PÚTNICI: Politický manifest III.časť

Po dlhom zvažovaní začína redakcia uverejňovať na pokračovanie politický manifest Pútnikov slobody zo Základne Saint Justa. Dnes prinášame nové kapitoly.

Panoptikum

Politici bez ostychu, skorumpovaní sudcovia, policajti, úradníci, lekári, dokonca aj učitelia, bezcharakterní novinári, či predstavitelia ľubovoľnej moralizátorskej inštitúcie - to všetko sú normalizačné zjavy. V kľúčových aspektoch viditeľného spoločenského života sme  rýchlo dohnali zameškané: už aj slovenské médiá, nech je ich majiteľom ktokoľvek, si vzorne plnia funkciu reklamných nosičov politických strán a korporácií.
 

Nie je to tak dávno, čo denník SME musel vydržať pol roka bez oranžovej reklamy len preto, že si neskúsená redakcia dovolila  platonicky pokritizovať telekomunikačný duopol. Odvtedy sa vydavateľ poučil, a Orange mu jeho chápavosť opláca obnovenými miliónovými reklamnými zadaniami. V takom Francúzsku, keď už je teda reč o pomarančovej časti slovenského telekomunikačného triopolu, v roku 2007 podniky vydali na reklamu 33 miliárd EUR - zhruba trojnásobok celoročných výdavkov rozpočtu Slovenskej republiky. Na Slovensku sa však sloboda slova hlasno obhajuje len zoči-voči prehmatom štátnej moci – novinári bez hraníc, rebríček slobody tlače... - miera hlasitosti priamo úmerná majiteľmi a inzerentmi povolenému hrdinstvu.
 

Iba noviny SME čitateľom predostreli nákres výbuchu a počet obetí, ktoré by boli bývali usmrtili unesené lietadlá v Londýne, keby sa to naozaj bolo bývalo stalo. Prečo? Novinári neboli schopní udržať a rozviesť potenciál kritického písania z čias Mečiarovho obdobia a ich hlavnou starosťou sa stalo správne sa zorientovať na politickom trhu. Tak si denník SME vybral status hlásnej trúby slovenskej pravice, čo je v kontexte jeho finančnej závislosti od monopolov a zopár kartelov samo osebe tragikomické, o ideologickej genéze jeho prominentných komentátorov, či ideologickej konzistentnosti samotnej slovenskej pravice už ani nehovoriac.
 

Denník Pravda sa zatiaľ vyprofiloval na médium, ktoré čitateľom okrem úzkostlivo bezzubých komentárov prináša informácie o otváracích hodinách miestnych úradov a lacnej paštéte v lamačskom supermarkete. Namiesto kvalitných analýz a naozajstnej investigatívnej žurnalistiky, ktoré sú jediným opodstatnením existencie tlače v čase internetu.
 

 Strach, nevzdelanosť, nedôslednosť a cynizmus urobili zo slovenských médií sluhov politikov a manažmentu korporácií. Propagandistické články sa podávajú ako informácia a informácia sa pletie s názorom. Pričom všetci zúčastnení sa pokrytecky tvária, že nejde o podstatnú zložku etablovaného mocenského systému, ale o črtu ľudskej povahy, ktorú už zo svojej podstaty nikdy nemožno úplne vylúčiť. Hlavné je, že nešikovného, pri čine prichyteného vinníka možno v prípade krajnej núdze v duchu   etických kódexov aspoň symbolicky vyobcovať. Sparta náš vzor, ale v papučiach, župane, a prežúvajúc omastený chlieb.

 Kto sa to tak zápalisto oháňa nedotknuteľným právom selektívne informovať verejnosť? Novinári, ktorí ministrovi fičúrovi robili PR a imidž, miesto toho, aby mu pri privatizácii Slovenského Plynárenského Priemyslu alebo Slovenských Elektrární dozerali na  zakrivené prsty? Reinkarnovaní zväzáci, ktorých životnou métou je  kúpiť si televíznu obrazovku značky Pionier? Alebo chrapúni, ktorí dokázali infiltrovať Slovenskú Informačnú Službu? Tí, ktorí nevidia problém v tom, že Dôchodkové Správcovské Spoločnosti platia novinárom lyžovačku,  na ktorej ich správne zorientujú v problematike výsostne verejného záujmu, alebo im rovno poskytujú publicistické polotovary, ktoré stačí len podpísať a hlavne pravidelne uverejňovať? Či tí, ktorí dodnes nevenujú ani sekundu poctivej investigatívnej práce prípadu akciovej spoločnosti Veriteľ, a mimoriadne zaujimavým finančným tokom v jej pozadí, končiacim v zajačej nore na jednom z baleárskych ostrovov?

