PÚTNICI: Politický manifest IV. časť

Triedny boj

 Deliaca čiara spoločnosti vo vedomí jednotlivcov nie je triedna: nevedie medzi veľkopriemyselnou a finančnou buržoáziou na jednej strane, a proletariátom vykonávajúcim prácu za mzdu na strane druhej. Rozhodujúca deliaca čiara vedie naprieč samotnou prácou respektíve tým, ako daná práca napĺňa alebo kaličí pocit ľudskej existencie, naprieč protichodným pnutím medzi vykorisťovaním a spoluúčasťou. Vykorisťovanie pracovnej sily jednotlivca cez súkromné alebo kolektívne privlastnenie si vyrobenej nadhodnoty vzbudzuje o to menší psychologický odpor, o čo viac spoluúčasť na diele jednotlivca naplňuje, cez všetky vzťahy, ktoré vo výrobnom procese vznikajú.
Preto už vo výchovnom procese mocenský systém kapitalistickej ekonomiky skúša jednotlivca nastaviť tak, aby nepríjemný pocit odcudzenia, vyplývajúci z práce dokázal prekryť samostatne – a tento krát ani nie  strachom o  prežitie, ale anticipovaním príjemných pocitov. Tie mu práca sľubuje sprostredkovať cez nadviazané ľudské vzťahy a predovšetkým cez tú časť pláce, ktorá je určená na spotrebu.

 O čo intenzívnejšie sa exponuje reklama – v akejkoľvek forme – o to vnútornejšie sa vžíva mentálny mechanizmus predvídania a očakávania príjemných pocitov. O to konformnejšia je potom subjektivita človeka. Problém takto naformátovanej konformnej subjektivity však vyvstane v momente, keď vznikne priepastný rozdiel medzi sofistikovanosťou a množstvom stimulácií, vyvolávajúcich túžbu, a kvalitou prežívaných emócií v skutočnom živote. Frustrácia, ktorá z tohto napätia prirodzene vyplýva, sa napokon premieta do násilného konania, depresie, nihilizmu.

 Presne ako pred prevratom, tak aj v spoločnosti divákov je práca jedinou všeobecne akceptovanou modalitou ľudskej existencie. Kto za "komančov" nepracoval, šiel do basy. Situácia v Spojených Štátoch Amerických alebo v krajinách Európskej Únie sa tomuto stavu buď už fakticky rovná alebo sa aspoň zodpovedajúcemu mentálnemu nastaveniu približuje. Vladimír Špidla, európsky komisár pre zamestnanosť, dobromyseľne prehlasuje, že nik nie je nezamestnateľný, kým francúzsky prezident Nikolas Sarkozy nahlas uvažuje, ako trestať tých, ktorí odmietnu pracovnú príležitosť.
Paradox súčasnosti spočíva v tom, že práca všetky ostatné modality existencie porazila na hlavu práve v momente, keď sa samotní pracujúci stali nadbytoční. Nárasty produktivity, delokalizácia, mechanizácia, automatizácia a numerizácia drasticky znížili a rozdrobili objem živej  ľudskej práce potrebný na výrobu akéhokoľvek tovaru. Žijeme v spoločnosti pracujúcich, pre ktorých už takmer niet skutočnej pracovnej náplne vo výrobnom procese užitočných a originálnych vecí.

