JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec medzinárodnej hegemónie USA

Trumpova vláda očividne naznačuje koniec medzinárodnej hegemónie USA. Medzinárodný hegemón vie definovať pravidlá, ktoré nachádzajú ...

[Joachim Becker]

Amerikán

Jeden môj priateľ vyhral v lotérii zelenú kartu a z Rumunska emigroval do Spojených Štátov Amerických. Ako o pár rokov neskôr s pokorou ...

[Tiburon]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Abrahim H. Khan: ľudské práva sa môžu stať rigidnou doktrínou

Kríza žánru | Autonómna zóna | Stanislava Chrobáková Repar | 17.02.2015

_ma_small

Profesor Abrahim Khan je jeden z najuznávanejších odborníkov na svetové monoteistické náboženstvá a filozofiu náboženstva. Moje otázky ho v istom zmysle uviedli do rozpakov. Tvrdí, že ak dnes akademici prechádzajú do sféry publicistiky či zmluvne podchyteného „korporatívneho výskumu“, alebo ak sa verejne vyjadrujú napríklad aj k otázkam o smerovaní ľudskej spoločnosti či politicky korektnom naprávaní jej dlhov, od politikov, kazateľov, novinárov alebo blogerov sa v ničom neodlišujú: „Svoje pohľady vydávajú za pravdu alebo za poznatky o realite, v skutočnosti sa však venujú promócii svojich záujmov, ktorá súvisí s ich symbolickým ziskom, reputáciou alebo vlastným zabezpečením.“ A pre istotu dodáva: „Aj moje odpovede sú takýmto spôsobom poznačené.“ Nepoznám skromnejšieho a úprimnejšieho človeka, ktorý by tak kriticky voči sebe (a tak ústretovo voči iným) vymedzoval svoj vlastný priestor. A nemusel by. Profesor Khan tým však mimovoľne odpovedal na otázku, prečo sa politické špičky vo svojom konaní neinšpirujú u (naj)inteligentnejších a (naj)vzdelanejších elít, hoci ich majú rovno pod nosom. Ukazuje sa, že problém môže byť na obidvoch stranách pomyselného dialógu.

■ Prešiel podľa vás svet nejakou významnou zmenou v súvislosti s nedávnymi udalosťami v Paríži? Nemám na mysli iba teroristický útok na redakciu Charlie Hebdo, ale aj masové vyjadrenie solidarity s jeho obeťami, odsúdenie podobných násilných činov a terorizmu či účasť najvyšších politických predstaviteľov (pravda, okrem B. Obamu a V. Putina) na veľkej demonštrácii pod spoločným sloganom „Ja som Charlie“.

● Svet sa stále mení. Ide o proces prirodzenej obnovy alebo pohybu. Mení sa, alebo skokovito posúva. Je to zmysluplná zmena, ale je to aj príležitosť pre politicky a byrokraticky podkutých či prešibaných. Pre takýchto má zmena zmysel, ak prináša zmenu najmä im. Prirodzenú obnovu predstavuje hnutie ľudí vychýlených zo svojej pozície. Prostredníctvom spoločenského tlaku sa usilujú dosiahnuť stabilitu alebo stratenú rovnováhu, resp. podmienky pre homeostázu. Spomínané vychýlenie môže zapríčiniť živelná pohroma, ale aj vyvolaná katastrofa. Jej traumatické účinky sa môžu prejavovať v masovej alebo kolektívnej (stádovitej) mentalite, povzbudzované alebo podpichované prefíkanými, manipulatívnymi jednotlivcami či skupinami. Sem patria ľudia na všetkých úrovniach cirkvi, presnejšie organizovaného náboženstva, politici, rodiny podnikateľov s mocenským vplyvom, vlády, politické aliancie i medzinárodné spoločenstvá suverénnych štátov.

Solidarita s obeťami v takomto masovom/kolektívnom povedomí alebo hnutí neexistuje. Je to skôr príležitosť na odventilovanie, vypustenie nazbieraných frustrácií. Presne tak, ako to vykonávajú alebo k tomu smerujú národné sviatky a obrady, s výnimkou postupov podliehajúcich predpisom.

Svojho zástupcu do Paríža neposlala ani Kanada. Jej premiér je, spolu s celou vládou, známy pre svoj represívny postup voči pravdivým informáciám, tiež obmedzovanie slobody tlače, ale aj niektorých iných ľudských práv súvisiacich so slobodou. Ľudia v Kanade na to obyčajne rýchlo zabudnú, alebo im chýba zmysel pre históriu. Pomocou dnešných informačných technológií je jednoduché dosiahnuť to. Tí, ktorí sa identifikujú s Charliem, by sa mohli identifikovať aj s Cézarom, Nerom alebo kýmkoľvek iným, kto vyznieva ako martýr. A malý incident by zakaždým mohli obrátiť na kauzu par excellence. Aj v súvislosti s Charliem sa stádovitá mentalita dala do pohybu. Kierkegaard o tomto jave hovorí vo svojej práci Súčasnosť, pôvodne publikovanej pod názvom Dva veky.

