Každý večer by sme si mali líhať s poďakovaním osudu či prozreteľnosti, že sme prežili ďalší deň aj napriek tomu, že svet riadia politici. Aspoň pri čítaní knihy Johna Lewisa Gaddisa Studená vojna vás tento pocit vďaky tajomným vesmírnym silám neopustí, tak ako narastie presvedčenie, že politici sú psychopatologicky zmýšľajúci jedinci.

Lož, manipulácia, nátlak a hra, to je medzinárodná politika v podaní chlapíkov ako Stalin, Truman, Mao, Kennedy, Nixon, Chruščov, de Gaulle, Brežnev, Kissinger, Pinochet, Násir, Réza Páhlaví, Sadat a dalo by sa pokračovať. Gaddis vo svojej historickej eseji Studená vojna (Slovart, 2006) ukazuje najvýznamnejšie politické udalosti od jaltsko-postupimského rozdelenia Európy po rozpad sovietskeho impéria v súvislostiach ako súbor historických udalostí, za ktorými sa dá nájsť skôr než hegelovská logika dejín hysterická patológia mocných. Gaddisov pohľad nie je obhajobou americko-demokratického hrdinstva v boji s červenou Ríšou zla, ale pokusom demaskovať divokosť medzinárodnej politiky druhej polovice 20. storočia. A politikov, ktorí v jednej ruke šibrinkovali atómovými zbraňami, aby druhou kradli a schovávali pod svoje krídla ďalšie a ďalšie územia, ľudí, ktorí zotrvávali v presvedčení vlastnej neomylnosti i presvedčenia, že oni klamať môžu.

Zjednodušenia

Profesor Gaddis, ktorý prednáša studenú vojnu na prestížnej Yaleskej univerzite, sa rozhodol predstaviť problematiku studenej vojny temer až reportážnym spôsobom. Nie je popisne historiografický, nezahlcuje nás množstvom dátumov a drobných udalostí, ba niekedy si priam budete musieť na pomoc vziať nejakú tú encyklopédiu, aby ste sa nestratili v dejinných odkazoch. Napriek tomu sa Studená vojna číta jedným dychom, pretože množstvo informácií sa pohybuje na úrovni najlepších politických trillerov. Špionážne hry, plánovanie politických prevratov v zdanlivo nepodstatných maličkých krajinách na okraji sveta ako Čile či Angola, to všetko boli signály veľkého boja o vplyv v globálnom meradle. 

Autor však hľadá v tom celom hmýrení sa celosvetovej politiky počas studenej vojny aspoň nejaké svetlé miesta z pohľadu ľudskej morálky a svedomia. Nehanbí sa hovoriť o machináciách amerických tajných služieb a inscenovaných prevratoch v krajinách tretieho sveta tak, aby bolo jasné, že mnohí regionálni politici sú len bezmocné figúrky na politickej mape veľmocí. Píše o skostnatenosti a neschopnosti ruského molocha na úrovni ľudských práv, zato o pružnosti pri obrovských strategických rozhodnutiach, pri ktorých ľudstvo od sebazničenia delili minúty.

Hry

Samozrejme, keďže ide o politické dejiny nedávnej minulosti, mnohé z dôsledkov týchto rozhodnutí ešte stále vidíme denne na televíznej obrazovke. Gaddis odhaľuje mnohé manipulácie s verejnou mienkou, ktoré sa diali počas predchádzajúcich desaťročí. Mediálne pasce na obidvoch veľmocenských stranách, ale aj v „sektore nezúčastnených“, mávali našou nedávnou históriu naozaj ako povestný chvost, ktorý vrtí psom.

Gaddis je v tomto smere skúsený skeptik a nebojí sa konzervatívnu a uhladenú tvár americkej politiky demaskovať a ukázať, aké ohromné manipulácie sa diali za oponou herecky prezidentských úsmevov. Boj dvoch veľmocí, ktorý ešte v sedemdesiatych rokoch určovalo množstvo jadrových hlavíc, sa nakoniec skončil krachom Sovietskeho zväzu. Ten sa zosypal zvnútra ani nie tak na ekonomických problémoch, podľa Gaddisa, ako skôr na neschopnosti pracovať s informáciami a na morálnom krachu mocenských elít. Na rozdiel od moci Američanov, ktorí k rastúcej ekonomike dokázali držať aj adekvátnu ideologickú silu danú demokratickou vlajkou. Že za ňou boli a sú rovnako desivé mocenské ambície, to už je kapitola, ktorá sa začala písať po zosypaní domčeka s červenou hviezdou na štíte.

Žijeme v lži?

Studená vojna nie je suchou historiografiou, ale esejou o politike a moci. Knihou o hlúpych i prešibaných politikoch, o ambicióznych ľuďoch i figúrkach. O mocných, ktorí písali dejiny, uvedomujúc si ľudské masy len ako čísla vo výsledkoch vojnových konfliktov. Studená vojna však zároveň ukazuje na ohromný prerod, ktorým civilizácia prešla od čias, keď do jej dejín vstúpili zbrane, ktoré sa nedajú použiť. Neraz bola počas studenej vojny jadrová hlavica pákou násilného dožadovania sa ústupkov tej druhej strany. Lenže nemožnosť jej použitia urobila z vojnychtivých vlastne zajatcov vlastnej sily. Ak k tomu prirátame silu informácií slobodne sa šíriacich éterom rozhlasových a televíznych vĺn, ktoré budovali pluralitu myslenia – a s ním pluralitu životov, túžob, vecí, možností – je obraz skončenia studenej vojny temer hotový.

Škoda len, že výsledkom skončenia studenej vojny nebolo aj poučenie „víťaznej“ strany o tom, že demokracia sa do krajín, kde nie je doma, nešíri armádami, nech sa už ukryjú hoci aj pod hlavičku Organizácie spojených národov, jednej z najdôležitejších, ale zároveň najbezmocnejších šachovníc ostatných desaťročí.

Martin Kasarda

Autor je spisovateľ a publicista