PÚTNICI: Manifest V. časť

Bubliny

Ak je primárnou funkciou politiky pacifikácia ľudského spoločenstva tak aj kapitalizmus je len politika, ktorej ideologická originalita spočíva iba v presvedčení, že človek je vo svojej podstate predovšetkým tvor produktívny a spotrebujúci. Akákoľvek ekonomika je v princípe len zdanlivo vedecky podložený disciplinujúci a ukázňujúci systém medziľudských vzťahov. Vedia to predstavitelia štátu, ktorí udržiavajú poriadok práce, vie to buržoázia, ktorá z neho profituje, vie to tá časť proletariátu, ktorá proti nemu brojí.

Jediní, ktorí prepadli ilúzii, že ekonomika, a tá kapitalistická obzvlášť, je niečo sama osebe, niečo mimo politických vzťahov, sú malomeštiaci, ktorých snahou je v záujme vlastného pokojného prežitia neriskovať, a žiť nezúčastnene: maloobchodníci, drobní podnikatelia, živnostníci, úradníci, učitelia, predstavitelia akademickej obce, novinári...  Je to akási sociálna želatína, tvrdé jadro divákov, anonymná masa dobromyseľných bezvýznamných, ktorí túžia mať svätý pokoj od dejín a rozbrojov a prežiť v útulnom závetrí.

Ľudí žijúcich v takomto prostredí charakterizuje pokrytectvo a schopnosť z vnemov a vedomia vytesňovať akýkoľvek prejav všade naokolo zúriacej vojny. Práve v tomto prostredí vznikajú reformné pokusy o kompromisné a postupné zmierňovanie patologických dopadov systému na jedincov, deklaratívne v záujme vylepšovania jeho nedostatkov. Maskovanie, kozmetika, retušovanie. A tak pre zábavu a divadelné poučenie ľudských más vypúšťajú mydlové bubliny.

Bublina prvá: vytvorenie základu celosvetového štátu, ktorý by mal umožniť celosvetovo zdaňovať presuny kapitálu, a výnosy rozdeľovať. V skutočnosti ide len o apológiou beztak vyfabulovanej reálnej ekonomiky, ktorú akoby vo vlastnej šťave dusili nikým nekontrolované finančné trhy. Nejde o kozmopolitizmus, ale len o nový šat pre nostalgikov etatistov.

Bublina druhá: postupné znižovanie ekonomickej výkonnosti - znížiť výrobu a spotrebu zároveň. Žiť veselo, ale striedmo. Konzumovať bio potraviny, jazdiť na bicykli, prestať fajčiť, piť alkohol, a pri nákupe dbať nie na značky, ale na chemické zloženie, alergény, geneticky modifikované komponenty, ako aj na pôvod tovaru, respektíve ekologické a sociálne podmienky jeho výroby. Zdravá ekonomika cez zdravú životosprávu... Je to pokus zachovať ekonomiku nie ako vedu, ale ako morálku - morálku sedliackeho rozumu dobrého gazdu.

Lenže kapitál nie je neutrálnou silou, ktorú by stačilo len správne naSMERovať, aby miesto skazy ľuďom priniesla šťastie. Kapitál musí znečisťovať a ničiť, nemôže byť ľudským projektom, nakoľko ním hýbe len jeho vlastná akumulácia. Výroba pre kapitálovú akumuláciu je oddelená od akejkoľvek ľudskej potreby, teda aj od základnej potreby prežitia ľudského druhu. A preto v rámci kapitalizmu neexistuje „iná“ globalizácia. Priemyselné odvetvie zamerané na recykláciu si vždy zabezpečí surovinu na recyklovanie, ktorým len vyrobí surovinu pre ďalšie priemyselné odvetvie. Recyklovanie je len novým spôsobom získavania surovín, pričom neznečisťuje o nič menej, ako akýkoľvek iný priemysel.

Iste:  štvrtina druhov rýb z oceánov už zmizla, a zvyšok to má tiež nahnuté. Pri troche šťastia možno v materskom mlieku namerať aj desať krát vyššie koncentrácie ortute ako je povolená hranica pre kravské mlieko dostupné v obchodoch, o takom perchloráte ani nehovoriac. Naše najzákladnejšie gestá prežitia sa stávajú toxickými. Ale nedotýka sa nás to hoci sa nás to týka. Zatiaľ na nás katastrofizmus environmentalistov ešte stále pôsobí prinajlepšom ako hororová seansa v kine.