Čo sa týka solidarity, je to udička („bandwagon“) pre zástupy slaboduchých, ktoré sa bez rozmyslu pridávajú k väčšine. Ak sa pozrieme na súčasnú Európu, kde boli všetci tí solidarizujúci sa entuziasti, keď Izrael nedávno zdecimoval Palestíncov na území Gazy? Kanada a USA namiesto aby agresiu zastavili, radšej s ňou súhlasili. Kde ostala solidarita v rámci úsilia vyhlásiť agresora za zodpovedného a podporiť snahy o jeho obvinenie z vojnových zločinov? Informácie hovoria jasnou rečou. Zabitých bolo až do 2 192 obyvateľov Gazy, vrátane 513 detí, zranených do 11 100 ľudí... atď.

Povedzme že údaje nie sú presné a počítajme len s polovičnými obeťami. Pri porovnaní s tragédiou v Paríži, ktorej venujeme toľko pozornosti, je ich ešte vždy veľmi veľa. Môžeme sa pristaviť aj pri páde berlínskeho múru, teda symbolu konca studenej vojny. Opýtať sa, či solidarita, ktorá viedla až k jeho pádu, bola a je skutočne naplnená, či bola výhodou. Výhodou – pre koho? Pre Západ sa otvorili nové trhy, jestvujúce domáce hospodárstvo i ekonomická spolupráca sa však dostali do ťažkostí. Ukrajina, ktorá v súvislosti s ekonomickými zábezpekami či so zárukou príjemnej možnosti vycestovať aj do schengenského priestoru dosiahla akúsi čudnú slobodu, si to začína uvedomovať. Túžba získať prácu v Severnej Amerike alebo kdekoľvek inde na svete a odňatie ústavného práva na používanie ruštiny ako úradného jazyka vyhrotili už aj tak ekonomicky krehkú situáciu. Podpísala sa na nej skorumpovaná ukrajinská vláda. Kde dnes ostala solidarita s Ukrajinou? Európska únia svoje hranice pre utečencov z Ukrajiny neotvorila. Namiesto toho v spoločnom dvojzáprahu prehliadala skutky skorumpovanej vlády. Bol to dvojzáprah, hoci Západ to nikdy takto nepomenoval. Takýto obchod so solidaritou nie je morálna odozva, ale predstavuje odozvu špecificky emocionálnu – ako reflex v kolennom kĺbe. Skrátka, nie všetky zmeny sú zmysluplné. A vždy sa treba opýtať: „Zmysluplné pre koho?“

■ Čo si myslíte o spomínanom slogane, ktorému sa ihneď dostal pohotový komentár v podobe anti-sloganu: „Ja nie som Charlie“? Obviňovanie jednej alebo druhej strany z osudnej provokácie – kam to povedie? Je v tomto zmysle modloslužobníctvo tiež propagandistickou kategóriou?

● Sama ste to naznačili – ide o modloslužobníctvo ako najnezodpovednejšiu propagandistickú kategóriu. To je moja odpoveď. Vyplýva to z toho, čo som už povedal. Pozitívna formula „Ja som Charlie“ nie je len provokatívna, ale je aj pomstychtivá. Nie je prejavom slobody tlače, ale je pornografiou. Znázornenie, zachytenie udalosti senzáciechtivým spôsobom za účelom vyvolania rýchlej, intenzívnej citovej reakcie, to je pornografia násilia. Je to predvádzanie stádovitej mentality, ale aj debakel v snahe deklarovať sa ako tá časť občianskej spoločnosti, ktorá dopúšťa satiru. Ale čo je to satira? Hovorenie pravdy lživými prostriedkami. Čo z toho je pravda a čo lož v čase, keď satira už nie je satirou, ale je neviazanosťou, neslušnosťou a oplzlosťou vydávanou za slobodu slova?

Občianska spoločnosť má svoje morálne obmedzenia aj postihy. Nemôžeme rozprávať alebo konať tak, ako by sme chceli, ale musíme to robiť spôsobom a jazykom, ktorý je úctivý, slušný. V danom prípade ide o občiansku ústretovosť a slušnosť. Charlie Hebdo je znovuvynález. Francúzsko ho už v minulosti stoplo pre obscenitu, vtedy vychádzal pod titulom Hari Kiri (harakiri). Ľudia majú krátku pamäť, možno zastretú pod prílivom emócií. A nielen v Kanade, ale aj vo Francúzsku a v Dánsku. Vo všetkých týchto krajinách sú v platnosti zákony proti obscénnosti, šíreniu nenávisti, útokom na široko akceptované náboženské presvedčenia.

■ Koncepcia ľudských práv – prečo nie je predmetom verejnej diskusie aj v súvislosti s posledným vývojom udalostí vo svete? Najmä keď sa ukazuje, že hranica medzi obhajobou ľudských práv, niekedy až v podobe ad absurdum, a násilím je oveľa krehkejšia a aktuálnejšia než kedykoľvek predtým? Nehrozí aj tu premena „živej látky“ na ustrnutú doktrínu náboženského a politického boja? A ako zaobchádzať s takto vyprázdneným priestorom, ktorý dnes zíva v obyčajnom ľudskom vedomí a svedomí?