 Politický bulvár v podobe nezmyselných hádok so skupinkou alebo s premiérom pritom nielenže vytesňuje pre verejnosť dôležité materiály o tom, prečo napríklad vybuchli muničné sklady v Novákoch, ako vznikol, prebiehal a skončil spor medzi zamestnávateľom a zamestnancami v ružomberskej papierničke, alebo prečo inšpektorát práce nemôže v rámci platného zákonníka práce vyšetrovať smrť štyroch upálených robotníkov z Ilavy, ale zároveň ešte viac nahlodáva prvé základné spoločenské puto: dobrú vieru v písané a hovorené slovo.

 Slovenské sms-kové televízie dnes žijú zrejme iba vďaka mobilným telefónom. Môžete voliť, kto má krajšie prsia, kto je hlúpejší, či sú Česi múdrejší, či má Braňo pravdu, či je Peter homosexuál. Televízie dávajú divákom falošný pocit interakcie, ako možnosti ovplyvňovať za 18 sk bez DPH realitu a životy iných. Kto spieva najkrajší slovenský hit a ktoré zo siamských dvojičiek umrie skôr? Poďla zásad spoločnosti Endemol slovenské televízie veľmi rýchlo pochopili, že najúčinnejším spôsobom, ako sa stať účastníkom na moci, je pripravovať ľudský mozog jednoduchými formátmi na reklamné bloky.

 Slovenské cirkvi sú s médiami v jednom šíku s jediným rozdielom: ak sú štátom uznané ako cirkvi, sú štátom aj financované. Pritom kresťanské spoločenstvá už 18 rokov sledujú jediný cieľ: obnoviť svoj politický a ekonomický vplyv na spoločnosť. Pri prechádzkach na úpätí štiavnických vrchov, v Javorníkoch alebo vo Fatre narazíte dnes na píly, lúky a pasienky patriace cirkviam. Tie sa dnes, rovnako ako zvyšok živých síl spoločnosti, podriadili pravidlám trhovej ekonomiky. Od kňazov a farárov sa žiada medziročný rast návštevnosti kostolov, staré budovy sa opravujú podľa ekonomických, a nie duchovných a estetických kritérii a klérus je zaťažený imperatívmi zisku, ktoré si našli miesto vo fungovaní spoločenstiev vďaka mdlej, neštrukturovanej teológii.

 Namiesto Bacha dnes v chrámoch počujeme infantilné vyznania lásky sprevádzané hudbou z karaoke, a kritické skúmanie aktuálnych otázok nahrádza v kázniach ustráchaný pietizmus alebo zatajovaný fanatizmus, ktorý má poskytovať cirkviam duchovné aliby. Človek už nie je stredobodom cirkevného života a cirkvi nie sú schopné artikulovať riadne, presné a odvážne postoje k závažným témam. Zatiaľ čo sa rímski katolíci zamotávajú v mystickej nevinnosti, kde dym kadidiel zakrýva veriacim výhľad na problémy spoločnosti, evanjelici sa menia na emocionálnu entitu, ktorej bohoslužby pôsobia ako stretnutia anonymných zbabelcov.

 V stave, keď sa mieša verejné so súkromným a nikto nevie rozlíšiť medzi spoločným  priestorom -  lesmi, vzduchom, vodou - v ktorom sa vytvárajú podmienky na život spoločenstva – a jeho  verejnou identifikáciou, definíciou a obhajobou, prinášajú cirkvi viac otázok ako odpovedí. Rovnako ako médiá sú cirkvi vystavené tlaku politikov, ktorí si zvykli na to, že za ekonomické odmeny dostanú duchovnú podporu.
Súčasné súdnictvo, prax advokácie ako biznisu a lobizmu, a premena legislatívy na obchodné úkony vedú k privatizácii lesov, vodných zdrojov, ovzdušia alebo výhľadov na hrebene pohorí. Z divokých údolí sa stávajú golfové ihriská a z horských lúk zjazdovky. Spravodlivosť a právo dokončili vo veku finančného kapitalizmu rozluku načatú odvrhnutím ideálu rovnosti. Každá zmena v trestnom práve sa stáva podozrivá: čo, kto, kde asi zase napáchal, keď si už pripravuje zákony pre prípad, že mu na to prídu? Právnická scholastika a legalizmus sa stali finančnými službami. Advokáti a sudcovia, ktorí paragrafy krútia podľa toho, kto lepšie platí či upláca, alebo podľa toho, kto ich kam nominuje, zneužívajú a teda nahlodávajú aj druhé základné spoločenské puto: prastarú túžbu človeka po spravodlivosti.

