa treba rozmnožovať viac. Človek nesmie natoľko osamieť, aby ho ani na poslednú cestu nemal kto odprevadiť. Je to predsa nedôstojné.

Všetko podľa plánu, pomyslel si volajúci.

Možno ten plán nie je najlepší, pomyslel si ešte, ale aspoň nejaký je.

Bez plánu by sa tu určite začali diať také veci, že lepšie nepomyslieť.

 

Poviedka vychádza v rámci spoločného projektu JtT a Vlny