PÚTNICI: ZÁVER

Envoi

Aj my žijeme v smutnej dobe: po tvárach miliárd ľudí stekajú slzy, slzy utrpenia, a slzy nemohúcnosti. Tento smútok je prejavom nášho vnímania kapitalizmu.

Spoločnosť divákov je sústava, ktorá psychicky a fyzicky mobilizuje, pumpujúc energiu z pohľadu výroby nadbytočných ľudí. Prostriedky na prežitie udeľuje iba konformným subjektivitám, zaradeným do poriadku práce, nechajúc padnúť všetkých rizikových jednotlivcov a likvidujúc všetky rizikové skupiny, ktoré stelesňujú iné uplatnenie ľudského života, a tým jej odolávajú. Bezduchým život, živým smrť: také je heslo súčasnej mocenskej konštelácie.

Nástup ekologického kapitalizmu sa nezaobíde bez obdobnej selekcie ľudí ako aj zón vhodných na transformáciu. Chaos, ktorého vypuknutie očakávame, bude buď príležitosť pre takúto selekciu, alebo našim víťazstvom nad celým týmto ohyzdným projektom.

Na začiatok musíme preraziť obkľúčenie osamelosti – vedome na seba vziať spoločenské puto a vytvárať solidárne, skutočné, konkrétne medziľudské vzťahy. Navštevovať sa, stretávať sa, a nie len zostavovať zoznamy adries, čísiel a internetových odkazov.

Smutných ľudí akokeby obklopovala kulisa a zástup figurantov. Príroda, zvieratá, svet sú pre nich len množinou použiteľných rekvizít. Akokeby bol každý z nás len hlavným a jediným hrdinom svojho života. Lenže jedinec je výmysel, nálepka. Byť osobou znamená prijať spolupatričnosť so svetom, pochopiť, že spoluvytvárame látku sveta.

Treba sa nám vymaniť z otrockých reflexov. Moc nerozhoduje o skutočnosti nášho života. Mocní sú vždy odsúdení na aspoň čiastočné plnenie prianí ľudu. Problémom nie je, že by bola moc skorumpovaná a že by mohla svojvoľne konať. V každom mocenskom usporiadaní sa zrkadlí určitá forma ľudskej spoločnosti.

Vláda len spravuje, udržiava poriadok, nemá moc zvrchu meniť spoločenskú štruktúru, pokiaľ jej to neumožňujú ľudské vzťahy v jej základoch. Vláda a moc sú oddelené. Nemôžeme od uzákonenia čohokoľvek očakávať, že je samo osebe riešením, uskutočnením zmeny. Nemôžeme napríklad s plnou vážnosťou od vládcov vyžadovať zákony, ktoré by potierali korupciu a klientelizmus, pokiaľ v samotných spoločenských základoch medzi ľuďmi prekvitajú práve korupčné a klientelistické vzťahy. Bez exitujúcej siete solidarity a vzájomnej pomoci medzi ľuďmi zákonodárstvo ochraňujúce núdznych a slabých nemá žiadny účinok.

Treba nám rozbiť mechanizmus smútku, v ktorom síce máme rôzne názory, ale len jednu prax, kde názorová rôznorodosť nemá žiadny dopad na skutočnosť. Odmietnuť spoločnosť divákov znamená prestať byť divákom vlastného života, divákom sveta. Zaútočiť na virtuálny svet.

Začať odboj proti poriadku, disciplíne sériových divákov, ktorí si zborovo v ten istý čas sadajú pred zapnutý televízor, neznamená abstraktne vyrozprávať, aký by mal byť svet, ekonomika alebo výchova. Začať klásť odpor znamená nájsť svoju pravdu, a neústupčivo sa jej držať. Každé povstanie začína ľudským zblížením tých pár, ktorí sú ako prví ochotní držať sa spoločnej pravdy do dôsledkov.