● Ľudské práva sa stali nástrojom pôsobenia iba nedávno, hoci majú dlhú históriu. Spomeňme aspoň Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijatú na pôde OSN, a mohli by sme ísť ešte dozadu. Svoju údernosť však získali v podstate až vďaka prezidentovi USA Jimmymu Carterovi, ktorý z tohto nástroja urobil pilier americkej zahraničnej politiky. Rovnako vďaka občianskemu aktivizmu spojenému s medzinárodným hnutím za práva žien, a tiež kanadskému vývozu ústavného rámca pre ľudské práva (Kanadská charta práv a slobôd). Konkrétne výsledky sa viažu na posledných tridsať rokov, keď sa k tejto téme vyjadroval celý rad dôležitých osobností, povedzme americká filozofka Seyla Benhabib, prezident Bill Clinton a mnohí iní. Isteže, tento vývoj má svoju históriu, upozorňujem len, že ľudské práva sa stali účinným nástrojom relatívne nedávno. Aj napriek skutočnosti, že jeho inštitucionalizácia prebehla ešte pred druhou polovicou 20. storočia. Ľudské práva predstavujú politický nástroj a to na základe právnej, medzinárodne uznávanej platnosti. Pravda, nástroj odstránený z dohľadu, ak nevyhovuje interesom nespokojných zainteresovaných strán, ktoré sa usilujú o konkurencieschopnú ekonomickú a politickú (neokoloniálnu) nadvládu.

Len si spomeňme na pakistanské dievča, ktoré sa stalo ikonou v rámci práv detí. Radi by sme verili, že pri tom asistovala dobrá vôľa a že to malo svoj zmysel, ale zase: zmysel pre koho? Dievča sa stalo predmetom prepiatej pozornosti, získalo vzdelanie, a niektorí z jej manažérov na tom dobre zarobili a získali slávu. Nemali by sme však stratiť zo zreteľa skutočnosť, že sme morálni ľudia v nemorálnej spoločnosti. Aj ako objekt momentálnych nálad špekulantov alebo tých, čo manipulujú spoločnosťou a jej jednotlivými zložkami. Ako napísal Shakespeare: ‚Diabol môže pre svoj účel citovať aj bibliu. Skazená duša podávajúca božské svedectvo je ako podliak s úsmevom na tvári.‘ Vždy nám hrozí nebezpečenstvo, že nástroj sa môže stať modlou – tak je to aj so slobodou. Zmocnili sa jej záujmové skupiny. Platón vo svojom Štáte (spis Politeia) opisuje, čo všetko sa v takom prípade môže stať. Zachytáva rozličné spôsoby náhleho zrútenia spoločenskej utópie.

Je v tom, čo hovorím, závan cynizmu? Nie celkom. Ide skôr o zistenie, že človek je morálna bytosť nachádzajúca sa v nemorálnom svete. A to treba mať na pamäti. Aby som to trocha rozviedol: a) jednotlivci sú schopní uvedomiť si potreby a záujmy iných a mohli by im – v procese riadenia a rozhodovania – vytvoriť príležitosť na ich realizáciu; b) sú obdarení schopnosťou sympatie a náklonnosti k iným, ktorá by ich mohla viesť k učeniu, sprostredkovaniu vlastných poznatkov; c) ich racionálnosť ich povzbudzuje, aby konali dobro a boli spravodliví k seberovným, resp. rovnakým; d) samotná spoločnosť nemá morálnu silu kontrolovať človeka s jeho inštinktami a primárnymi potrebami, napríklad v záujme ich prekonania, pretože nie je nositeľkou racionality, ani zmyslu pre transcendenciu, presahovanie seba samej. Jednoducho, spoločenská alebo skupinová morálka je menej účinná v ovládaní či už individuálnych pudov, aby neostalo iba pri nich, alebo neobmedzeného egoizmu. To, čo tu uvádzam, je len hrubý náčrt tematiky, ktorou sa zaoberal Reinold Niebuhr, americký náboženský mysliteľ z polovice 20. storočia. Myslím, že podal výstižné resumé ľudskej situácie. Moje názory sa tiež opierajú o myšlienky iných, ktoré sa zdajú byť zmysluplnými alebo sa vzťahujú k súčasnej situácii. Na to netreba zabúdať.

Pre slobodu v podstate platí, že treba konať spravodlivo a civilizovane vzhľadom na občiansku spoločnosť. Takú, ktorá pripúšťa dialóg, myslenie a vyjadrovanie bez urážok a oplzlostí, ale aj nesúhlas a opozíciu formou kritiky. Navyše, ústretovú a pohostinnú ku kultúram a vieram, ktoré s ňou nemusia celkom rezonovať. Ktorá teda aj iným kultúrnym skupinám a ich členom umožňuje, aby nažívali v spokojnosti a v dostatku. Takýto postup nie je to isté ako slobodné pestovanie modloslužobníctva.

