Úlohou antibiotickej liečby chorôb spôsobených baktériami je nastoliť vnútornú rovnováhu medzi domácim prostredím a vplyvmi z vonkajšieho prostredia. Zdravý organizmus dokáže s istým množstvom cudzorodých prvkov koexistovať. Problém nastáva, keď nežiadúce baktérie získajú šancu prudko sa rozmnožiť. Globalizácia je ako takáto replikujúca sa jednotka, ktorej sa nevyhneme, musíme s ňou žiť, prijať ju ako fakt. Regionalizácia je antibiotikum, ktoré nám môže účinne slúžiť na to, aby sme v prípade nekontrolovateľného premnoženia globalizovaných tém žili mentálne zdravý život s vnútornou rovnováhou

Baktérie informácií

Nežijeme v mediálne aseptickom prostredí. Okolo nás pretekajú správy, ktoré nechceme počuť, nezaujímajú nás, nie sú pre nás vôbec dôležité. Takýchto správ je dokonca drvivá väčšina. Keď sa hovorí o globalizácii, zväčša sa vynoria hodnotiace úvahy o ekonomických, sociálnych a politických tlakoch, ktoré zmenšujú svet na scvrknutú golfovú loptičku odpálenú na nevypočítateľnú cestu uniformnej budúcnosti. S globalizáciou sa jedným dychom hovorí aj o kultúrnych fenoménoch, ktoré prekračujú hranice svojho pôvodu a rozťahujú svoje bakteriálne pôsobenie prakticky na celý svet. Pod kultúrnymi fenoménmi rozumieme celé široké spektrum ľudskej tvorivosti od dizajnu po literatúru, od reklamy po módne trendy v odievaní, od športových súperení po nekonečné svety virtuálnych hier.

Ako definovať globalizáciu, ktorá je výsledkom ľudskej schopnosti prenášať informácie rýchlejšie, než je schopný človek prejsť pešo? Je len výsledkom ekonomickej vlastnosti zvráteného generovania väčšieho a väčšieho majetku, ktorý jeho vlastník a pôvodca prosto nedokáže zužitkovať, aj keby sa dal každý mesiac vystreliť na mesiac? Alebo je aj ukážkou úspešnosti niektorých kultúrnych vzorcov, jednoduchších, zato emocionálne zrozumiteľných so schopnosťou dominovať nad inými vzorcami? Alebo je to úspech náhradného riešenia tam, kde vyhorievajú pozostatky našich vlastných mentálnych svetov?

V masovokomunikačných prostriedkoch sa globalizácia neprejavuje ani tak ekonomickou silou majiteľov samotných televíznych a rozhlasových sietí či tlačových domov, aj keď nepochybne takéto mediálne skupiny pracujú na svojom globálnom ekonomickom príjme. Globalizácia informácií prebieha ľúbivejšou formou zaliečania sa, koketérie s divákom a čitateľom. Ponuka prichádza s riešeniami, ktoré sú bezstarostné, hotové na konzumáciu, pripravené generovať zážitok tam, kde ho očakávame. Je to zároveň zákernejšia forma, pretože sa do našich duší plíži ako jemný jed, ktorý vyvoláva túžbu po jeho opakovanej aplikácii.

Globálne informácie o filmových, televíznych, popových, politických či športových hviezdach tvoria mediálny kontext, ktorému sa nevyhnete, nech sedíte s novinami v kaviarni ktorejkoľvek metropoly sveta. Zmršťovanie informačného priestoru spôsobuje, že viete o tragických extrémoch výčinov počasia v Thajsku súbežne s odstraňovaním prvých, ešte nerozkladajúcich sa mŕtvol zároveň s informáciami o novom psíkovi amerického prezidenta. Globálna informačná sieť sa postará o to, aby ste sledovali v putách odvádzaného choromyseľného otca, ktorý znásilňoval dvadsať rokov svoju dcéru zároveň s radosťou chlapíka, ktorý zabehol sto metrov rýchlejšie, ako vám trvá prečítanie tejto vety. Noviny a televízie sa tešia, ak vyskočí herečke zo slaboduchého seriálu vysielaného po celom svete bradavka na mondénnom odovzdávaní cien, rovnako, ako sa tešia z vedeckých objavov ocenených Nobelovou cenou. Toto sú úžasné i šokujúce výsledky informačnej globalizácie, ktorá s rovnoprávnosťou priniesla aj nivelizáciu ľudských hodnôt a z informačnej jednotky urobila zobchodovateľný tovar.