Pravda nie je náhľad na svet, ale to, čo nás k nemu púta. Pravdu nevlastníme. Stretnutie, objav, štrajk, zemetrasenie: v každej udalosti vzniká pravda ak sa mení náš spôsob bytia. Akékoľvek zistenie, ktoré je nám ľahostajné tom zmysle, že v nás nevzbudzuje pocit nutnosti z neho vyvodiť dôsledky pre náš spôsob bytia, nie je pravdou.

Akékoľvek mocenské usporiadanie sa udržiava strachom. Ten pochádza z našeho pocitu zraniteľnosti. Žijeme na území, ktorého súčasná tvár je výsledkom niekoľkých storočí policajnej represie. Najprv bol ľud vyhnaný z vidieka, potom z ulíc, potom z mestských štvrtí, a nakoniec aj z pred vchodov panelákov v šialenej nádeji, že všetko živé možno zadržiavať medzi štyrmi stenami súkromia.

Cítime sa bytostne závislí od mesta – od jeho lekárov, od jeho obchodov a poľnohospodárstva, od jeho poriadkovej služby. Toto neformulované vedomie našej zraniteľnosti automaticky okliešťuje dynamiku akéhokoľvek sociálneho pohybu súčasnosti: túžime po bezpečí, a bojíme sa kríz.

Už však niet kam ustupovať.

Preto odvahu! Akákoľvek strata kontroly je prijateľnejšia ako pokračovanie vo spravovaní krízy. Nech v sebe znovuobjavíme život, a nech prídu časy, v ktorých hodno žiť.

My budeme pripravení.

Naučíme sa premiestňovať a komunikovať mimo súčasných komunikačných tepien.

Naučíme sa pestovať plodiny a chovať zvieratá, a znovu zaľudníme vidiek.

Ako prví ľudia: budeme sa vzdelávať v údoliach a hájoch, ako za čias Platónovej akadémie, za čias prírodnej mágie a intuitívneho racionalizmu bez strachu z toho, či dostaneme na kúrenie alebo na výplaty.

Vytvoríme komúny – tisícky skupín odhadlaných ľudí, ktorí vo vzájomnej dôvere odhodia kazajku jednotlivcov, a pri meraní si síl so skutočnosťou sa budú spoliehať len na seba. Presne tak, ako napríklad v New Orleans zdevastovanej hurikánom Katrina.

Zatiaľ ale buďme v ústraní. Pozorovať pofy tých, ktorí v spoločnosti divákov niečo znamenajú, pomáha pochopiť radosť toho, ktorý v nej neznamená nič. Vyhýbajme sa viditeľnosti ako dlho sa len dá. Aj keď žiadna sila nemôže v ústraní mohutnieť donekonečna, snažme sa čo najviac oddialiť okamžik zjavenia sa. Pretože čím neskoršie nás reflektory zviditeľnia, v o to väčšej sile sa zjavíme. V momente nášho vystúpenia na svetlo Božie sa totiž začne odpočet: buď, alebo.

Nech len teda príde koniec zásob ropy, nech sa prerušia medzinárodné toky tovarov, služieb, kapitálu a ľudí, nech sa spustia obrovské spoločenské otrasy, nech len príde zdivočenie obyvateľstva, ohrozenie planéty, koniec našej civilizácie!

Však uvidíme.

Pútnici Slobody zo základne Saint Just

Explicitne ďakujú:

Sestrám a bratom zo základne Santa Clara, sestrám a bratom  z Alternatívnej Siete Odporu zhromaždeným v  Buenos Aires, Neviditeľnému Výboru, Guy Debordovi, Alain Badiouovi .

Na tento dokument sa nevzťahujú autorské práva. Pútnici vrelo nabádajú k jeho šíreniu

Súvisiace články:

• PÚTNICI: Manifest V. časť
• PÚTNICI: Politický manifest IV. časť
• PÚTNICI: Politický manifest III.časť
• POLITICKÝ MANIFEST II
• Politický manifest