Iste, ľudské práva sa v istých ohľadoch môžu stať aj rigidnou doktrínou. Jednak už ich chápaním, ale aj aplikovaním v snahe dosiahnuť zmenu na báze čo najväčšej vzájomnej výhodnosti, alebo tzv. „vyvolávaním duchov“. To preto, lebo ľahko môže dôjsť k ich zámene s prirodzenými právami, ktoré si pre svoje pochopenie nevyžadujú kupecké počty (typu „straty – zisky“), aby mohli zodpovedne pôsobiť. Uveďme si príklad. Naplnenie práva, podľa ktorého by malo byť pracovné miesto vybavené výťahom aj pre vozičkárov alebo invalidných zamestnancov, sa môže v konečnom dôsledku prejaviť v menšom obrate podniku alebo sa môže podpísať aj na jeho krachu. To znamená, že snaha vyhovieť znevýhodneným môže následne ohroziť ľudské práva iných. Takýto prípad vystihuje spomínaný „kupecký“ aspekt (strata-zisk) ľudskoprávneho prístupu.

No ešte dôležitejšie je, aby sme pochopili, že ľudské práva sa vo svojom najhlbšom jadre viažu na koncept dôstojnosti. Teda nie na koncept obstarávania služieb alebo umožňovania slobody prejavu a pod. V rámci kresťanského kontextu sa koncept dôstojnosti vzťahuje aj k človekovej schopnosti transcendencie, možnosti prerásť seba samého (čiže k Bohu) a zároveň k jeho vzťahu k spoločnosti (teda k iným). Dôstojnosť treba vidieť v súvislosti s tým, čo je konečné. Je to hodnota hodná našej úcty i rešpektu. Zakotvená je v náboženských ideách. Ľudské práva oddelené od tohto ich východiska môžu fungovať aj ako strašiak pre deti. Alebo ako rigidná doktrína v rukách byrokratov, ktorí nedorástli na to, aby ich plne pochopili, a ktorí nevidia, že sú spojené s rovnosťou pred Bohom. Inak povedané – so spravodlivosťou a nestrannosťou.

Keď teda prezident Jimmy Carter zaviedol koncepciu ľudských práv do zahraničnej politiky USA ako jeden z jej pilierov, možno mal na mysli práve toto ich bohaté historické zázemie, spojené s predstavou dôstojnosti človeka pred Bohom. Koncepcia je užitočná a potrebná, ale jej využitie sa odcudzilo svojmu východisku.

Navyše, ľudské práva treba chápať na pozadí feudálneho spoločenského poriadku aj s jeho koncepciou následníckych pravidiel, božských práv atď. Mali prelomiť nadvládu týchto pravidiel, oslobodiť človeka z nevoľníctva a podriadenosti, o ktoré sa, v spolupráci s vtedajším režimom, usilovala aj cirkev. Tento pôvod a výklad koncepcie ľudských práv sa ich premenou na doktrínu takisto vytráca. Akademici a intelektuáli sa pokúšajú koncept opraviť – pripomenúť alebo znovu ho predstaviť aj s celým jeho bohatým východiskom. Keď sa koncepcia alebo nejaký pojem „oholí“, oberie o svoj pôvodný kontext vnímania, vždy je to boj. To isté platí, ak sa ho zmocnia nejaké záujmové skupiny či jednotlivci. Samozrejme že jazyk neostáva večne rovnaký a pojmy sa vyvíjajú. No niektoré z nich prechádzajú namiesto vývoja odcudzením alebo ustrnutím. V Severnej Amerike takto používame aj pojem slobody, bez uvedomovania si jeho pôvodných súvislostí. Najčastejšie ho rozumieme vo význame „urob, ako sa ti páči“.

■ Je podľa vás kritická masa mlčiacich moslimov smerodajná – alebo je jej význam pre súčasne dianie vo svete naopak zanedbateľný?

● Áno, mlčia. Nepichajú do osieho hniezda. Ten problém nenarástol v ich záhrade. Nepotrebujú znevažovať svoj spôsob života alebo náboženské kultúry charakteristické pre ich krajiny. To je náš domáci (západný) problém. Neváhali by však ísť do ulíc, aby rozniesli najvyšších predstaviteľov západných vlád, ich represívny prístup alebo taký spôsob života, v ktorom je človek polapený do osídel rozvášnenej stádovitej mentality. Majú slobodu tlače, aby mohli povedať čokoľvek o iných (o zvyšku sveta), no už nie o svojich vlastných vládach. Koniec koncov, to isté máme na Západe – démonizujeme svojho nepriateľa, ale aj iných, inakších. A pretože to robíme z vlastnej vôle a presvedčenia, dostávame sa do vážnych ťažkostí. Zákony, ktoré sa dotýkajú pošpinenia mena a cti, nenávistného prejavu a pod. sú nástrojmi charakteristickými pre Západ v rámci obmedzovania skutočnej slobody ľudí. V Charlie Hebdo sa domnievali, že ju obhajujú, a zároveň siahali po ignorancii alebo nezdravom revanši, vyjadrujúc sa prostredníctvom vyzývavých provokácií.