Nezdá sa vám, že sme chorí? Že nás napadli baktérie globalizovanej siete informácií, ktoré nás oberajú o náš život a vnucujú nám životy virtuálne, umelé, náhradné? Na druhej strane, nie je to úžasné, že sa niekto stará o náš emocionálny život? Že nemusíme žiť vlastné životy, ale dostaneme ich v globálnej, zjednodušenej podobe instatntnej polievky rovno pod nos a my nemusíme nič?

Načo je identita

Zavriete noviny, vstanete od kaviarenského stola a odrazu ste na ulici plnej cudzích ľudí, o ktorých nič neviete. Neviete, že aj sused o tri domy ďalej má nového psa, neviete, kde žije výtvarník, ktorého dielo by vás možno oslovilo, neviete, že na záhumienku na okraji obce sa premnožili slimáky-slizniaky, čo môže byť katastrofa pre danú záhradku a jej okolie. Stávame sa účastníkmi virtuálneho globalizovaného sveta, kde plačeme kvôli smrti spievajúceho človeka, ktorého nemáme šancu osobne poznať, kým speváka, ktorý rozdáva radosť hoci pri stole v susednej obci nepoznáme. Sledujeme mediálne narastanie bruška celosvetovo známej modelky, ale radosť z narodeného dieťaťa u susedov nepočujeme, nevnímame.

Nie je to tak dávno – a najstarší žijúci si to pamätajú – nejestvoval svet uväznený v škatuli. Keď ste chceli mať doma príbeh, sedeli ste s priateľmi, rodinou a rozprávali ste si o ľuďoch, ktorých poznáte, alebo o ktorých ste počuli. Dnes miesto vlastných úst nechávame vo svojich obývačkách hovoriť skrinku. Namiesto osudov našich sesterníc a strýkov prežívame osudy blikajúcich elektrónov v obrazovke televízora. Sedíme s nimi tak, ako sedávala kedysi rodina. Globálne hviezdy seriálov zaujali miesta starešinov, my prestávame rozprávať a často – spomeňte si a nehanbite sa to priznať – sa tieto blikajúce elektrony televízora stávajú predmetom našich vlastných rozhovorov. Videl si včera v televízii...

Našu identitu si skladáme nielen z vlastných preferencií, záujmov, ale stávame sa svojim príchodom na svet súčiastkou istých komunít. Rodinnej, jazykovej, kultúrnej, regionálnej, religióznej, národnej i nadnárodnej. Každá z týchto komunít ponúka isté prvky etických a informačných hodnôt, s ktorými sa stotožňujeme alebo ich odmietame. Ak máme dosť mentálnych síl, tak dokonca vieme tieto prvky pomenúvať, vyhľadávať, meniť, posúvať ďalej. To je jedna z vlastností novinárskeho povolania – hľadať, pátrať, stotožňovať sa s tým podnetným a zaujímavým a poukazovať na to, čo je – ak nie nesprávne, tak aspoň nekoherentné s hodnotovým systémom sveta, v ktorom som doma.