 V našej spoločnosti je samotná výroba vecí bezpredmetnou: rozhodujúca je dynamika pracovnej organizácie, jej „inovatívnosť“ a znižovanie jej „režijných nákladov.“ Nutnosť pracovať (deľba práce) nevychádza z logiky technických parametrov výrobného procesu konkrétneho výrobku a dokonca ani z logiky čisto ekonomického imperatívu ľudstva prežiť v prirodzene nepriateľskom prostredí, ale z politického imperatívu udržať pokope spoločnosť, ktorá je štruktúrovaná po osi predajca – spotrebiteľ, a ktorá sa vyznačuje troma kategóriami ľudí.
Kategória prvá: úzka skupina vysokokvalifikovaných zamestnancov vo výskume, koncepcii, kontrole a koordinácii, uplatňujúcich vedomosti potrebné pre kybernetizovaný pracovný proces. Dnes je jej moc väčšia ako kedykoľvek predtým.
Kategória druhá: široká škála nekvalifikovaných zamestnaní pre údržbu a dohľad nad procesom kybernetizovanej práce. Je prvej kategórii vydaná na milosť a nemilosť, ale medzi oboma niet ani len náznaku obdoby triedneho boja.
 Totiž: obe kategórie zamestnancov spája flexibilita. No kým pre privilegovanú menšinu ide o možnosť, pre väčšinu je to nutnosť. Nič to však nemení na skutočnosti, že flexibilná pracovná sila prechádza z jedného podniku do druhého bez možnosti vytvoriť zomknutú silu, schopnú spoločenského boja. Masa zamestnancov je vytlačená na pokraj výrobného procesu, a pri najmenšom zakolísaní odbytu býva od neho takmer okamžite úplne odstavená.
Možnosti antagonizácie a z toho vyplývajúca spoločenská sila všetkých pracujúcich je výrobným systémom, vyznačujúcim sa flexibilitou, rozdrvená na padrť, a rozprášená. Zosobnením tohto spoločenského vývoja je zamestnanec, ktorému bol zamestnávateľom nanútený právny štatút živnostníka. Flexibilný pracovník nemá remeslo, ale súbor kompetencií, ktoré predáva a uplatňuje v rámci tých najrozličnejších, časovo presne vymedzených misií.
Dôsledok: ľudia sa venujú predovšetkým výrobe seba samých. U poradcov úspechu trénujú celú škálu úsmevov a grimás vhodných pre pracovné pohovory. Nechajú si vybieliť chrup, implantovať vlasy alebo silikón pre strmší kariérny postup. V rámci utužovania kolektívu navštívia dokonca aj nočný klub. Nechajú sa mučiť učiteľkou angličtiny, aby boli hodní prebrať väčšiu zodpovednosť, vstúpia do zväzku manželského, a v príhodnom okamihu sa zas rozvedú. Zaplatia si kurzy herectva, kurzy líderstva, či seansu u poradcu pre rozvoj osobnosti, aby sa naučili lepšie zvládať konflikty na pracovisku.
Všetko je možné a vítané za predpokladu, že potenciál zvýšenia ekonomickej výkonnosti daného jednotlivca je zjavný. Tento mikrosvet osobných ambícií, pulzujúci nedočkavosťou dostať sa medzi vyvolených, ktorý na sto honov páchne potom z drilu k prirodzenosti, prezrádza len jedno - urputnú snahu zachrániť poriadok práce.

 Už teda nie je výzva predať svoju pracovnú silu, ale predať sa. Nenechávame si už platiť za to, čo robíme, ale za to, čo sme. Pri určovaní ceny už nemajú rozhodovať náklady na znovunadobudnutie našej pracovnej sily, ale trhové ocenenie našich kvalít a schopností - naše ovládanie spoločenských kódov a konvencií, náš talent v medziľudských vzťahoch, náš úsmev, vzhľad, či spôsob sebaprezentácie. Takto prácou odcudzené JA sa stáva predmetom tovarovej výmeny.

 To všetko v kontexte, keď podľa Medzinárodného Menového Fondu medzi rokmi 1983 a 2006 možno badať 5,8% pokles podielu miezd v hrubom domácom produkte krajín G7. V krajinách, tvoriacich staré jadro Európskej Únie, je to podľa Európskej Komisie 8,6% pokles. V slovenských číslach by to vyzeralo zhruba nasledovne: ak bol v roku 2006 hrubý domáci produkt Slovenska v stálych cenách niečo vyše 1275 miliárd korún, aplikujúc priemer EÚ možno sumu, ktorú si kapitál ukrojil navyšovaním zisku na úkor rastu miezd, odhadnúť na skoro 110 miliárd korún...