■ Kedy povstávajú „boží bojovníci“? Na čo by sme mali byť v tejto súvislosti obzvlášť pozorní?

● Nie som si istý, či správne rozumiem vášmu termínu „boží bojovníci“ alebo čo sa pod tým myslí. Môžeme ho rozumieť ako označenie pre veriacich ľudí, ktorí sa postavili proti nespravodlivosti a útlaku. Takýchto bojovníkov nájdeme v každom období, dokonca aj v ich vlastnom prostredí, ak sa veci neuberajú správnym smerom: Ján Hus, Martin Luther, Martin Luther King, Gandhi alebo taký JR (streetartový umelec – pozn. S.R.) – všetko sú to povstalci a boží bojovníci. Berrigan brothers (jezuiti USA), William Stringfellow (kvaker) alebo Sloane Coffin (kazateľ v Yale) a veľa ďalších náboženských vodcov riskovalo svoje životy. Protestovali proti represiám alebo proti vojne, ktorú viedli ich vlády vo Vietname. No ich poslanie postaviť sa na božiu stranu v nijakom prípade neznamená, že boli hlúpi alebo ťahali za kratší koniec. Vezmime si len bibliu (List Efezanom 6:12), ktorá hovorí o vládcoch a mocnároch, tiež vládcoch tmy, zdôrazňujúc pritom, že náboženský boj je zameraný proti (ich a vlastne akémukoľvek) panstvu.

Mocnými vládcami sú dnes vlády, politické systémy alebo ideológie, hospodárske korporácie, multinacionálky, geopolitické aliancie, ktoré v mene slobody podnecujú teror (presne to robia západne vlády) a ľudí nechávajú strádať bez práce, ekonomicky na dne. Do toho patrí aj organizovaný zločin a podobne. Boží bojovníci sú teda tí, ktorí si trúfajú bojovať alebo odporovať. Biblia tiež vraví – byť nevinný ako jahňa, ale prefíkaný ako zmija. Boj v duchovnom zmysle bojovníka nevyhnutne privedie ku zrážke s mocnými a vladármi – Kierkegaard to videl veľmi jasne. A platí to, koniec koncov, tak pre kresťanstvo, ako islam.

Ale termín „boží bojovníci“ môžeme rozumieť aj inakšie. Ako bojovníkov, ktorí v mene boha vzali do rúk zbrane. Tak to bolo v mene kresťanstva, islamu aj niektorých ázijských náboženstiev (príklad obetovania sa budhistických kňazov). Myslím si, že tu ide o politické náboženstvo. Alebo náboženstvo, ktorého sa zmocnila hŕstka špekulantov, aby ho zneužila pre svoje záujmy. V každom prípade, aký je to boh, ktorý potrebuje ľudí, aby mohol uskutočniť svoje (jeho alebo jej) pracovné zámery? Boh nežiada ľudí, aby zaňho bojovali. Monoteistické náboženstvá – judaizmus a islam, ale do značnej miery aj kresťanstvo, však majú tendenciu obracať sa na rozhnevaného boha. Na boha pomsty, proti ktorému by bolo treba postaviť ideu milosrdenstva a súcitu alebo nekonečnej vďačnosti.

Títo „boží bojovníci“ sú prevodovými pákami náboženstva, ktorého sa niekto zmocnil pre politické účely. V tom sa odlišujú od duchovných zápasov v samotnom človeku. Podstupuje ich, aby mohol vykročiť správnou cestou a priblížiť sa Bohu.

■ Medzinárodné vzťahy a súčasná zahraničná politika stoja na dvoch kľúčových princípoch: na štátnej suverenite, teda aj nedotknuteľnosti hraníc jednotlivých štátov, a súčasne na práve národov na vlastné sebaurčenie. Ukazuje sa, že tieto dva princípy sú v mnohých prípadoch nezlučiteľné, presnejšie, že sa dostávajú do protikladu. Stačí sa pozrieť na problémy Krymu a Ukrajiny, Kosova a Srbska, Katalánska a Španielska… Ako by mali byť tieto východiská (a nielen z politického hľadiska) vnímané a preformulované, aby vyhovovali potrebám nášho času, resp. súčasného sveta?

● Suverenita je dnes už zastaraný koncept, ktorý odkazuje na exekutívu najvyššieho domínia alebo autority. Od podpísania westfalskej zmluvy však už tento koncept začal prechádzať najprv podprahovými, v 20. storočí už aj radikálnejšími zmenami. Až po bod, kedy by sme ho mali začať chápať ako samozrejmé vzájomné uznanie vždy jedinečných právnych poriadkov medzi krajinami. Ale tiež právo každej z týchto krajín participovať na formulovaní medzinárodných právnych predpisov a formovaní politík či požadovať výkon medzinárodného práva (v spolupráci so spojencami) aj nad rámec záležitostí súvisiacich s domácou populáciou a ústavným rámcom. Asi takto, povedané v kocke. Rád by som však podčiarkol, že dôraz je na vzájomnom uznaní, právach a spolupráci spojencov. Ide o koncept vzájomnej závislosti. Nie je tu nič o výkone moci alebo schopnostiach a právomociach. Viazaný je aj na uznanie priepustnosti hraníc alebo uznanie voľného pohybu ľudí cez hranice.