Áno, dom. To je východisko definovania regionalizmu ako spôsobu myslenia a uvedomovania si svojej identity. Nemyslím tým teraz identitu národnú a národnostnú, ale identitu, ktorá dáva zmysel našim súkromným, jedinečným životom. Regionalizmus má v tomto metaforickom chápaní nový a odlišný, bohatší význam, než len viazaný na región. Región nie je len fyzická oblasť, ktorú poznám, kde sa cítim dobre, kde som doma. Je to aj mentálny región, moja skupina ľudí, s ktorými som myšlienkovo doma. Dnes už – a to je obrovský pozitívny prínos globalizácie – totiž nemusia byť skupiny jednej národnosti, jedného lokálneho bydliska, jedného jazyka, jednej viery. Ja môžem vytvoriť región na základe skupinového záujmu, priatelia hermetickej poézie celého sveta môžu vytvoriť rovnaký ostrov, región, ako pestovatelia výnimočnej mrkvy. Zážitky a emócie, intelektuálne reflexie a bytie v nevnucovanom, ale vyhľadávanom mentálnom priestore predstavujú hodnoty, ktoré môžu fungovať proti globalizačným tlakom vnucujúcim virtualitu do našich životov.

Kde je tu miesto pre novinárstvo, podávanie správ, dianie o živote? Práve v cielenom vyhľadávaní informácií skupinového, regionálneho významu. V objavovaní sveta okolo nás ako sveta množstva ostrovčekov, prekrývajúcich sa skupín záujmov, ktoré nám umožňujú skladať si svoje nevirtuálne identity na základe nášho aktívneho písania, tvorby, pomenúvania vecí, ktoré unikajú – našťastie, inak by sa sprofanizovali – pozornosti globalizovane zjednodušených informácií. Iba tak, že budeme hovoriť o skutočnom svete okolo nás, sa vyhneme zjednodušovaniu. A nezbláznime sa.

Antibiotikum nie je kameň mudrcov

Globálnemu vplyvu informácií sa nevyhneme, ba tento svet je pre nás nesporne zaujímavý, prínosný, alebo aspoň očarujúci a zábavný. Obohacuje nás informáciami, ktoré však musíme vnímať ako doplnok k našim životom, nie ako hlavnú náplň. Sú to správy zo sveta, ktorého sme súčasťou jednou z našich častí, keďže každý z nás má tu česť byť občanom tejto zemegule. Budúcnosť našej novinárskej práce však má perspektívu nie v opisovaní príbehov hrdinov amerických filmov, ale v tom, že budeme žiť plnohodnotné životy ľudí, ktorí sú tu medzi nami, že budeme pracovať pre nich, s nimi a o nich. Často je to zdanlivo menej lákavé, pretože hovoríme o veciach, ktoré sa netýkajú lesklého sveta reflektorov a kôp peňazí, nie sú to extrémne udalosti, ktoré do nás pumpujú medzinárodné televízie, či spravodajské agentúry robiace si nárok na patent na pravdivosť a správnosť informácií.

Na druhej strane, musíme si dať pozor aj na negatívne vlastnosti antibiotík. Príliš mnoho nesprávne podaných liekov môže spôsobiť kolaps organizmu, dyzentériu informačných nezmyslov či rezistenciu a otupelosť alebo xenofóbiu a paranoiu. Antibiotikum regionalizácie nie je protiliek na globalizáciu. Nevylieči svet, pretože svet nie je chorý. Regionalizmus je len prostriedkom, ako dosiahnuť rovnovážny stav v chaotickom priestore. Neutápajme sa smútkom s nohami namočenými vo vlastnom korýtku teplej vody tvrdiac, že oceán je mrzký, cudzí. Nesprávne, nadmerné používanie neprimeraných látok vedie k hysterickým reakciám smerujúcim k agresii, terorizmu, neznášanlivosti, oslepnutiu a znecitliveniu. To síce znie ako varovanie v príbalovom letáku v škatuľke liekov, niekedy však písmená vedia hovoriť pravdu.

Príspevok odznel na medzinárodnej novinárskej konferencii, ktorá sa uskutočnila tento víkend v Srbsku