V skutočnosti niet environmentálnej katastrofy. Jedinou katastrofou je samotné rozlišovanie medzi životom a jeho prostredím. Prostredie, okolie, to je to jediné, čo človeku zostane, keď už stratil všetko. Obyvatelia štvrte, ulice, doliny, vojny, dielne nemajú „prostredie“, pohybujú sa vo svete, ktorého konzistencia sa mení podľa intenzity a kvality vzťahov medzi všetkými zúčastnenými vo všetkých tých miestach.

To len my, čo sa rodíme do betónových blokov, čo zbierame ovocie v supermarketoch, čo načúvame echu sveta príležitostne sa ozývajúceho z televíznych príjmačov, sa prizeráme vlastnému nivočeniu ako keby sa jednalo len o zmenu atmosféry. To len my sme schopní maximálne tak rozhorčene zostavovať encyklopédiu šíriacej sa ničoty.

Prostredie znázorňuje vzťah k svetu založený na jeho spravovaní, teda na odcudzení sa od sveta. Človek akoby nebol zároveň aj šušťanie stromov, vôňa vyprážaného mäsa v chodbe paneláku, žblnkot vody, virvar na dvore školy alebo mokré teplo letnej noci, človek akoby bol niečo odlišné od svojho prostredia, prostredie akoby bolo len to, čo ho obklopuje, a nie to, čo ho ohraničuje a vyhraňuje.

Ekologický kapitalizmus

Situácia je nasledovná: naši otcovia boli použití na zničenie sveta, a od nás sa očakáva, nielen že ho zrekonštruujeme, ale že tá rekonštrukcia bude nadôvažok aj rentabilná. Ekológia je kapitalizmus v zelenej rovnošate.

Nie náhodou každý alarmistický výkrik vyvoláva ozvenu „nových“ priemyselných riešení. Zabrániť klimatickému otepľovaniu roztrúsením kovových častíc naprieč stratosférou navrhuje vynálezca vodíkovej bomby. NASA, frustrovaná zavrhnutím megalomanského projektu hviezdnych vojen, navrhuje vyslať do vesmíru gigantické zrkadlo, ktoré by od nás odvracalo zrazu nebezpečné slnečné žiarenie. Atómový priemysel akoby bol pokropený živou vodou, lebo alternatívou je využitie všetkej ornej pôdy výlučne na pestovanie plodín, z ktorých možno vyrábať bioetanol...

Znovu sa  vraj musíme mobilizovať, tentokrát pre životné prostredie. Našou výzvou má byť spravovať nukleárnu energiu, emisie skleníkových plynov, roztápanie ľadovcov, hurikány, pandémie, eróziu pôdy, masívne vymieranie živočíšnych druhov... Slovenská ekologická celebrita Juraj Lukáč síce ospevuje technický pokrok a vyhlasuje, že viac ako čomukoľvek inému v našej zúfalej situácii verí deregulácii trhu s energiami, čo však nič nemení na podstate: v mene zachovania našej civilizácie, stojacej na výrobe a konzume, bude naďalej treba vyrábať a konzumovať. A vo veľkom oduševnení zoči voči grandióznym plánom priemyselných magnátov sme pripravení opäť raz skočiť do náruče tým, ktorí predsedali skaze.

Lenže v ľudských dejinách niet cesty späť. V hmlistom opare výziev k návratu k striedmosti našich predkov nezadržateľne postupuje myšlienka nového veľkého technologického skoku. Aj na spoločenskom holorube sa kapitalizmus hotuje vysadiť výlučne stromčeky podľa vlastného gusta. Nová civilizácia má vyrásť na novej ekonomike, ktorá je nová len v tom, že si otvorene nárokuje do seba vstrebať totalitu života. Práca sa stáva prácou na sebe, kapitál sa stáva ľudským, výroba spotrebných tovarov sa pretvára na výrobu vzťahov, a zo spotreby vecí sa stáva prežívanie situácií.

V rámci práve sa rodiacej „bioekonómie“ je planéta zem chápaná ako uzavretý systém, ktorý treba spravovať podľa zásad vedy, ktorá dokáže obsiahnuť všetky parametre ľudského života, a ktorá sa práve formuje na základe kybernetiky. Len aby sme raz nebanovali za dobou, keď sa šťastie ľudu meralo podľa štatistík hospodárskeho rastu, či rôznych prieskumov verejnej mienky, ktorým aspoň nikto neveril.

Totiž definitívnemu etablovaniu kapitalistickej ekonomiky ako spoločenského poriadku, a pracovitosti a lakomosti ako etiky, predchádzali nielen časy kolonizácie nových kontinentov a otrokárstva, ale aj internácie a vyhladzovania žobrákov, bláznov, bosoriek, pôžitkárov a najrôznejších bližšie nešpecifikovaných chudákov, teda tej časti ľudstva, ktorej samotná existencia protirečila poriadku založenom na osobnom prospechu a striedmosti.

Ekológia je novým kritériom, podľa ktorého bude výrobný systém triediť a alokovať. Bio maškrty pre bohatých a ich ratolesti, toxickú obživu pre chudobu. Ekológia viac ako čokoľvek iné umožní sprísniť a rozšíriť systematickú kontrolu nad akoukoľvek ľudskou činnosťou. Moci, ktorá sa oháňa prírodou, zdravím a blahobytom je dovolené všetko. Tí čo tvrdia, že sebakontrola každého z nás nám umožní vyhnúť sa ekodiktatúre klamú. Jedna spustí druhú, a budeme mať obe. Dokiaľ bude na jednej strane človek, a na druhej jeho životné prostredie, medzi oboma bude polícia.

Jeden príklad za všetky: ohlasovaná relokalizácia výroby predovšetkým potravín v dôsledku zdraženia prepravy. Už žiadne rozvážanie holandských paradajok až na Sibír: Kataláncom pomaranče, a Oravcom švábky. Ale tento jednoduchý ekologický projekt neberie do úvahy fakt, že čokoľvek sa v rámci ekonomiky deje lokálne má nezadržateľnú tendenciu diať sa na čierno... Teda relokalizácia výroby v mene ekológie od daňových úradníkov vyžaduje buď zmieriť sa s absenciou akejkoľvek úradnej kontroly, alebo s jej absolútnou neefektívnosťou. Lebo ďalšou možnosťou pre štát je potom už len pokus o absolútnu kontrolu.

Nástup „bioekonómie“ ide ruka v ruke s rozmachom „občianskej spoločnosti“, teda pokusom malomeštiakov o kapitalizmus s ľudskou tvárou. Triedny boj má nahradiť politická aktivita občanov, ktorí majú nielen voliť svojich predstaviteľov, ale im aj permanentne dozerať na prsty a dýchať na chrbát, aby plnili volebné sľuby. Je to divadlo: volebná účasť je v drvivej väčšine prípadov žalostne nízka, decentralizácia štátnej správy nikde nevzbudzuje širokú a vytrvalú občiansku angažovanosť. Tak to má aj byť: dokonalé aliby.

Pre malomeštiakov hrá ekológia úlohu náhrady za stratenú triednu identitu, a súčasne obnovenej definície občianstva. Kto chce dnes byť vzorným občanom sveta, nech triedi svoje odpadky, chodí do obchodu s vlastnými nákupnými taškami, a konzumuje výrobky z biofariem. Tieto pseudoriešenia sú pokusmi o udržanie existujúceho poriadku. V prípade vážnej krízy práve malomeštiaci poskytnú morálne odobrenie štátnej represii.

Keď je reč o ekologických katastrofách, nejde o poľutovaniahodné výkyvy z normálu ináč dobre fungujúceho systému spravovania vecí a ľudí, ale o katastrofu jeho perfektného fungovania. To, čo nazývame ekologickou katastrofou je len vyjadrením katastrofálneho vzťahu k svetu. Keď sa na ostrovy v Ázii valilo posledné tsunami, lovci-zberači utekali do vnútrozemia pozorujúc let vtákov, zatiaľ čo nič netušiaci turisti sa naďalej plačkali vo vode.

Tragédia environmentalistov spočíva v tom, že v mene záchrany sveta vyzývajú len k záchrane podstaty toho, čo zo zeme robí bezútešnú planétu. Pritom si stačí uvedomiť, že práve v extrémnych situáciách povodní, požiarov, hladomorov či vojen o suroviny sa aspoň na chvíľu opäť ocitáme v priamom vzťahu k svetu, akoby vtiahnutí späť do reality.

Na tento dokument sa nevzťahujú autorské práva. Pútnici vrelo nabádajú k jeho šíreniu. Pokračovanie a záver nabudúce.

Súvisiace články:

• PÚTNICI: Politický manifest IV. časť
• PÚTNICI: Politický manifest III.časť
• POLITICKÝ MANIFEST II
• Politický manifest