Ako vidieť, v chápaní konceptu suverenity došlo k zmenám – stali sme sa globálnou dedinou. Nie sme ostrovom alebo domíniom, územím spravovaným iba pre seba. Čo sa týka situácie na Ukrajine, Krym viedol dlhé vyjednávania s Ruskom ohľadom bezpečnosti hraníc, ktoré sú menej priepustné. Dohovory v takomto dvojzáprahu vždy predstavujú nebezpečenstvo, a mohli by tu sme poukázať aj na iné záležitosti. V oblasti medzinárodných vzťahov totižto platí princíp, že dohody alebo jednania sa majú odvíjať len za prítomnosti pozorovateľov – a v danom prípade to tak nebolo. Isté riziko teda pretrvávalo a nijaká veľmoc si takéto riziko nemôže dovoliť. Spomeňme si na Kubu a USA, Latinskú Ameriku a USA (Monroeova doktrína), Filipíny a USA. Ako vtedy Spojené štáty reagovali? Alebo na prípad Falklandských ostrovov a Británie – kde ostala suverenita?

Aj jazyk je dôležitý, už z pohľadu práva na výkon práva vo vlastnom jazyku, teda nielen ako významná kultúrna otázka. Ruština bola šmahom ruky vyčiarknutá z ústavy, postarala sa o to chunta pri moci. Predstavme si, že by sa to isté stalo v Kanade a z ústavy by vypustili francúzštinu. Alebo si predstavme iné príklady – a ľahšie pochopíme, akým dôležitým aspektom suverenity sú jazykové garancie zakotvené v ústave. Bytostne sa dotýkajú práva na sebaurčenie národov. Treba ich prijímať so všetkou vážnosťou a úctou ku kultúrnym ikonám (sem patrí aj jazyk) či iným zárukám pre obyvateľstvo.

Podstatné však je, že hranice dnes už nie sú nedotknuteľné. Naopak, umožňujú pohyb ľudí a tak sú aj koncipované, ako porózne alebo pretržité, deravé. Preto treba aj suverenitu chápať inakšie.

To, čo sa stalo na Ukrajine, je teda z hľadiska medzinárodných vzťahov celkom pochopiteľné a mnohé z toho možno do značnej miery pripísať na účet scestnému verbalizovaniu a eskaláciám napätia v rámci samotnej Ukrajiny. Eskaláciám, ktoré vyplynuli z pôsobenia skupín, ktoré sa dožadovali spojenectva so Západom, a tak na národné povedomie pôsobili polarizačne. To sa prenieslo aj do oblasti zabezpečovania kultúrnych potrieb a istôt, spôsobu vládnutia (otázka pripustenia k vzdelávaniu, ďalšieho rozvoja) atď.

■ Ako blízko alebo ďaleko sme podľa vás k politickej a možno aj ekonomickej (paradoxne, v skrytej prvej línii) konfrontácii, ktorá môže mať pre nás všetkých nezvratné dôsledky? V čom alebo kde vidíte najväčšie riziká alebo centrá ohrozenia svetového mieru a aké sú naše možnosti predísť tejto konfrontácii? Alebo sme v nej už až po uši?

● Na frontovej línii stojíme už od ukončenia studenej vojny. Od okamihu, keď neoliberálne kruhy v USA plánovali zaplniť vákuum, ktorá vzniklo pádom komunizmu. Vládnutie svetu, pravdaže pod rúškom globalizácie a vývozu poznania (ktoré sa neuskutočnilo), je však vyhradené len pre západné krajiny, prípadne krajiny, ktoré sú ich klientmi. Čí astronauti, kozmické lode, komunikačné satelity ovládajú vesmír? Konfrontácia je už tu, je prítomná. Rusko, Irán, Čína patria medzi krajiny, ktoré sa dominancie USA vážne obávajú. Nejde o zbrane, ale o zahltenie myšlienok i citov ľudí prostredníctvom médií. Pomocou sociálnych sietí, instagramu, twitteru, facebooku, blogov a i. sa robí subtílnejšia vojenská propaganda. Vyvoláva sebauspokojenie i pocit dôležitosti u každého idiota. Napríklad tak, že človeka zbavuje morálnej zodpovednosti za to, čo povie. Dezinformácia sa vydáva za informáciu, a dokonca za poznanie.

