Prednedávnom som sa osobne zoznámila so svojim spisovateľským kolegom a navyše polovičným Modranom, spisovateľom Ľubomírom Dobrovodom. Stretnutie sa odohralo kdesi v kuloároch knižných stánkov na veľtrhu Bibliotéka a bolo skoro ako všetky spisovateľské stretnutia živelné a pekné.

Keď dovtedy predo mnou niekto chválil jeho knižky, ohŕňala som nos, ale ani jednu som neprečítala. Trochu som sa zahanbila.

Teda, Ľubo a ostatní, prečítala som si Ja, Malkáč aj veľkáč, prečítala som to jedným dychom, najmä malkáča, lebo aj knižka samotná akoby bola napísaná jedným dychom, na jedno nadýchnutie, zlupla som ju ako malinu a mala z nej potešenie, pocit sviežosti, radosti z rozprávania, stretla som Modrana, dôverne známe prostredie Štampochov, Dolného prídmescí, ale nie preto je literatúra literatúrou. Ľubovi sa podarilo rozprávať tak ako sa rozpráva naozaj, preniesť reč so všetkými jej odtieňmi a odtienkami do knižky, jeho knižka, okrem toho, že je vtipná, má šťavu aj gule, spôsob akým Ľubo hovorí je malkáčsky, naivnopekný, podobne hovoria deti, ale do detstva, toho vlastného vždy vraciame ako decká... V Ľubovom debute bolo niečo panenské, čisté a radostné, až som všetkým debutujúcim zazávidela a spomenula si na ten svoj.

Malkáč bola knižka pretriasaná po novinách ako duchna či perina (pre tých čo nevyrástli na modranskom prídmescí) preto som bola zvedavá na Velkáča, o ktorej sa až toľko nepísalo a nevravelo, s výnimkou básnika Ľubomíra Feldeka, ktorý obe knižky na rôznych fórach vychvaľoval a mal pravdu aj dobrý nos!

Keď sa ma Ľubo Dobrovoda pýtal, ktorá z jeho dvoch knižiek sa mi páčila viac, naschváľ som povedala o prvú, lebo o veciach, ktoré chceme neskôr napísať, sa vopred hovoriť nemá. Bola som zvedavá, či si Ľubo sám so sebou v druhej knižke vystačí, či mu bude stačiť huba, duch na to, čo chce povedať, či nezačne vykrádať po pár stranách sám seba a nepovie to isté, alebo čo a ako povie. Druhá kniha je možno dôležitejšia ako prvá.

Velkáčska knižka samozrejme pripomína prvú, neškolený čitateľ si povie to je vončo od a po zet, také isté ako predtým, nájde švojho obľúbeného autora, ale tá knižka je iná...

Ľubo pre seba v Malkáčovi objavil taký svoj, na slovensku až novátorský spôsob rozprávania. Do istej miery mu nahráva aj česko-slovenkské prostredie, v ktorom vyrástol.

Malkáč zvedavo pozerá na svet okolo seba, pozoruje a zaznamenáva, nerozumie, lebo deti iba vidia a nevedia, že vedia, to že vedeli sa dozvedia až v dospelosti a potom niekedy o tom ako Ľubo podajú správu. Niekey to skrátka inak nejde. Viem o čom hovorím. Ani vo veľkáčovi nám chlapec nenarástol. Len o kúsok, prinútili ho narásť okolnosti, sťahovačka do čiech, rozvod rodičov, chýba mu jeho modranská babička a ušatý tatko, chýba mu pol jeho detského sveta, vlastne je takmer celé detstvo dopoly, do poli v Čechách s mamou a dopoly na Slovensku s tatom....

Skôr ako som knižku dočítala, brúsila som po internete a natrafila na akýsi chat s autorom. Zaujímavé, ako všetci Ľubovi čitatelia hovoria najmä o humore, nik nespomenul, že obe, ale najmä druhá Dobrovodova knižka je veľmi smutná, smutná, aj keď sa v nej žartuje rovnako na hrane ako v prvej, všetci sa v nej tak po svojom, dobrovodovsky ľúbia, hoci si niekedy ubližujú, ba rovnako ako v prvej sa v nej aj kričí, až som ako čitateľka mala chuť dupnúť nohou, nekričte už, čítam si...   

Rozvod rodičov, život v Čechách a prázdniny u otca, svet dospelých zapísaný takmer grassovsky, grassovsky lebo chlapcom, a lebo chlapcom, ktorý odmieta narásť, a zastavuje tak po svojom, nie bubeníckymi paličkami čas...

Možno aj samotné Dobrovodovo písanie je akýmsi vytiahnutím červenej stopky a zastavením času. Strateného času, ktorí všetci tu na zemi, my dospievajúci a starnúci tak radi zastavujeme, nie každému sa to však tak ako Ľubovi podarí. Jemu sa to tak podarilo, lebo sa na všetko naspäť pozrel s takou, no musím byť patetická  - láskou!

V knižkách - prvej, ale najmä druhej - je niečo pravdivé, naozajstné, boľavé, stiahnuté z kože, zdieľala som s Ľubom každé slovo.

Som zvedavá na to, čo teraz Ľubo robí, na jeho spisovateľský jazyk, ktorým teraz píše a ospravedlňujem sa za ten svoj frfot. My „Modrané“ sme už raz takí ufrfľaní a nedôverčiví. Kým neokoštujeme zo susedovho súdka, budeme jeho víno haniť.

Malkáč aj veľkáč majú miesto v mojej knižnici... Aj tej vnútornej, neviditeľnej, zaradili sa medzi moje obľúbené knižky.

Autorka je spisovateľka, Vo vydavateľstve Slovart je v týchto dňoch vyšla zbierka poviedok Domček jedným ťahom.