 Univerzity, bývalé miesta mystérií vzdelania a zasväcovania do spirituality, zostávajú príveskami priemyslu. Dejiny estetiky, kultúrna antropológia, latinská literatúra aj naďalej prehrávajú boj s technickými odvetviami. Rozpad univerzity, strata jej poslania zabezpečiť prenos a životaschopnosť tradície, ktorá nás chráni pred barbarstvom, viedol aj k rozkolu medzi technickými a humanitnými smermi. Inžinieri pohŕdajú filozofmi, a Paracelsov duch - snaha o znalostnú individualizáciu, kde má matematika v tvorbe verša rovnakú úlohu ako spomienka na detstvo - je pochovaný v zemi pod fabrikami BEZ (teraz Volkswagen), či Kia alebo Samsung (predtým poľnohospodárske družstvá).

 Blúznime o vedomostnej spoločnosti, pričom z historického a antropologického hľadiska tvoríme spoločnosť s najvyššou mierou nevedomosti v dejinách ľudstva. V každej jednotlivej kultúre ľudia ovládali rôzne techniky, v tej našej technika ovláda nás. Naša spoločnosť je technikou priam posadnutá. Prevažná väčšina z nás ani len netuší, čo sa deje medzi stisnutím tlačidla a jeho dôsledkom.  Väčšina z nás nepozná mechanizmy zabezpečujúce chod nášho sveta. Naša kultúra z ľudí robí nevedomých, ktorí sa vo svete cítia ako v cudzom prostredí, a preto ho aj bez najmenších výčitiek svedomia dokážu ničiť.

 Zo znetvorenia univerzity dnes najviac ťažia think-tanky, fungujúce takmer na princípe sekty. Ich prítomnosť a vážnosť, akej sa tešia ukazuje, do akej miery je vyprázdnený priestor vedomosti hračkou v rukách mocenských zoskupení. V Mesa 10, Ineko, alebo Konzervatívnom Inštitúte sa stáva vzdelanie nástrojom propagandistického produktivizmu, kde je podstatná časť činnosti sústredená na mediálne výstupy "expertov".
Tak sa stane, že k ekonomickým otázkam sa na verejnosti vyjadrujú  hlavne ľudia, ktorí v konečnom dôsledku považujú ľudské spoločenstvo za radikálnu prekážku hospodárskemu rastu. Fakt, že taká Nadácia F.A. Hayeka, pod patronátom ministerstva školstva Slovenskej republiky a za peniaze z Európskeho sociálneho fondu, przniac meno Komenského, stredoškolským učiteľom dodala formátovaciu učebnicu ekonómie a ďalej organizuje ich ideologické spracovanie pod rúškom jednodňových vzdelávacích seminárov a letných škôl, je len čerešničkou na torte.

 Logickým dôsledkom nového mocenského usporiadania je aj zodpovedajúci tlak na základné a stredné školstvo. Naučiť sa písať, čítať, logicky uvažovať, formovať a formulovať svoj názor spracovávaním kvanta informácií a cibrením schopnosti komunikovať nie je chápané ako právo a povinnosť slobodných a seberovných občanov. Naučiť sa čítať, písať, počítať, komunikovať v cudzom jazyku je čisto existenčnou nutnosťou, základným predpokladom pre prácu s informáciami, a teda pre uplatnenie nových ľudských zdrojov na existujúcom trhu práce.
Jediným cieľom je pri tom udržať perspektívy dlhodobého hospodárskeho rastu, inak povedané: výroby ešte väčšej miery bohatstva v rámci danej spoločnosti. Školstvo tak má opäť plniť tú istú úlohu ako pred prevratom: podľa plánu a prognóz vyrábať kompetentnú pracovnú silu pre ekonomický aparát spoločnosti, presadený do nového konkurenčného prostredia. Škola nie ako prejav ľudskej kultúry, ale ako nástroj optimalizácie makroekonomických parametrov.

 Rozvrat a dezolátny stav v predškolských zariadeniach je klincom do rakve akejkoľvek ilúzii o väčšej ľudskosti či vyššej morálnej kvalite nového režimu. Je výrečným dôkazom o prioritách nanovo usporiadanej spoločnosti: novonarodené, najkrehkejšie, najvnímavejšie a najviac pozornosti a kultúrneho vplyvu vyžadujúce ľudské stvorenia nimi nie sú. Vzťah medzi matkou, otcom a deťmi alebo vôbec emocionálna životaschopnosť rodiny ňou tiež nie sú. Prečo prestávame zakladať rodiny? Prečo je samotné manželstvo chápané ako existenčné riziko? Prečo strácame silu milovať?
Každý na plné ústa fabuluje o materinskej láske a šťastí a nadšene bľaboce o škole hrou alebo o nezastupiteľnej úlohe rodiny pre vývoj zdravého a psychicky vyrovnaného ľudského tvora, ale fakt, že rodičia s deťmi, alebo deti samotné nielenže nemajú kde, ale pomaly už ani nevedia ako sa spoločne hrať, málokoho znepokojuje.
Kým sa do krvi hádame o obsahu metodických pokynov pre pedagógov k sexuálnej výchove maloletých, nevenujeme ani len zlomok pozornosti fyzickej a psychologickej príprave tehotných žien a následne tak veľmi chýbajúcej všemožnej pomoci matkám pri ich mimoriadne ťažkom údele. Len jedno je isté: keď sa masy žien opäť stanú vítanými na pracovnom trhu, do siete predškolských zariadení sa začnú znovu pumpovať peniaze. Opäť v zmysle: „Rovnosť medzi pohlaviami na trhu práce? Má to len jeden háčik: niet kam deti odložiť.“

 „Nemám čas byť chorý,“ hlása v lekárni slogan nového lieku proti chrípke. Liek je nový a  drahý, v každom prípade drahší ako čaj s citrónom a medom, ale zrejme lacnejší ako pár dní venovaných vyležaniu choroby. Nemáme totiž čas byť chorí, nemáme čas na lásku, nemáme čas na počúvanie príbehov, o ktorých sa nehlasuje cez telefón. Nemáme čas na kávu s priateľmi, pretože ak neprídeme do roboty v sobotu (lebo práve vtedy je to vraj potrebné), poletíme na dlažbu či nedostaneme prémie, alebo preto, že za takú istú časovú jednotku môžeme naše telo a ducha cvičiť k ešte väčšej vytrvalosti a výkonnosti.

 Chceme veľa liekov, potrebujeme vydržať od pondelka do piatku, a hlavne nadčas. Každý piatok považujeme za Veľký, očakávajúc naše Vzkriesenie a v tom najlepšom prípade sme šťastní, keď môžeme prísť do práce bez kravaty a nemusíme si pozerať e-mail. Chceme veriť, že piatočné popoludnie je začiatkom nového života, v ktorom už nepríde žiaden pondelok za pásom, či už v montážnej hale, alebo v kognitívnej fabrike. Chceme veriť, že lekári nás zachránia pred stratou miesta v spoločnosti, či dokonca pred smrťou.

 Zdravie zostáva nikým nespochybneným predmetom verejného záujmu. Akurát už nejde o to dosiahnuť čo najlepšie štatistické výsledky v rozličných koeficientoch ľudského rozvoja v záujme štátnej propagandy. Primárne dnes ide o to, zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre rast produktivity práve tých "našich" ľudských zdrojov. Aj preto sa úradníci Európskej Únie snažia rozlúsknuť morálnu dilemu, ktorú pred stratégov tzv. „európskeho modelu dlhodobo udržateľného rozvoja“ kladie voľný pohyb osôb, a teda aj zdravotného personálu, spolu s novou - vyberavou imigračnou politikou a ich dopadom nielen na nedávno prijaté členské krajiny, ale predovšetkým na európsku perifériu.

 Zatiaľ čo my, naliati jogurtom na boľavé bruško, kozmonautickým keksom na desiatu, bio obedom  s minerálmi a športom namiesto večere tŕpneme, či nám doktor predpíše  najmodernejšiu pilulku, a či nám zdravotná poisťovňa jej  premrštenú cenu preplatí komplet alebo len čiastočne, na iných miestach umierajú stotisíce bez aspirínu. Zatiaľ čo bohatá Slovenská republika horko-ťažko posiela do ničivým zemetrasením postihnutého Pakistanu materiálnu a finančnú pomoc v celkovej výške 18 miliónov korún, chudobný Castrov režim expresne vysiela 1000 lekárov a sestier zo svojho 17000 kontingentu Henryho Reeva – teda celej štvrtiny kubánskych doktorov, ktorí dlhodobo pôsobia v krízových a bohom zabudnutých oblastiach po celom svete.
Mimochodom: táto pomoc vyslaná Castrovym diktátorským režimom okrem iného prinútila najmocnejšiu demokraciu na svete, Spojené Štáty Americké, časť svojich vrtuľníkov, ktoré v tom momente v susednom Afganistane rozosievali smrť, aspoň na chvíľu použiť na mierové účely.

Pokračovanie nabudúce

Súvisiace články:

• POLITICKÝ MANIFEST II
• Politický manifest