Počítačové médiá na báze umelej inteligencie nahradili Hlas Ameriky. Vďaka svojej propagandistickej mašinérii je do tejto pozičnej vojny (katolíci a protestanti, fundamentalisti a reformátori) vtiahnutá aj cirkev. Názormi, ktoré hlása, často vyjadruje podporu vládnym, ale aj iným politikám. Fox Media v USA podporuje konzervatívne, republikánske stanoviská – využíva pritom Gramsciho návrh kooptácie v praxi. Od neho sa, paradoxne, učia.

Vlády musia všetky tieto otázky zabaliť do jediného balíčka. USA a ich naftoví spojenci na Strednom východe sú pripravení potrestať Putina za to (áno, to je to slovo používané Západom – trestať), že bráni svoju vlastnú stratégiu a vojenské záujmy na Ukrajine. A zaplaviť trh naftou bez toho, aby si zvážili dopady na zvyšok západnej ekonomiky aj s jej obavami a biedou. „Ja som Charlie“ je len príležitosť odviesť pozornosť más od ekonomického trasoviska, v ktorom sme namočení až po uši. Kanadský dolár stráca hodnotu, baltické krajiny ani najmenej nevnímajú, že by ekonomické sankcie proti Rusku pomáhali ich ekonomikám. Ropa zaplavujúca trh má na svedomí krach tovární a výrobných podnikov. Ľudia v Kanade sú bez práce. Veľkoobchod so 133 prevádzkami (ako Wal-Mart), ktorý otvorili iba pred 4 rokmi, oznámil, že so svojím pôsobením v Kanade končí. Prevádzku v Kanade zatvára aj firma Sony. Kanada sa pustila do vedenia vojny s Irakom a Sýriou a teraz sa obáva, že sa stane obeťou agresívnych útokov zvonku. Súvislosti nemusia byť zrejmé, ale existujú – ako výsledok správania sa tých národov, ktoré sú považované za súčasť globálnej dediny. Ďalšími dimenziami globalizácie sú, napríklad, obchody na palubách lodí, lietadiel a ďalších dopravných prostriedkov, kontrolované vysoko postavenými úradníkmi svetových metropol, alebo vytváranie slepého spojenectva štátov (stádovitá mentalita v pohybe)...

■ Čo by ste v danej situácii poradili „skutočnému jednotlivcovi“ na tej či onej strane pomyselnej barikády? Modliť sa (iba) k svojmu bohu nám asi veľmi nepomôže.

● Čo môžu urobiť ľudia? Intelektuáli ako Cornel West v USA alebo naša spoločná známa Jasna Koteska z Macedónska môžu vzdelávať iných, dvíhať ich povedomie o veciach. Ale aj za to musia zaplatiť svoju cenu a tou je zrážka s mocnými, s predstaviteľmi moci. Väčšina z nás na to nemá bunky. A čo môže urobiť každý jednotlivec? Môže začať u seba doma, napríklad s morálnym vzdorovaním, ale musí byť pripravený na kolíziu, o ktorej Kierkegaard povedal: Náboženstvo a politici (štát) sú vždy v opozícii. Konáme teda „v bázni a chvení“ (práca S. Kierkegaarda – pozn. S.R.), v obave, že pred Bohom sme možno na zlej ceste, že sme ho dokonca opustili, mala by nás však viesť nekonečná pokora a vedomie spolupatričnosti s inými.

To, čo poviem na záver, sa možno vzťahuje skôr k severoamerickému kontextu uvažovania. Dôležitou otázkou na diskusiu je, ako sa má zákonný predpis, ktorý zabezpečuje a chráni náboženskú slobodu, v pluralitnej spoločnosti vyrovnať s požiadavkami rozličných náboženských tradícií. V demokratickej, liberálne založenej občianskej spoločnosti na to nie je jednoduchá odpoveď. Niektorí ľudia (vzdelaní – akademici a profesori práva, o obyčajných ľuďoch ani nehovoriac) chápu demokratickú a liberálne založenú spoločnosť veľmi zúžene. Ako možnosť kritizovať všetko, čo nezodpovedá ich spôsobu rozmýšľania. Tento zúžený pohľad ich aj nás ešte privedie do problémov, ktoré nebude ľahké prekonať.

Pravdu povediac, aj tu jestvuje primárny, bohatý podklad pre plnšie pochopenie demokratickej a liberálne založenej občianskej spoločnosti. Rád by som zdôraznil, že jeho súčasťou je zmysel pre dialóg a pre kompromisy, ktoré vychádzajú zo spravodlivého rozdeľovania zdrojov, praktizovania vnútornej zdržanlivosti alebo, povedané kostrbato, sebakontroly. Dôležité je aj porozumenie pre vrenie, pohyby v spoločnosti a/alebo (opäť) pre dialóg. V prípade Charlie či v iných podobných prípadoch sme z tohto veľa nevideli. Je možné, že práve preto môže byť situácia v budúcnosti ešte horšia, než je teraz.

