Mohamed bol punkrocker. To aspoň tvrdí pieseň jednej z islamských punkových skupín, ktoré kanadsko-pakistanský režisér Omar Majeed zachytil vo svojom dokumente Taqwacore - Zrod islamského punku.

Aj dnes, viac než tridsať rokov po explózii punkového fenoménu v britskej robotníckej komunite, sa teda nájdu mladí vydedenci, ktorí svoj boj so spoločnosťou zvádzajú pomocou gitár a provokatívnych textov. Film Omara Majeeda nedávno uviedol aj filmový festival Jeden Svet.Pri slove islam sa v hlave laika vynoria rôzne asociácie. Len málokto si však predstaví moslimské lesbičky, Arabov s čírami a divoké žúry plné alkoholu a marihuany. A predsa sú to práve mladí moslimovia, ktorí v časoch globalizácie a hystérie z terorizmu zúfalo hľadajú svoje miesto pod slnkom v punku. Paradoxne ich spojil fiktívny román Američana Michaela Muhammada Knighta, ktorý sám v puberte konvertoval na islam, aby neskôr hľadal cestu medzi vierou a slobodou. Jeho vymyslená komunita punkerov, ktorí dodržiavajú ramadán, je dnes už realitou.

Omar Majeed sleduje s kamerou kapely na ich turné po USA, ktoré vyvrcholí hudobným útokom na ortodoxné stretnutie amerických moslimov. Neskôr sa s rebelantmi vydá aj na kultúrnu misiu do Pakistanu, prísneho sveta, kde sú gitary nástrojom diabla a ženy nesmú spievať.

Taqwa je v arabčine výrazom pre bohabojnosť, core symbolizuje hardcorovú hudbu. Ako ste sa po prvýkrát stretli s hnutím Taqwacore? Zaujímal vás predtým punk, alebo vás k tejto téme priviedol záujem o kultúru moslimov v USA?
Vždy ma všeobecne zaujímala kultúra mladých moslimov. Po 11. septembri som mal pocit, že sa médiá zamerali na muláhov, burky, teroristov a bradatých fanatikov, pričom tu je tichá väčšina moslimov, ktorí žijú celkom inak. Pokúšal som sa pochopiť, ako sa nová generácia moslimov vyrovnáva s tým, že sa stali terčom pre obe svoje komunity - tú pôvodnú islamskú, aj tú adoptovanú západnú. Takzvaný "stret civilizácií" je najťažší práve pre decká, ktoré chcú byť súčasťou oboch svetov. Začal som si uvedomovať, že je islam vykresľovaný v jednej farbe, jedným štetcom, a to sa bilo s mojím presvedčením o diverzite a rozmanitosti islamu. Začal som teda vyhľadávať zaujímavé moslimské subkultúry. Stretol som sa s moslimskými komikmi, aktivistami, akademikmi a potom som narazil na Michaela Muhammada Knighta a jeho román The Taqwacores. Keď som si vypočul jeho životný príbeh a príbeh jeho knihy, ktorá inšpirovala mladých založiť islamské punkové hnutie, všetko do seba začalo zapadať a ja som sa pustil do práce. To bolo pred štyrmi rokmi.

Punk bol vždy akýmsi kultúrnym bojom, ktorý spojil "sociálnych outsiderov" všetkých druhov. Cítia sa mladí moslimovia v USA ako outsideri?
Myslím, že áno. Ak ste Taqwacore, ste vlastne outsiderom v niekoľkých kruhoch súčasne. Ste outsiderom už preto, že ste hnedý a žijete na Západe. Nemoslimovia k vám pristupujú prinajlepšom s toleranciou, v horšom prípade s podozrením. Ste proste "tí druhí" a to vás veľmi izoluje. A ak ste zároveň mladý rebelant, páči sa vám niečo také provokatívne ako punk, často sa odcudzíte aj vlastnej rodine, komunite a konzervatívnej cirkvi mešít a muláhov. A i keď ste totálny rebelant, máte číro a milujete Sex Pistols, ale zároveň ste dušou veriaci moslim, ste outsider aj medzi punkermi, ktorí sú väčšinou zarytí ateisti. Takže Taqwacore je útočiskom pre všetkých "vydedencov". Ak sa cítite mimo, ste vítaní.

Aký vplyv má prostredie, v ktorom ľudia vyrastajú, na ich postoj ku kultúre?
Prostredie je kľúč. Taqwacore sa zrodil v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Je to hlas mladých moslimov po 11. septembri. Čerpá z pomerne mladej kultúry punku a veľmi starej tradície islamu. Je kultúrne aj geograficky veľmi jasný a špecifický a súčasne veľmi globálny a všeobecne použiteľný. Je otvorený pre každého. Nikto nestráži jeho brány, jeho dušou sú všetci, ktorí sa ho zúčastnia.

Slovami M. M. Knighta Taqwacore ukazuje prostredník obom stranám - Západu aj Východu. Je to teda boj s akýmkoľvek dogmatizmom, ktorý bráni ľuďom myslieť slobodne a tolerantne?
Koncept Taqwacore je voľný a otvorený. Aktéri môjho filmu majú tiež rozdielne pohnútky. Pre Michaela je islam cestou k sebaurčeniu. Jeho ambície sú teologické, hľadá prienik medzi moderným americkým a striktným saudskoarabským islamom. Spája v sebe silnú vieru s dušou nonkonformistu. Chlapci z kapely The Kominas riešia skôr kultúrne dilemy. Hľadajú kompromis medzi svojou identitou Američana a Pakistanca bez toho, aby pritom museli pociťovať výčitky, že svoj pôvod zrádzajú. Pre ďalších je to zase politická výzva. Čo ich spája, je teda úprimnosť k sebe aj okoliu a potreba byť sám sebou bez toho, aby sa spreneverili čomukoľvek, v čo veria.

Ako sa darí punku v Pakistane dnes? Vrátili sa kapely z filmu ešte do niektorej z arabských krajín šíriť Taqwacore?
Pokiaľ viem, Taqwacore je v Pakistane živý a zdravý. Film tam niekoľkokrát neoficiálne premietali a hneď sa objavilo niekoľko nových punkových skupín. Nebol som v Pakistane od nakrúcania, ale myslím, že keď sa zrodí dobrý nápad, nemôže len tak zaniknúť. Takže dúfam, že semienka, ktoré sme tam zasadili, budú ďalej rásť. Napríklad v Maroku, Iráne, Indonézii či Malajzii už je metalová alebo punková scéna pomerne udomácnená. Nie sú to tak celkom Taqwacores, ale rozhodne majú podobné ideály.

Mladí ľudia vo filme sú znechutení zo stereotypného postoja Západu k nim. Cítia sa rovnako mladí moslimovia v arabských krajinách, len zatiaľ nie sú veľmi zvyknutí na kombináciu názoru a kultúry?
Postoje k moslimom sú rôzne. No všetky, od otvorenej nenávisti až po milosrdnú toleranciu, zdôrazňujú našu inakosť. Či je to obyčajná xenofóbia, strach z terorizmu, alebo v staromódnej Európe obava z prisťahovalcov, v hre je vždy postoj "my a oni". Myslím si, že toto cítia moslimovia na celom svete. Globalizácia vytvorila zaujímavé sociálne mutácie. V Pakistane si dievčatá špeciálnymi prípravkami zosvetľujú pokožku, bohaté decká tam počúvajú americkú hudbu a jedia KFC. Chudobné na to nemajú, tak len nosia americké tričká a preklínajú Američanov za to, že im púšťajú na hlavy bomby. Irónia bez hraníc, však? Nikto z nás už nie je stopercentne západný alebo východný. Všetci sme tak trochu uviazli v medzikultúrnom vákuu. Izolácia sa čoskoro stane celosvetovým fenoménom.

Myslíte si, že po prestriedaní generácií sa stanú pre moslimskú komunitu ideály Taqwacore prijateľnejšími?
V to dúfam. Taqwacore je len jedným z mnohých smerov, ktoré sa snažia vo vnútri moslimskej komunity vyprovokovať dialóg. Väčšina moslimov odmieta fundamentalizmus a fanatizmus, ale aj my sme zavalení dezinformáciami a nevieme, ako by sa veci dali zmeniť. Islam bol stáročia tvrdou doktrínou, nie je ľahké to zmeniť. Pozrime sa však na súfistov - islamských básnikov, hudobníkov a filozofov. Práve z nich vzišla americká odnož islamu, ktorá oslovila najmä afroamerickú komunitu. Niektorí súfisti stoja na panteóne najväčších slobodných mysliteľov sveta. Pevne verím, že s pomocou vnútorného duchovného a politického tlaku sa čoskoro dočkáme zmeny.

Čo vám dala táto skúsenosť ako človeku, moslimovi a filmárovi?
Uvedomil som si hodnotu otvorenej výpovede v konzervatívnom podnebí. Západ aj Východ sa z celej sily držia svojich presvedčení. Musia prísť nové mladé hlasy, aby túto krutovládu predsudkov zlomili. To chce veľa odvahy a odovzdanosti. Ak sú na to mladí pripravení, ja som pripravený podporiť ich. Vyrastal som vo veľmi liberálnej moslimskej rodine. O islame som prakticky nič nevedel. V puberte som bol, samozrejme, zvedavý, ale narazil som na starosvetské dogmy, ktoré ma odradili. Nikdy som už potom sám seba nenazval moslimom. Až po zážitku s Taqwacore a objavení tej rozmanitosti som sám seba ochotný identifikovať ako moslima. Už viem, že aj moslim môže pochybovať, nesúhlasiť a hľadať správnu cestu. Takto chcem byť moslimom. Škoda, že tu Taqwacore nebol, keď som bol mladší.

Text vychádza s láskavým povolením denníka Pravda