 Minimálne odcudzenie je stav, ktorý podnecuje (spôsobuje?) nepretržitú pripravenosť k mobilizácii. Keďže živá práca zdochýna, nová, dodatková forma socializácie spočíva v permanentnej mobilizácii divákov pod taktovkou po celom svete vznikajúcich a šírených výziev aktivistov „občianskej spoločnosti“ alebo samotných politikov. Mobilizuje sa za alebo proti čomukoľvek - za slušnosť v politike či na zimných štadiónoch, proti aidsu, hladomoru v sahelskej oblasti, interrupciám, klimatickým zmenám, kubánskym politickým väzňom, irackým obetiam americkej okupácie, ženskej obriezke, terorizmu...
Minimálne odcudzenie a kampaňovitá mobilizácia nám umožňujú zmieriť sa s poriadkom práce: zúčastňujeme sa na svojom vykorisťovaní a vykorisťujeme akúkoľvek spoluúčasť. To všetko s dobrým svedomím solidárneho člena globálnej dediny, či vzorného a predovšetkým slušného občana svojho štátu. V ideálnom prípade sa stávame malým podnikateľským subjektom – sám sebe šéfom a sám svojím výrobkom. Podstata tkvie v schopnosti akumulovať kontakty, najrôznejšie zručnosti, informácie, skrátka - akumulovať „ľudský kapitál“.

 Úrady práce v tom majú už dávno jasno, z hľadiska dobrého fungovania celého systému je však nanajvýš dôležité, aby v tom mal rovnako jasno ktokoľvek, kto príde o prácu. A práve to nie je také jednoduché. Popri spomenutých dvoch kategóriách pracujúcich, ktorí sa efektívne podieľajú na výrobnom procese, sa totiž množí počet tých, ktorí sú z pohľadu jeho funkčnosti nadbytoční. Ich jedinou úlohou v takto organizovanom ľudskom spoločenstve zostáva podieľať sa na odbyte produkcie – aj keď skromne, ale predsa spotrebovávať.
Práve táto masa v sebe ukrýva riziko sabotáže celého systému – všeobecnej pracovnej demobilizácie. Nejde o deti ani o starcov, ale o zákonite sa rozrastajúcu skupinu nezamestnaných. Prioritou tých, ktorí chcú zoči-voči tomuto riziku systém udržať, je teda zničiť všetko to, čo by mohlo práve nezamestnaným umožniť prežiť bez snahy zapojiť sa do pracovného procesu.

 Preto sa z práce nakoniec vždy musí stať nielen psychologická, ale aj existenčná nutnosť. Preto všetkým tým, ktorí tvoria v štatistikách kategóriu dlhodobo nezamestnaných, ktorí už určite stratili pracovné návyky, všetkým tým parazitom dobrej spoločnosti a neprispôsobivým živlom odkazujú: kto nepracuje, ten nech zdochne, alebo nech zhnije v base... Teda, kto môže, a nepracuje, tak ten nech... Ale vlastne, kto nemôže pracovať?
Lebo očividne sa na Slovensku mnohí zhodujú aspoň na tom, čo tvrdí napríklad taký Richard Sulík, a síce, že treba čo najviac čističov topánok, baličov nákupov, nosičov batožiny, upratovačiek, obsluhujúcich, masérov, prostitútok, školiteľov, poradcov či opatrovateliek... Nezhody vládnu len v tom, ako nastaviť pravidlá hry, ako k tomu ľudí dokopať, a ako ich v tom udržať bez nekontrolovateľných výbuchov pouličného násilia.

 Politický súboj sa v súčasnosti aj na Slovensku odohráva hlavne pri určovaní tej najúčinnejšej miery naočkovaného strachu o vlastný život. Rozdiel je len v použitých zastrašovacích metódach a prostriedkoch, ktorými možno ľuďom nanútiť poriadok práce.

 Nech nám je dovolené vybodnúť sa na prácu.
 

Na tento dokument sa nevzťahujú autorské práva. Pútnici vrelo nabádajú k jeho šíreniu. Pokračovanie nabudúce.

Súvisiace články:

• PÚTNICI: Politický manifest III.časť
• POLITICKÝ MANIFEST II
• Politický manifest