Pointou ale je, že demokratická občianska spoločnosť založená na liberálnych hodnotách má potenciál fungovať cez rozdiely, prostredníctvom odlišností. Na druhej strane, realisticky povedané, jednotlivci alebo skupiny, o ktorých je tu reč, sú vďaka svojmu egoizmu náchylní stratiť spred očí svoj cieľ, t. j. pokojnú mierovú koexistenciu.

Idea solidarity, slobody prejavu a podobne ich síce pritiahla, no bez hlbšieho porozumenia pre to, čo sa za ňou naozaj skrýva. Všetci sme na to náchylní. Otázka, kde alebo kedy človek v rámci svojho spôsobu existencie zišiel z cesty, je aj vďaka tomu poznačená, stigmatizovaná, pre islam zábudlivosťou, pre kresťanstvo hriešnosťou a pre židovstvo – nedostatkom pokory. Pre hinduizmus ignoranciou a pre budhizmus túžbou po večnosti.

Čo sa dá urobiť? Klásť dôraz na vzdelávanie, apelovanie na rozum, na uctievanie moci práva a na úsilie o budovanie spravodlivej spoločnosti.

■ Ak sa v tejto súvislosti ešte raz vrátim k vašim počiatočným pochybnostiam: Už veríte, že kladenie podobných otázok, ako sú moje, ľuďom, ako ste vy, má svoj zmysel?

● Úprimne povedané, nemám spoľahlivé odpovede na vaše otázky, ale pokúsil som sa na ne reagovať. Povedzme, ako ten, kto si ich vypočul, sediac u vás doma za kuchynským stolom. Moje reakcie však nemožno brať so všetkou vážnosťou. Na jednej strane sú vytrasené spod manžety, na druhej zase príliš akademické a učené...

V jadre toho, čo som povedal, najmä pri prvých dvoch otázkach, je obsiahnutý antropologický predpoklad. Reprezentatívna literatúra to vyjadruje inakšie: ako približovanie sa univerzálnemu princípu. Ten princíp je nasledovný. Ľudská povaha je poznamenaná hriešnosťou, nedokonalosťou (kresťanstvo) a ľudské bytosti sú defektné, s kazom (tu možno odkázať na Aristotelov pojem „hamartia“). Dívajúce sa oko nemôže uzrieť samé seba, ako sa díva, napriek tomu si myslí, že vidí všetko (také je bežné vnímanie u ľudí), a len Boh, Božia prozreteľnosť vie všetko (v tom spočíva sila folklóru alebo tradície mudrcov). Odtiaľto pochádza myšlienka, že naše vedenie nemôže byť celkom spoľahlivé alebo isté. Vždy v ňom existuje pnutie vo vzťahu k ľudským myšlienkovým stavbám (konštruktom) alebo vnemom (percepciám). Povedané inakšie, čokoľvek človek urobí, všetko je prestúpené jeho vlastným záujmom, egoizmom. Tomu som sa nemohol vyhnúť ani ja, a ani to, čo tu uvádzam.

 

 

Abrahim H. Khan (1943) sa narodil a vyrastal v Britskej Guiane (v súčasnosti pevninská Guyana v Južnej Amerike). Študoval v USA, kde absolvoval bakalárske štúdium fyziky a susediacich odborov, nato ešte teológie. V štúdiu pokračoval na McGillovej univerzite v Kanade, kde absolvoval magisterské štúdium komparatívnej religionistiky a získal doktorát z filozofie náboženstva. Pracuje ako riadny profesor na teologickej fakulte na Kolidži sv. Trojice Univerzity v Toronte, v rámci univerzity pôsobí aj na Katedre pre magisterské štúdiá náboženstva. Ďalej je členom univerzitného Združeného centra pre bioetiku a v jeho rámci aj Centra pre etiku. Inicioval kolokvium pre náboženské otázky a medzinárodnú diplomaciu na Munkovom centre medzinárodných štúdií a založil Kierkegaard Circle. Na rôznych kanadských univerzitách vyučoval filozofiu a religionistiku. Jeho akademické publikácie premosťujú rozličné oblasti výskumu: filozofiu náboženstva, etiku, medzikultúrne a komparatívne štúdiá náboženstiev – a predovšetkým Kierkegaardove štúdiá. Je editorom Toronto Journal of Theology, mimoriadnym editorom Acta Kierkegaardiana a členom edičnej rady konzultantov pre periodiká Numen, Phanex a Journal of the Study of Religion (Južná Afrika). V minulosti pôsobil vo funkcii prezidenta Kanadskej teologickej spoločnosti, v súčasnosti je členom výkonného výboru Medzinárodnej asociácie pre dejiny náboženstiev.

Na Slovensku od r. 2007 spolupracuje s FF UKF v Nitre a so Stredoeurópskym výskumným inštitútom Sørena Kierkegaarda so sídlom v Nitre, od r. 2013 aj v slovinskej Ľubľane, kde sa nedávno zúčastnil dvoch filozofických sympózií (2013, 2014) a vo vydavateľstve KUD Apokalipsa mu vyšla dvojjazyčne kniha The Actual Individual/ Dejanski posameznik (Skutočný jednotlivec, 2013).

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 71 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist